admin 25/05/2020
Niečo a nič v slovenskej literatúre
Juraj Briškár

 

Väčšia časť toho, čo vidíme, je výsledok našej schopnosti si zmyslový podnet vo vedomí upraviť, „softvérovo“ ho dotvoriť. Už samotný náš pohľad na svet, keď ráno otvoríme oči, aj keby sme uvideli pred sebou len špinavé handry a odpadky, je iluzívny. Lebo inak ako ilúzia obraz vecí nemôže vzniknúť.

To, čo platí o zdanlivo prostej fyziológii zraku, ešte viac získava na dôležitosti v prípade chápania rozmanitých javov vôkol nás. Je ťažké predstaviť si situáciu, že by niektorý z nich našu pripravenosť bytostne sa zúčastniť na naplnení jeho významu nepotreboval. Nielen závažné udalosti, aj celkom obyčajné predmety v tomto smere závisia od našej ochoty ich obraz v mysli aktívne hodnotovo dotvárať. Na čosi také však často chýba vôľa aj schopnosti. Vzniknutý nepomer medzi vysokým dopytom po význame a nízkou mierou pripravenosti nachádzať ho vo veciach vôkol nás však má svoje riešenie.

Priemyselná produkcia je pripravená nás sémanticky obslúžiť. Ponúka objekty a medzi nimi aj texty, napríklad cestovné poriadky alebo milostné romány, ktorých význam je zaručený. Stačí, ak svoju schopnosť vnímať ich primerane obmedzíme. Takéto texty nevyvolávajú pochybnosti, nevyžadujú si opakované čítanie. Ich význam je limitovaný a dobre distribuovateľný. Raz je to správa o príchode vlaku, inokedy šťastný koniec rozvláčneho príbehu. Podobne ako akýkoľvek iný účelový prejav, aj literárny gýč je pripravený dosiahnuť vo vedomí vnímateľa určitý presne vypočítaný účinok. Ako vitamínový prípravok ponúkajúci svoju rýchlo absorbovateľnú hodnotu bez toho, aby kvôli tomu bolo treba do niečoho zahryznúť, ako váza taká zdobená, že pre jej výnimočnosť sa už nemusí nič viac urobiť, alebo plyšové zvieratko, ktoré je pripravené byť milé neprestajne, či kolektívna identita otvorená pre všetkých, ktorí nedisponujú svojou vlastnou, aj literárny gýč je tu pre tých, ktorí veria, že význam seba a svojho sveta nemusia vytvoriť, ale môžu si ho kúpiť.

Skleslým a pochybujúcim prichádza na pomoc s celým radom postáv, ktoré po tom, čo ktosi ublíži ich blízkym, rozpútajú vražednú aktivitu, na konci ktorej víťazne vystupujú z nejakého zboreniska. Prípadne nevidia či nepočujú, alebo aspoň nechodia, aby neskôr, keď si ich nájde láska, vyzdraveli aj zbohatli a celkovo získali na hodnote a spolu s nimi každý, kto sa s ich osudom v ťažkých začiatkoch na prvých stranách stotožnil.

V prózach Ivana Medešiho vydaných pod názvom Jedenie sa situácia zdá úplne iná. Jednotlivé texty pôsobia tak, akoby svetu chceli uprieť akýkoľvek význam. Všetko to, čomu sa vnímajúca väčšina v mene ako-tak zmysluplného obrazu skutočnosti vyhýba, sa v nich nahlas vyslovuje. Zatiaľ čo iní autori pri zmienke o žene nepremeškajú príležitosť opísať jej krásu, Ivan Medeši robí všetko pre to, aby jeho Žermén ani trochu vzhľadná nebola. Jej vlasy prirovnáva k hniezdu, čo mu však zďaleka nestačí. Dopodrobna rozoberá jej intímne fyziologické pochody, pričom osobitú pozornosť venuje tomu, čo spoločnosť tak ohľaduplne nazýva dámska hygienická pomôcka. Navyše už len pridá smrad, sople, precízny opis herpesu a pre istotu ako čerešničku na tej zvláštnej torte aj zmienku o kútiku v ústach.

Je zrejmé, že autor sa usiluje formulovať veci čo najdrsnejšie, tak, aby nemali so žiadnou ilúziou nič spoločné. To samo je však ilúzia, nie veľmi vzdialená od obrazu mačiatok obklopených klbkami vlny. Každý text, aj keby celý pozostával iba z nadávok a detailných opisov použitého toaletného papiera, je iluzívny. Inak ako ilúzia nemôže existovať. Čítanie hocičoho, aj účtenky z pokladne, je spirituálny akt. Na to, aby nejaký text vôbec vznikol, musí sa niekomu zdať. Ak teda Ivan Medeši vo svojom písaní robí všetko pre to, aby ten jeho takým nebol, je to vopred prehratý boj.

Iluzívnosť je podstatou nášho vnímania. Každý človek si čosi myslí, čosi vidí, cíti, niečo hovorí. Výsledný obraz nie je pasívnym reflexom situácie, ale prejavom snahy vlastnú ilúziu o nej viac alebo menej premyslene budovať. Toto úsilie je pre nás prirodzené do tej miery, že si ho neuvedomujeme. Bez toho, aby sme si to všimli, ako africkí šamani každú chvíľu vyslovujeme zaklínadlo „dobrý deň,“ v obyčajných ľuďoch sme pripravení vidieť „pánov“ a „dámy“, aj bez požitia omamných látok dokážeme o jedinom človeku hovoriť v množnom čísle. Naše mestá, obrazovky, okná, slová, veci a znaky sú dlhým sledom ilúzií, ktoré zdieľame, aby sme sa spoločnými silami stali bytosťami oddanými ilúzii, teda ľuďmi.

Zdá sa, že jediný spôsob, ako z celej situácie von, nie je subjektívne skreslenie vnemu popierať, ale priznať si ho. Prevziať dôsledky vyplývajúce zo spôsobu, akým veci vidíme, aj zodpovednosť za významy, aké im pripisujeme. Ak už je iluzívnosť nášho vnímania nevyhnutná, potom nech aspoň o nej vieme a má nejakú dôstojnú úroveň. Ivan Medeši však čosi také nemá v úmysle. Nedokáže vlastné vnemy prijať za svoje, a potom ich kontrolovať, meniť. Nevie sám ako prst vidieť niečo, čo nevidí nik iný. Iba tak ako mnohí pred ním i po ňom, ktorí ešte neobjavili iluzívnosť svojho sveta, razantne odmieta iluzívnosť toho spoločného. Je plný zhnusenia z toho, čo ho obklopuje, lebo to nedokáže prestať vidieť rovnako ako ostatní. Nezávislosť, po ktorej on, jeho postavy aj čitatelia túžia, sa nekoná. Naopak, svojím do krajnosti dovedeným popieraním väčšinového chápania reality len potvrdzuje, ako pevne je s ním stále spojený. V konečnom dôsledku jeho text nie je buričským obrazom vecí o nič viac ako tieň rodinnej vilky so záhradou. Čím razantnejšie sa v ňom všetko obracia dolu hlavou, tým väčšmi to potvrdzuje veci také, aké už sú.

Zatiaľ čo iní autori niečo cudzie vydávajú za vlastné a svoju nedostatočnú interpretačnú spôsobilosť skrývajú, Ivan Medeši sa v nej s gustom sebe vlastným kochá a všetko, aj to, čo malo preňho akú takú hodnotu, vydáva za nič. Zatiaľ čo oni unikajú od vlastného vnímania k paušálnej ilúzii, ako sa distribuuje napríklad na nespočetných obrazovkách, on si svoju neschopnosť vyrovnať sa so svojím súkromným skúsenostným mikrosvetom s chuťou ventiluje práve na prejavoch tejto ilúzie. Jeho postavy pripomínajú v náhlom rozmare rozpáraných plyšových medvedíkov, rozlámané umelohmotné bábiky. Lebo tak, výbušne a deštruktívne, sa na spoločných ilúziách prejavuje sklamanie tých, ktorí svoju neschopnosť sami niečo hodnotné uvidieť nevedia zmeniť, ale už ani skrývať.

V tomto ohľade je logický aj veľký výskyt vulgarizmov v Medešiho textoch. Sú to slová, ktoré sa od tých ostatných líšia v miere, s akou odkláňajú našu pozornosť od predstáv späť na telo ako elementárne východisko reči a kultúry. V mene tejto svojej misie nás odkazujú na javy, ktoré prekrývame šatami, vykonávame v ústraní. Rozdiely medzi človekom a zvieraťom, medzi ideou a jej fyziologickou existenciou, sa v nich stierajú. Akoby už nechceli byť iba slovami, ale telom. Rovnako ako o iných únikoch pred iluzívnosťou, aj o tomto však platí, že na to, aby k nemu mohlo dôjsť, ktosi musí prehovoriť. Musí nastať to, pred čím sa uniká.

Expresívna razancia Medešiho textov ponúka ilúziu neiluzívnosti. Gýčovú istotu, že v nich nám na rozdiel od väčšinovej produkcie žiaden sebaklam nehrozí. Medešiho prózy poskytujú útočisko každému, kto odmieta paušálne zhodnocovacie postupy, zatiaľ však nedokáže prevziať zodpovednosť za tie vlastné. Uľahčujú vyhraniť sa voči cudzím omylom, nie však pochopiť tie svoje. Vo vnútri, za všetkým tým drsným mimikri, v nich možno aj naďalej zostávať neistým, existenciálne úzkostným ako ktokoľvek, kto so šálkou sladkej kávy na dosah sleduje telenovely.

Podobne ako tí, ktorí sa v mene významu zhromažďujú a oddávajú nejakému výpravnému predstaveniu, ani Medešiho čitatelia nemusia sami niečo hodnotné vo svojej každodennosti uvidieť. Na jednej strane odmietajú ľahko dostupnú pomoc. Nie však kvôli nejakému vlastnému namáhavo budovanému pohľadu na veci, ale jednoducho preto, aby stav interpretačnej núdze prekrytý týmto odmietnutím spoločne presadili ako cnosť. Zatiaľ čo vnímajúca väčšina neprestáva túžiť po význame a je presvedčená o tom, že slovo „láska“ bude vždy pekné a pomôže im spoľahlivo ako antiperspirant hoci aj stokrát za sebou, oni sa chcú javiť drsnejšie, akoby už žiaden význam nepotrebovali, aj keď sa pritom spoliehajú na slovo „hovno“, mylne predpokladajúc, že to sa za žiadnych okolností nemôže stať ľúbivým.

Rovnako, ako sa gospelové publikum utieka k vybraným substantívam, aj Ivan Medeši ochotne podlieha predsudku, že stačí zmieniť sa o pokútnom zháňaní „koksu“ a obyčajnej ceste električkou to hneď dodá punc subkultúrnej nezávislosti. Výnimočnosť textu však zo svojej podstaty nemôže byť takto vymedzená. Nevzniká, keď sa vety ovešajú vulgarizmami ako bižutériou. Popieraním iných ešte žiaden strom v lese ani človek medzi ľuďmi nevyrástol. Hodnotu výpovedi nezaručia určité slová a veci, nech by boli akokoľvek cnostné či necnostné, čisté či špinavé, ale iba schopnosť autora preukázať osobitý postoj k nim. Táto kvalita sa však v Medešiho prózach nepreukazuje. Ak majú nadobudnúť význam, musí im prísť svojím čítaním na pomoc niekto zvonku. Nateraz najrazantnejšie sa tejto úlohy zhostil Peter Darovec v úvahe Literárni radikáli publikovanej v časopise Rozum. V nej sa odpútal od svojich kolegov, ktorých tieto texty svojou duchaprostou výrazovou razanciou iba „bavia“ a v Jedení uvidel dielo s „jasným autorským zámerom“ či dokonca „posolstvom“: „Veď v tom je napokon extrémnosť tejto knihy a tiež jej skutočné posolstvo. Nič. Radikálne nič ako úplná ničota života i sveta.“ A aby bolo jasné, o čo ide, cituje: „A necigáňme si, máločo je príjemnejšie, ako keď z nás vychádza krásne veľké hovno,“ a nezabúda ani na zmienku o „lieku na hryzotu svedomia pre presraté životy“ (s. 39).

Stredoveké legendy boli plné opisov hnisu, hrkajúcich ľudských kostí sotva potiahnutých kožou, vedľa ktorých by Medešiho texty vyznievali útlocitne. Nebolo to však zdanlivé nič rozkladajúcej sa telesnosti, pre ktoré sa stali významnými. Na to, aby uvidel niečo zaujímavé, dokonca krásne, Baudelairovi stačil obraz rozpadávajúcej sa mrciny a Jeanovi Genetovi zas opis chrchľa. Ani jeden sa nepreslávil len tak, ničím, ale tým, koľko prehliadaného významu v predmete, nech už to bolo čokoľvek, dokázal uvidieť. Problém Medešiho textov teda nespočíva v tom, o čom sa v nich hovorí, ale v spôsobe, akým sa to deje. Autor jednoducho nie je dosť presvedčivý, keď nás, zaujatý ilúziou „krásneho veľkého hovna,“ nabáda v jej mene opustiť tie ostatné. Chyba teda nie je v deklarovanom nihilistickom postoji, ale v banálnosti, s akou sa artikuluje. Aj nič napokon treba vedieť nejako vyjadriť. Koniec koncov Peter Darovec akoby si nedostatočný potenciál posudzovaného textu v tomto smere uvedomoval, keď konštatuje, že „ono nič sa aj pri všetkej autorovej zručnosti vie dosť rýchlo zunovať a napokon aj nudiť – aj keď je to veľmi pravdivé nič“ (s.39). Medešiho posolstvo však považuje za tak dôležité, že napokon nad úrovňou, akou sa artikuluje, privrie oči. Nelíši sa v tom od tých, ktorí v mene nejakej pre nich dôležitej veci, napríklad „proletárskosti“ alebo „feminínnosti“, sú ochotní dať pri čítaní všetko ostatné bokom.

A veru je tu od čoho odhliadať. Jazyk Medešiho próz je zhluk archaizmov a dialektizmov ako „galiba“, “skapať“, „pajtáš“, „hajde“, lajblíček“, „dievky“, „trebalo by“, slangových vyjadrení typu „tipek“, „žičať si“, „nervovať sa“, „sranda“, „telka“,„bus“ či banálnych knižných spojení ako „štica mu viala“ (s. 24). Oplýva vulgarizmami, chce byť drsný, keď si však postava zvaná Mirko potrebuje v predstavách uľaviť, nejde šťať alebo aspoň močiť, ale „pišať“ (s. 10). „Privítanie“ je tu ako inak „famózne“ (s. 12), oči „psie“ (s. 33) ,„tma“ zas „ako v riti“ (s. 43) a „život“ je „sviňa“ (s. 23). Možno tu nájsť reprezentatívny výber z klišé, ku ktorým sa človek utieka, keď ďaleko od najbližšej verejnej knižnice pocíti potrebu sa vyjadriť. Autor a jeho prekladateľ od takéhoto nutkavého jazyka nemajú odstup, nevedia o tom, aký prázdny je, rovnako ako tí, ktorí sa na jeho význam spoliehajú.

Pozerať sa na televíznych divákov je zaujímavejšie ako sledovať to, čo práve vidia. Rovnako tak platí, že venovať pozornosť zaujatiu Petra Darovca pre myšlienkový prínos Medešiho próz je zmysluplnejšie než čítať texty samotné. Svoju interpretáciu príznačne nezačína posudzovaným dielom, ale spoločenským a literárnym kontextom, do ktorého ho cieľavedome vraďuje. Opis slovenskej povahy ako holubičej najprv označuje za klišé, no vzápätí nato ho zmierlivo rehabilituje. Našu kultúrnu situáciu podľa neho najlepšie charakterizuje pojem „umiernenosť“. Tvrdí, že u nás „v slovenskom spoločenskom, politickom i kultúrnom diskurze tradične oveľa viac fungovala a funguje stratégia umiernenosti než akéhokoľvek druhu „mantinelizmu“. Slováci šli málokedy na hranu, nemali radi extrémy… každý ideologický, ale aj umelecký extrém sa tu rýchlo zjemňoval… Táto umiernenosť slovenského života našla svoj obraz aj v slovenskej literatúre. Takisto zväčša umiernenej. Je to napokon celkom pochopiteľné, literatúra sa musí istým spôsobom vzťahovať k svojej látkovej skutočnosti a táto skutočnosť bola a vlastne aj stále je u nás – i keď sa nám to zvnútra možno ani nezdá – mierna“ (s. 36).

Vidieť spoločenskú realitu poznačenú praktikami organizovaného zločinu ako miernu je vskutku pozoruhodný príklad straty citlivosti na prejavy kultúrnej expresivity. Stačí sa pritom poprechádzať či cestovať vlakom a hneď by mohol byť niekto nešťastný, a pritom, ako sa ukazuje, zbytočne. Pri pohľade zvonku tunajší život vyznieva ešte bizarnejšie a javí sa ako bludná oscilácia medzi protikladmi. Veď v čase, keď si inde nevymenili ani jedno okno za plastové, sme si my zbúrali kus historického centra v hlavnom meste, vyrúbali hory v národných parkoch, vyskúšali všetky mysliteľné ideológie, politické režimy, revolúcie aj dravé reformy s ich zoologickými dôsledkami. Spoločenským koncepciám, ktoré sa inde chápu ako bizarné krajnosti, sme dovolili ovplyvňovať naše životy.

Aj keď to tak zrejme Peter Darovec nevidí, život na Slovensku, tunajšia próza aj poézia už dnes netrpia nedostatkom razantných známok programovej aktivity. Nenájdeme v nich veľa neperspektívnych individuálnych zastavení a zamyslení, zato sústavný pochod vpred, navyše stále iným smerom. Množstvo verbálnej aj neverbálnej expresivity nás tu rok za rokom, dom od domu, knihu od knihy zamestnáva aj otupuje. Zákony sa rýchlo menia, pripravenosť dodržiavať nejaké z nich je však nízka. Naša schopnosť dbať o význam bežných vecí naprieč rôznymi režimami zostáva stále rovnaká. Po rokoch si človek pomaly zvykne na nevľúdnu komunikáciu, na psov, čo brešú na ľudí spred rodinných domov obohnaných ostnatými drôtmi a mestá plné tvrdosti a formálneho zmätku. Na slogany odporúčajúce pracie prášky na tých istých múroch, na ktorých nás kedysi rovnako bezohľadne nabádali bojovať za mier.

K významu Medešiho textom sotva môže pomôcť Darovcova snaha vidieť v nich prejav punku, lebo ten plní v Spojenom kráľovstve katarznú funkciu. V usporiadanej krajine, ktorá kladie na zúčastnených nároky, kde sa od jednotlivca očakáva, že sa bude vo svojich prejavoch kontrolovať, prispôsobovať istej predstave o človeku, pôsobí reč, oblečenie a celý prejav rockera či punkera oslobodzujúco. Ani na okamih nepopiera celú tú zložito komponovanú štruktúru zdržanlivých odstupov, ulíc plných rovnakých domov, plotov, okien a rozhovorov pozostávajúcich z osvedčených fráz. Napokon tí najslávnejší aj tak skončia pred kráľovnou a fotografujú sa so svojím novým vyznamenaním. Kultúra, voči ktorej sa búrili, je mocná, ich výkyv postupne absorbuje a zahrnie do svojho plánu.

Nato, aby bol radikálne deziluzívny punk sám sebou, potrebuje dostatočne iluzívne, na význam bohaté prostredie. Spoločenstvo ľudí a vecí, v ktorom žiaden strom, kopec, výhľad nezostane nepovšimnutý. Kde má aj maličkosť svoje miesto a každému človeku je vlastný istý status, prízvuk i obchodný reťazec, v ktorom roky nakupuje. Naša kultúrna situácia je neporovnateľne prostejšia. Nemáme k dispozícii rafinovaný mechanizmus rolí a odstupov, ktorý by dokázal naše každodenné excesy usporiadať. Krstných otcov, akých inde vidia vo filmoch, my poznáme ako otcov vlasti. Každý z nás si môže postaviť hocičo a hocikde, správať sa vo funkcii, to je jedno akej, ako sa to inde toleruje iba popovým hviezdam. Nie sme pod tlakom, z ktorého sem-tam potrebujeme vypustiť paru, naopak, z našich ilúzií o vlastnej ľudskosti nám ako z Medešiho postáv sústavne odniekiaľ čosi uniká, čo nám bráni vytvoriť dostatočný tlak v spoločenskom systéme potrebný na to, aby nám ako-tak fungovalo súdnictvo, polícia, prokuratúra, školstvo a zdravotníctvo.

V Medešiho prózach Peter Darovec vidí pokračovanie deväťdesiatych rokov a v nich neprehliadnuteľne deziluzívneho písania Petra Pišťanka. Zaujímavé však je, že ten sa na sklonku života pokúsil ho zmeniť a protagonistom jeho prózy sa po tom, čo všetko drsné kedy vyslovil, stalo dieťa. Koniec koncov, ani Medeši nechce mať s radikálnym „posolstvom“ svojej knihy veľa spoločného. Aspoň tak sa dá usudzovať z rozhovoru publikovaného v tom istom časopise ako Darovcova úvaha. Svoje prózy doma vydať nechce. Uvedomuje si, že to bol iba „útek z reality“ (s. 22), čosi, čo musel „hodiť na papier“, čo robil, keď „už naozaj nevedel, čo so sebou“. „A pomáha to,“ hovorí, „každému odporúčam si to skúsiť“ (s. 20). Viac než iné by v texte chcel teraz vidieť niečo pozitívne. Svojským vysvetlením je štylizovaná fotografia jeho rodiny, s manželkou po boku a dieťaťom v náručí, ktorá priam volá po ozdobnom rámiku a nočnom stolíku s dečkou.

Ivan Medeši podľa vlastných slov píše, aby „zo seba vypudil diabla“ (s. 20), aby si od všetkej tej nestrávenej skutočnosti, čo ho z času na čas obklopí, uľavil. A na výsledku je to aj vidieť. Text je súčasť jeho mentálnej očisty, akéhosi súkromného exorcizmu. Má preňho dôležitú hygienickú, navonok však nevábnu funkciu. S literárnym gýčom ho spája bezohľadnosť, s akou v ňom účel posväcuje použitie akýchkoľvek verbálnych prostriedkov. Zatiaľ čo väčšina podobných úľavu poskytujúcich próz smeruje skôr nahor a vyvoláva z pohľadu sémantiky neprimerané očakávania, odohrávajú sa v salónoch, bohato zariadených izbách, k tým jeho dochádza na podlahe, v jame alebo vo vani. V snahe uniknúť pred všadeprítomnou ilúziou akoby nemohli opustiť záchod.

Prísne vzaté každý autor osciluje medzi dvoma prístupmi k tomu istému. Na jednej strane je to naplnenie svetom a jeho významom, na druhej strane pocity ničotnosti, nezmyselnosti a vyprázdnenia. Zatiaľ čo u zvierat existujú v relatívne jednoduchom horizontálnom fyzickom súlade, v prípade vzpriameného ľudského tela je protiklad medzi nimi už napohľad zrejmý. S hlavou zdvihnutou do výšky má každý človek vytvorené unikátne biologické podmienky na to, aby počas života niečo uvidel a pochopil. Ak, samozrejme, túto svoju špecificky ľudskú výzvu prijme za svoju, svet sa mu z nejakého dôvodu neobráti hore nohami a on potom nezačne ústa používať zvláštnym spôsobom. U každého sa môže prejaviť dočasná neschopnosť vnemy vyplývajúce z vlastnej existencie „stráviť“. Problematickejšie však je, ak nejakého človeka či dokonca celé spoločenstvo ovládnu iba bezcenné obrazy zmaru.

Zástupy ťaživých osobných výlevov spestrujú na Slovensku nielen bežnú spoločenskú komunikáciu, ale aj literatúru. Ivan Medeši na tú veľkú kopu lamentácií pridáva len nové odkazy. Ich neprehliadnuteľný odór má prebiť skutočnosť, že o všetkých tých objektoch a stavoch, pútajúcich pozornosť, nevie povedať nič iné než všetci ostatní. Nielen osobné vlaky sú už na Slovensku plné ponôs, aj prózy a básne sú tu vrchovato preplnené odkazmi na smrť, choroby a iné dôkazy o tom, že svet z pohľadu veľkej skupiny ľudí sťažujúcich sa s pozoruhodnou chuťou na svoj osud za veľa nestojí. Po čase sa tu vždy nájde niekto, kto nezabudne v knihe dostatočne hlasito dať okoliu na známosť, že svoj vzťah k realite, ako ju vidí, nezvláda, a keďže za to neobviňuje seba, ale to, na čo sa pozerá, tak skoro ani nezvládne. Letargické publikum takýchto prejavov má pre bezradnosť tohto druhu pochopenie. Samo žije v očakávaní pomoci prichádzajúcej zvonku v podobe pravidelného prísunu „silných textov“, „silných príbehov“ a „silných slov“ asi ako vnímajúca väčšina prebúdzaná k vedomiu dopravnými kolíziami vo filmoch a zvýšenou hlasitosťou počas vyznaní lásky a televíznych reklám. Pre slovenskú spoločnosť, či už tú odovzdanú svojmu osudu, alebo tú druhú, verbálne, stupňovaním výrazovej expresivity zdanlivo inú, nezávislejšiu, platí, že je skôr hrubšia než jemnejšia. A tak až výrazný baladický podnet, akým je vražda mladej dvojice pochovávanej v svadobných šatách, ju dokáže prebrať z letargie, aby na chvíľu uvidela, ako málo ľudsky žije.

Pretože najväčší problém expresivity, na ktorú nielen Peter Darovec, ale aj iní komentátori Medešiho próz tak živo reagujú, je práve v tom, že v dlhodobom časovom horizonte otupuje to isté vnímanie, ktoré z krátkodobého pohľadu stimuluje. Oslabenú pozornosť treba saturovať prísunom nových podnetov: do krajnosti privedených ekonomických reforiem, okázalých spoločenských a literárnych experimentov, pričom platí, že dávku treba sústavne zvyšovať. Razantné málo Pišťankových úsečných viet dnes už podľa všetkého nie každému na povzbudenie ochabujúcej pozornosti stačí, a tak prichádza na rad Medešiho nič. Jeho texty sa na túto svoju rolu hodia, lebo sú hlučné, no zároveň vo svojej podstate krotké, ovládateľné. Ako buchnutie dverami: veľa povedať nevedia, no nedajú sa prepočuť. Explozívne a poddajné zároveň, neprehliadnuteľné vďaka expresívnemu slovníku, no zároveň štýlovo a chápaním vecí nekomplikované, sú dobre uspôsobené na to, aby im bola prisúdená stimulačná funkcia.

Čítanie, ktoré predpokladá, že slovesné dielo sa „musí istým spôsobom vzťahovať k svojej látkovej skutočnosti“, nedokáže oceniť jeho schopnosť vytvoriť si svoju vlastnú ilúziu a víta skôr jeho vonkajškovú, exoticky „príťažlivú bizarnosť“ (s. 38). Takéto dielo navonok síce reptá, ale vo vnútri potvrdzuje daný stav. Odlišuje sa, lebo nedokáže byť iné. V Medešiho nič Peter Darovec nachádza oporu pre obraz literatúry, ako ju chápe spoločne s ďalšími, rovnako čítajúcimi. Aká je? V prvom rade expresívna, pozornosť pútajúca o to väčšmi, o čo je sémanticky bezradnejšia. Prepiata iluzívnosť gýča a budovateľských doktrín sa v nej jednoducho obracia naruby rovnako výrazným gestom deziluzívnosti. Centrálne postavenie v nej majú verbálne, syntakticky, tvarovo či inak exponované prejavy, v ktorých sa autorova neschopnosť niečo uvidieť povyšuje na cnosť. Aj v minulosti sa rôzni autori medzi sebou v tomto smere líšili. Nová situácia však spočíva v tom, že niečo prestáva byť už dôležité. Predstava, že ten, kto hovorí, by mal čosi povedať, je podávaná ako prekonaná. Za svoje nič sa autor už nemusí hanbiť. Pred sebou aj pred svetom ho nepotrebuje skrývať. Naopak, očakáva sa od neho, že o tom, ako veci vidí, bude hovoriť s primeraným dešpektom. Aby snáď v niekom neskrslo podozrenie, že to považuje za „niečo“. Najlepšie bude, keď sem-tam utrúsi, že je to také „nič“.

Radikálna deziluzívnosť Medešiho písania a Darovcovo čítania ponúka na malej ploche ostrý, takmer karikatúrny obraz procesov, ktorými sa počas posledného štvrťstoročia utvárala predstava o slovenskej literatúre. Po období razantne presadzovaných kolektivistických ilúzií nastalo obdobie rovnako razantných ilúzií úniku pred ilúziou. S koncom moderny prišli roky „po niečom“ a s nimi módne nič. Desaťročiam stimulovaného budovateľského optimizmu v ňom ako dlhý tieň alternujú roky skepsy. Na malej ploche sa zjavuje jednoduchý algoritmus, ktorým sa v takomto modeli abstraktné zvýznamnenie konkrétnych textov riadi. Čím je výpoveď prázdnejšia, tým väčšmi sa dá použiť nato, aby na všeobecnejšej úrovni, v rámci teleologickej predstavy vždy kamsi napredujúcej literatúry, mohla čosi znamenať. Odkedy Peter Macsovszky zverejnil svoj Strach z utópie, odvtedy bolo jasné, čoho sa bude nový básnik báť – nebolo to už nič, ale niečo. Čím boli slová plnovýznamovejšie a konkrétnejšie, tým boli pre bezbrehý prúd textotvorby, ktorá nahradila pôvodné osamelé písanie, podozrivejšie. Organizovaným autorským kolektívom sa odvtedy podarilo rozpracovať obavu z iluzívnosti niečoho do podoby systematickej metódy.

Výnimka potvrdzuje pravidlo, z nespočetného množstva výnimiek sa však pravidlo nedá odvodiť. Zo samých núl ešte nik nezbohatol. Nič má svoje logické konzekvencie. V malej miere môže síce zvýšiť našu vnímavosť na hodnotu niečoho, z ničoho samotného sa však zmysluplná literatúra ani kultúra, próza či poézia, alebo ako-tak pochopiteľný život nedajú vytvoriť. Zaujatie ruchom literárnych a spoločenských procesov milosrdne ukrýva pred nami skutočnosť, že k nim dochádza v kruhu. Adorácia ničoho spojená so záľubou v nivelizujúcej výrazovej expresivite nie je u nás nová, zaznievala po februárovom komunistickom prevrate i v pamätných ponovembrových dňoch. Stojac pred tribúnou nás vtedajší najvyšší predstaviteľ Verejnosti proti násiliu upokojoval, že ten robustný hulvát za ním je nový, razantný minister vnútra, a tento jeho obdiv k výbušnej energii ničoho mal potom svoje zničujúce následky.

Navonok dravé a nespútané Medešiho písanie a Darovcovo čítanie sú príkladom vnímania, aké u nás do veľkej miery charakterizuje uvažovanie nielen o literatúre. Jeho základnou črtou je, že pri všetkej svojej radikálnosti zostáva kultúrne konformné. Veľkými gestami opakovane vytvára zdanie dištancie od reality, z ktorej pritom nevie vystúpiť. Módne formulky však dnes už akosi nepomáhajú. Môžeme hoci aj stokrát označiť nič za „socialistické“, „národné“, „reformné“ alebo „postmoderné“ či „experimentálne“, alebo nejaké iné, a vždy zostane ničím. Môžeme vlastnú bezradnosť vyhlásiť za novú budúcnosť, a stále bude rovnako bezradná. Lebo nič síce môže vyvolať zdanie čohokoľvek, no nemôže byť niečím.

L i t e r a t ú r a

Medeši, I. : Jedenie. Východoslovenské združenie Valal. Petrikovce 2019.

Medeši, I.: Je to potvrdenie, že nie si totálny lúzer. In: Rozum, roč. 1., máj 2019, č. 4, s. 16 – 25.

Darovec, P.: Literárni radikáli. K prózam Ivana Medešiho a Mila Janáča. In: Rozum, roč. 1., máj 2019, č. 4, s. 36 – 39.

Text publikovaný v časopise Fraktál, 2019, roč. 2, č. 4, s. 45 – 52.