admin 09/06/2020
Dalfar
Vilém Flusser: Postdějiny. Přestupní stanice. Mělník 2018. Preložil Petr Bláha.

 

Ako

Vilém Flusser napísal ešte v roku 1990 útlu knihu Postdejiny (Nachgeschichten). Ide o zbierku krátkych filozofických esejí, teda o žáner, ktorému sa v našich končinách venuje napríklad Miroslav Petříček (Znaky každodennosti). Flusserove krátke texty však tvoria zovretejší celok, jednotlivé kapitoly popisujú rôznorodé aspekty ústrednej témy, ktorou sú postdejiny, teda špecifický rys modernej epochy. Na rozdiel od podobného formátu Maxa Picarda s názvom Človek na úteku, ktorý je monotematickejší a azda aj monotónnejší, v tomto prípade ide skôr o tému s variáciami. V úvode Půda pod nohama. A nebe nad námi, v závere Nazpět a medzi nimi šestnásť samostatných pohľadov na Naše (opojenie, vedenie, program, prácu atď.). Flusser zostal verný svojmu špecifickému štýlu, aký poznáme z jeho Písma: originálne videnie, aforistická skratka, vtipné glosovanie. Nemoralizuje, ale filozoficky analyzuje. Má svoj názor a postoj a najmä, má celok svojho poznania, ucelenú koncepciu stojacu za jednotlivými textami. V knihe využíva vlastné pojmy, často novotvary, ktoré nedefinuje, ale postupne objasňuje v kontexte: postdejiny, aparát, program, amfiteáter. Všíma si všedné a každodenné a rozpoznáva v ňom znaky a symboly. A najmä: má ucelenú teóriu a pohľad na celok a dávkuje ich v interpretáciách konkrétneho (móda, reklama, supermarket, kino) zrozumiteľným jazykom v krátkych textoch. Flusserovým prínosom je už jeho štýl, metóda jasného a originálneho pohľadu na každodennú skutočnosť a jej lakonické a vtipné interpretovanie.

Čo

Flusser začína Osvienčimom a jeho provokatívnou interpretáciou, ktorá v priebehu ďalšieho čítania získava svoje opodstatnenie. Osvienčim je pre neho príkladom aparátu, ktorý zvecňuje človeka. Je to mechanizmus fungujúci samočinne, premieňa ľudí – katov i obete – na súčiastky, prosté ozubené kolieska. Takýto aparát pritom nie je výnimkou, ale pevnou súčasťou programu, zvaného Západná civilizácia. Program funguje samočinne a realizuje svoje možnosti vo sfére hudby, zábavy, poznania alebo zabíjania. Dávno sa vymkol svojim programátorom z rúk, naopak, samotní programátori sú programovaní týmto programom. „Stali sme sa nástrojmi svojich nástrojov”, konštatoval už Thoreau. Napríklad reklamní tvorcovia nevládnu kódu reklamy, program reklamy si formuje a determinuje svojich tvorcov. Aparáty fungujú ďalej, nezabíjajú nutne ďalšie obete, ale s Osvienčimom majú niečo spoločné: zvecňujú človeka, premieňajú ho na súčasť mechanizmu, či už ide o tvorcov alebo divákov filmov, o žiakov alebo učiteľov, o politikov alebo voličov. Program beží a realizuje svoje možnosti. Dejiny ako príbeh ľudských rozhodnutí sa skončili. Toto sú postdejiny, v ktorých človek už nie je subjektom, ale objektom.

Uniknúť z programu je ťažké, pretože všetky vzbury, protiakcie, avantgardy a revolúcie sú tiež súčasťou programu. Chcete zmeniť systém? Založíte si stranu, a ste súčasťou toho istého systému. Chcete sa obliekať inak? Vytvoríte novú módu antimódy. Revolúcia je Flusserovými slovami v skutočnosti tou najšpinavšou reakciou, pretože urýchľuje programy a realizovanie ich doposiaľ neuskutočnených možností. Dnes už nemôžeme byť revolucionármi, ale len sabotérmi, našou zbraňou je váhavosť, spomaľovanie programu, „sypanie piesku” do strojov. Uniknúť z programu je ťažké, ale nie nemožné. Flusser pomenúva štrbiny, v ktorých ešte možno zostať autentickým človekom a cez ktoré možno narušiť mechanizmus postdejín. Zjednodušene povedané, je to sféra umenia a naša osamelosť k smrti. A nádej, že naši potomkovia zničia naše aparáty.

V kapitole o rozptýlení Flusser konštatuje, že sme kultúrou rozptyľujúcou svoje vedomie, zaťažené zlým svedomím. Nie sme hedonisti, to by sme sa koncentrovali okolo pôžitku. To, o čo nám ide, je zabudnutie v rozptýlení. V minulosti bolo možné východnej kultúre pripísať koncentráciu, zameranosť do seba, teda oslobodenie existencie od sveta (buddhizmus, jogíni), zatiaľ čo Západ sa angažoval vo svete, aby ho zmenil. Avšak po socialistickej revolúcii sme pochopili, že naša angažovanosť vo svete prináša opak hodnôt, po ktorých túžime; namiesto uskutočňovania hodnôt dosahujeme zriadenie aparátov. Preto sme sa vzdali angažovanosti vo svete a kvôli zlému svedomiu aj koncentrovanosti, zamerania do seba. Venujeme sa rozptýleniu. Avšak inteligentný a o svojich zločinoch dobre informovaný zločinec sa rozptyľuje ťažko. Aj napriek zdokonaľovaniu rozptýlenia sme na seba ešte nezabudli, a nezabudli sme ani na povahu a pravý cieľ nášho rozptýlenia. Naša súčasná kultúra pozostáva z hier generovaných aparátmi. Všetko, umenie, zábava, veda, práca, šport, politika, filozofia, slúži ako rozptýlenie nášho nešťastného vedomia. Preto v týchto hrách nejde o výhru alebo prehru, ale o rozptýlenie. Sme hráči, o ktorých hovorí Pascal, hráme o smiešnu sumu peňazí len pre hru samotnú. Títo hráči nepodstupujú existenciálnu stávku, o ktorej hovorili Pascal alebo Descartes, ale hrajú práve preto, aby na takéto stávky, týkajúce sa ich bytia, nemuseli vôbec myslieť. Flusser nespomína sociálne siete (v roku 1990 ani neexistovali), a predsa jeho popis prijímania a vylučovania zážitkov (senzácií) bez schopnosti stráviť ich v koprofagickom kolobehu presne popisuje fungovanie internetu a médií. Nie sme schopní hromadiť ani tráviť prežitky, a tak nás aparáty stále znova kŕmia už zažitými a už vylúčenými prežitkami. Prijímame a vylučujeme bez asistencie nášho Ja. Aj tento príklad ukazuje, že tridsať rokov od vydania Postdejín naša skutočnosť ešte väčšmi prehĺbila tie rysy, ktoré Flusser vo svojej knihe opísal.

Postdějiny sú zhusteným exkurzom do súčasného sveta, knihou o vážnych veciach, napísanou sviežim, nepatetickým a pozorným jazykom. Ponúkajú spôsob, ako rozumieť hlavnému rysu modernity v širokom spektre každodennosti.

Leave a comment.

Your email address will not be published. Required fields are marked*