Kabinet

Dalfar

Karl Jaspers: Svetodejinné osobnosti. Petrus 2023. Preložila Patrícia Elexová.

Nemecký filozof Karl Jaspers napísal sériu textov o osobnostiach, ktoré nazýva svetodejinné. Zaujímavý nie je len obsah týchto textov, teda to, čo o štyroch postavách píše, ale otázky v nás môže vyvolať aj forma, akou to robí. Pristaviť sa môžeme už pri výbere: Sokrates, Buddha, Konfucius, Ježiš. A teda Sokrates, nie Platón; Konfucius, a nie napríklad Lao-c´. Takisto sa môžeme pýtať, prečo v dvadsiatom storočí písať a v dvadsiatom prvom čítať o postavách, o ktorých už bolo toľko povedané. A najmä: Prečo si Jaspers zvolil spôsob a štýl, s akým sa v tomto zväzku stretneme?

S Katarínou Blažovou sa zhovára Laura Kladeková

V čase covidu sme boli svedkami nečakaných udalostí, ktoré menili životy. Aj Markovi, v mladom veku. Posteľ je jeden z najstarších dobrých vynálezov – poskytuje oddych, lieči a je dobrá aj na snívanie a vymýšľanie nových nápadov. Markova posteľ bola jeho najbližšia kamarátka a odmenil sa je stvárnením v mnohých grafických metaforách. Veľkú zásuvku pod ňou vyplnil kresbami. Teraz si uvedomujem úžasný čas strávený s Markom, počas dvoch rokov práce na knihe. Bola som s ním viac, ako za celý náš spoločný život.

Peter Kovalik

preletel tam vták
alebo nepreletel
ešte len svitá

Róbert Šedivý

Günter Grass: Lokální umrtvení. Atlantis, Brno 2012. Preložil Jiří Stromšík.

Autor drží čitateľa na vôdzke, ako toho bezbranného psíka, o ktorom skôr či neskôr (možno) rozhodne, či bude, alebo nebude rituálne upálený. Čitateľ sa zúčastňuje hry, ale tá mu nedáva šancu – je vystavovaný situáciám, ktoré ťažko precítiť, a priestorom, ktoré ťažko pochodiť. Inými slovami: neprichádza k jeho spomaleniu. Konkrétne miestečko, v ktorom sa dá uvelebiť či aspoň oddýchnuť si, určitý záchytný bod, ktorý mu pošepne, či je tá alebo oná postava taká či onaká, alebo niekam smerujúca, prípadne aspoň bojujúca za akýkoľvek iný atribút, neexistuje.

Daniela Burdová

Myslela som si,

že to bude jednoduchšie,

ako dokráčať k pobrežiu,

premerať tempá,

vylúpať hrach na polievku,

spájať očká rozpáraného svetra.

Naboso prejdem chodbou

k zárezu svetla v pootvorených dverách.

S Danielom Hevierom sa zhovára Dalfar

Doba si s nami robí, čo chce, tak ako počítač, ktorý mi zhltol odpoveď na túto tvoju otázku. Nevysvetliteľne, nepochopiteľne. Preosial som všetky útroby počítača, ale akoby sa po nej zľahla zem (alebo čo to je.) A nevládzem svoju odpoveď rekonštruovať. Ale nie je to zvláštne? Veď za tých pár dní sa moje názory a postoje radikálne nezmenili, takže by to nemal byť problém. Ale ak je, neznamená to, že každým okamihom hovoríme niečo inak, a teda aj niečo iné? Ako myšlienkový konštrukt je to zaujímavé, ale prejdime radšej k ďalšej otázke.

Dalfar

Ernst Jünger: O bolesti, Mier, preložil Rastislav Nemec, Minor, Kapucíni na Slovensku 2023

Jünger píše predovšetkým ako nestranný pozorovateľ, ktorý konštatuje javy a tendencie doby, no morálne ich neodsudzuje a nevnáša do textu vlastné presvedčenia. Predsa len však konštatuje, čo považuje za adekvátny postoj k bolesti, a pomáha si pri tom príkladmi z minulosti. Bolesť nemáme vytesňovať, ale čeliť jej: „vo svete kultu a héroov je dôležité bolesť do života integrovať, usporiadať život tak, aby bol človek každú chvíľu vyzbrojený proti nej.“ (s. 24) Takúto integráciu bolesti do života nazývame disciplínou.

Xénia Činčurová

Dnešný koncept stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania sa spája najmä s pojmami „vedomosti“ a „uplatnenie na trhu práce.“ Je zaujímavé, ako odlišne v 19. storočí formuloval koncept stredoškolského vzdelávania Ján Kalinčiak vo svojich Rečiach študentstvu pri príležitosti otvárania školského roka na gymnáziu.

Adrián Demoč

Pri spätnom pohľade sa mi zdá, že všetky skladby vyrastajú z istého, často veľmi jednoduchého prvku. Zaujímajú ma akési základné hudobné situácie.

K situácii, z ktorej cítim radosť a napĺňa ma, sa dostávam prostredníctvom množstva pokusov. Najťažšie je pre mňa nájsť taký okamih, s ktorým sa môžem zžiť, usadiť sa v ňom.

Hudobná forma je vlastne druhom ilúzie. To, čo sa objaví na začiatku komponovania, možno využiť pre stred či koniec skladby. Ja, nanešťastie, potrebujem hneď v úvode pre seba objaviť istú elementárnu situáciu, ako napríklad zvuk, akord, farbu, iskru, ktorá ma fascinuje či zaujíma do tej miery, že sa do nej usilujem vniknúť a nechávam sa ňou úplne opantať.

Anna Strachan

Po vyše mesiaci v Rakúsku a vo Švajčiarsku si naplánujeme krátku cestu do Nemecka. V Lindau prechádzka okolo Bodamského jazera, taliansky čašník so smutnou tvárou Franza Kafku predo mňa položí paradajkovú polievku a croissanty z malej pekárne, z ktorých nám v aute tečie na oblečenie jahodový lekvár a je z toho trochu zábavy a trochu nervozity. V Bavorsku polia so špargľou, na asi päťdesiat sliepok v zablatenom výbehu mrholí, pahorky pokryté ihličnatým lesom, odbočky smerujúce k príbytkom niekdajšej šľachty. Do Berlína je päťstopätnásť kilometrov, k zámku, na ktorý na bielom koni zasneženou krajinou smerovala vo filme Popoluška, necelých sto.

Miroslav Činčár

Kráčal som naprieč pokojnou štvrťou malých nízkych bytoviek, kde boli záhradky, stromy a ešte dostatok zelene. Bolo tam detské ihrisko v tráve. A za ním, za plotom, budova materskej školy. Všetko som pozorne vnímal.

Cítil som vtedy, že aspoň na okamih som sa ponoril do iného, ideálnejšieho sveta – a pritom úplne obyčajného každodenného života, v ktorom ľudia ráno chodia do práce, vodia von svoje psy, večer spolu jedia, pozerajú televíziu a spia. Delia sa navzájom o jednoduchú intimitu, napríklad o možnosť ticho, ale intenzívne sedieť s niekým nad horúcim čajom alebo dobrým jedlom. O možnosť prežívať spolu chvejivé sľubné večery i slnečné či daždivé ospanlivé rána v upokojujúcom priestore medzi známymi vecami.

Dalfar

Medzera nevysloveného ženie jazyk vpred, je jeho zdrojom a energiou. Poháňa ho a súčasne je ním nesená. Spôsob, akým zaobchádzame s týmto prázdnom, charakterizuje každú kultúru. Tak ako aj to, čo toto prázdno obsahuje, akú formu tajomstva v ňom tušíme. Môžu to byť vedecké odpovede, absolútno Boha, taoistický princíp všetkých vecí alebo desivá ničota. Neznámo je ústredným bodom západnej civilizácie, okolo neho je sústredené všetko naše konanie a rozprávanie, či už v tradícii teológie, vedy alebo poézie. Slovami Lao-c´ báseň spočíva vo svojom „je“, aj vo svojom „nie je“.

Miroslav Činčár

Aj keď sa vo filme komunikujú ťaživé témy, priestor, kde k tomu dochádza, neprestáva byť čistý, pôsobí príjemne, pozitívne a optimisticky. Túžbu vytvoriť zmätok v postavách vzbudzuje práve bezpečné vonkajšie prostredie. Nevedomky využívajú existujúci poriadok a v podstate rutinu, aby mohli spokojne a bezpečne revoltovať. Nedajme sa pomýliť – potrebujú bezpečie. Aj keď rebelantsky narúšajú okolie, niekde hlboko v sebe vedia, že tam kdesi je upratujúci školník. Táto istota je dôležitá. Možnosť sa z hazardnej „výpravy“ vrátiť na miesta, kde pravidlá a zákony fungujú, kde to postavy poznajú, je pre ne dôležitá ako spánok. Nastáva metanoia.

Michal Hlatký

Občas kdesi v hĺbke lesa čosi zavŕzga alebo pukne, inak panuje ticho – varuje pred tým, čo môže prísť a svedčí o minulých kataklizmách. Tie sú vpísané do prudko sklonených stromových trsov, značiacich dráhu povíchric.
Je to ticho výhražné, hnevlivé. Ticho rastlinného života, tak odlišného od toho nášho, že sa naše vedomia nikdy nepretnú, ticho existencie, ktorá od sveta nežiada nič okrem rastu, ticho výsmešné, živiace sa našou krehkosťou a bázňou. To ticho raší zo stromov, vydychujú ho rokliny.

Anna Strachan

Chvejúci sa teplý vzduch, alebo možno palma v kvetináči pred jedným z domov na kľukatej ulici v Devíne mojim deťom pripomenul dom na samote uprostred juhotoskánskych kopcov, kde sme boli pár týždňov predtým. Pamätáš si, ako sme sa tam hrali pri levandulich, chytali motýle a prali si v záhrade šaty? Poskakovali dole ulicou a rozprávali, že v tráve okolo domu rástlo plno bodliakov a ony nemohli chodiť bosé, že večer bolo počuť kuvika, že ich sesternica vytrhla z klavíra kláves a keď sme otvorili na poschodí jedno z okien dokorán a cez sieťku proti hmyzu dobre zaostrili zrak, v diaľke sme videli ostrov – Korziku, Havaj, Japonsko, och, mami, nevieš, čo to vlastne bolo?

Daniel Liška

Existuje hlbší dôvod na neistotu pred bielym plátnom? Moc prázdnej, nepopísanej plochy si povšimol príležitostný básnik Mao Ce-tung, jeden z najznámejších hrdlorezov histórie. V tretej kapitole Malej červenej knihy píše: „Na prázdny hárok papiera je možné vpísať najčerstvejšie, čarokrásne písmená, je možné naň namaľovať najkrajšie obrazy.“

S Martinou Ivanovou sa zhovára Laura Kladeková

Príbehy učiteľov a žiakov Steiner v Lekciách majstrov sprostredkúva ako rad opakujúcich sa vzťahových modelov, pre ktoré nachádza v dejinách konkrétne príklady v živote rôznorodých jednotlivcov. Steiner má neuveriteľný talent „vyhmatať“ analógie aj v prípade historicky a kultúrne odlišne situovaných „osudov“. V jeho rozprávaní sa dotýkajú a navzájom zrkadlia napríklad príbehy Sokrata a Alkibiada na jednej strane a Krista a Judáša na druhej strane, Abélarda a Heloisy – Heideggera a Arendtovej. Ide pritom o osobnosti, ktoré sú vzdialené v čase, geografickom priestore i kultúrnom kontexte.

S Martou Součkovou sa zhovára Dalfar

O šialenstve či vojne predsa písali mnohí autori, no zaujali ma len niektorí z nich. A čo sa nás vlastne týka, čo je pre nás bytostné? Čítame o udalostiach, ktoré sme nikdy nezažili, a predsa akoby sa nám diali; a naopak, všetci sme milovali a napriek tomu nás romány alebo básne o láske nemusia osloviť. Iste, bolo by príjemné „zabudnúť sa“ v knihe, identifikovať sa s ňou úplne, no mohlo by to znamenať aj števčekovské naivné či sentimentálne čítanie, bez odstupu, bez kritického myslenia, ktoré aj pri čítaní považujem za primárne. Osobne mám zážitok z diela vtedy, keď ma v ňom nič neruší, keď z neho „netrčia“ slová.

Alexander Eckerdt, Laura Kladeková

Spamäti som nedokázal nakresliť ani hlavu, ani ruku, ani ucho, vonkoncom nič.

Večer som nevedel zaspať. Stále som o tom premýšľal. Zdalo sa mi, že nemám prečo žiť.

Ale kreslil som ďalej.

A po roku som už dokázal obstojne nakresliť všetko, čo som vôkol seba videl. Ale nič viac. Akoby moja fantázia ležala zadlávená obrovskou skalou.

S Evou Kenderessy sa zhovára Dalfar

Najnovšie obdobie rumunskej literatúry sa dá podľa prekladov pars pro toto skrátiť na meno Mircea Cărtărescu. To by však bola hriešne veľká skratka. Cărtărescu je naozaj silný reprezentant súčasnej rumunskej literatúry, známy takmer po celom svete. Jeho snovo-surrealistická, špekulatívno-egocentrická próza si získala publikum v mnohých európskych krajinách, výrazný úspech zaznamenal v Španielsku a v španielsky hovoriacich krajinách Južnej Ameriky. Súčasná literatúra je však omnoho bohatšia tematicky, žánrovo a, samozrejme, autorsky.