admin 11. júna 2020
Dalfar

 

Január, severné Nemecko. Ak ste už niekedy premýšľali o tom, ako asi vyzerajú obľúbené letoviská v zime, potom práve januárový pobyt na pobreží Severného mora môže byť tým najlepším spôsobom, ako to zistiť. Na pohľadnicu sa neodbytne tlačia slová: je tu more, dážď a vietor.

Z takýchto ciest sa neposielajú propagačné texty o krásach miest, inšpiratívne tipy na dovolenkové pobyty, ani zasvätené výklady o kultúrnych pamiatkach. Akosi prirodzene sa uvažuje o odvrátenej strane vecí, skúmajú sa periférie, nazerá sa za dovolenkové kulisy. Slovo „cestovanie“ si takmer automaticky spájame s dobrovoľným a radostným dovolenkovým turizmom, s morom, slnkom a letom. Cestujeme však aj do práce a z práce, na nákupy a úrady, presúvame sa po vedľajších cestách a sídliskách, kam by sme sa dobrovoľne ako rozmarní turisti nikdy nevydali. A potom sú tu aj vodiči taxíkov, autobusov a kamiónov, železničiari a obchodní cestujúci. Dôvodom môjho januárového pobytu pri ústí rieky Labe bola služobná cesta. Pomohla mi uvedomiť si, že Nemecko nie je moja turistická destinácia a s výnimkou Berlína by mi zrejme ani nezišlo na um cestovať sem. Môže za to zrejme aj jazyk a nepochybne aj moje osobné preferencie, predstavy a predsudky. Teraz, v januári, sú tu rána tmavé, rozvidnieva sa pre nás nezvyklo až po ôsmej hodine v dlhom, postupnom brieždení. Goetheho posledná veta „viac svetla“ sa tu javí nie ako metafyzický, ale čisto praktický výrok. Vytrvalý vietor si užívajú veterné elektrárne, rozosiate po rovinatej krajine – po plachetniciach konečne ľudský vynález, ktorý dáva neprestajnému fučaniu zmysel.

Jedna z mojich teórií hovorí, že vzťah ku krajine sa ľahšie a prirodzenejšie vytvára cez dominanty, akými sú vrchy, bralá alebo jedinečné stavby – vieme presne, kde žijeme, k čomu sa vzťahujeme a vraciame. Roviny, polia, opakujúce sa a navzájom zameniteľné dediny je, domnievam sa, omnoho ľahšie opustiť alebo vymeniť za iné. Tunajšia prímorská rovina neponúka cestovateľovi žiadne oporné body s výnimkou miest, ich kostolov a starých budov, medzi ktorými sa človek stále, aj napriek architektonickému pokroku, cíti najlepšie a najútulnejšie. Najväčším mestom tejto oblasti sú Brémy, ktorých stred vytyčuje Katedrála Sv. Petra. Bývali časy, keď ľudia do stredu svojho sveta umiestňovali chrám, neskôr, súdiac podľa prechádzok mestom, to boli honosné budovy bánk a dnes sú to zrejme nákupné centrá. Znakom súčasných Brém sú predovšetkým dve veci: futbalový klub Werder a populárna socha zvieracích brémskych muzikantov z rozprávky bratov Grimmovcov, teda emblémy masovej zábavy a turizmu, rozmnožené na pohľadniciach, magnetkách a suveníroch. A predsa, v podzemí brémskej katedrály nachádzam k turistickému jin jeho taoistické jang: po úplne tichej a prázdnej podzemnej miestnosti pochoduje starý muž s lutnou a do labyrintu svojej chôdze vplieta ornamenty stredovekej hudby.

V pochmúrnych januárových dňoch som si aj ja do svojich krokov podvedome privolával minulosť týchto miest, ako sa tu asi kedysi ľuďom žilo a prečo sa tu vlastne rozhodli žiť. Dnes, hovorí mi predsudok, sú to najmä ekonomické dôvody, ktoré priťahujú veľké množstvo cudzincov a migrantov. Šestnásť percent obyvateľov Brém má cudziu štátnu príslušnosť, tretina cudzí etnický pôvod. A keďže láska k vlasti ide cez žalúdok, zastúpenie menšín možno odpozorovať priamo na uliciach v podobe čínskych, tureckých a arabských reštaurácií. A ja si opakovane uvedomujem, že by som tu nechcel žiť – napokon, pre mňa osobne je aj Viedeň, najlepšie mesto na život, fádne a nezaujímavé mesto bez charizmy.

Premýšľam o dobe, v ktorej pre voľbu domova nebudú hrať takú zásadnú rolu značné rozdiely v životnej úrovni, ale budeme sa rozhodovať na základe našich osobných sympatií a antipatií, tak, ako by tomu malo byť aj pri voľbe povolania. Môcť byť učiteľom alebo umelcom bez okrádania vlastnej rodiny, žiť na svahu hôr alebo hoci na ostrove bez ochudobnenia sa o možnosti uplatnenia. Priznávam, že v Nemecku sa cítim cudzo, nenachádzam tu tie hlbinné vlákna spriaznenosti ako na Slovensku alebo hoci aj v Rumunsku či Albánsku. Labe je možno ešte stále tak ako v stredoveku kultúrnou hranicou a ja som o čosi viac doma na jej pravom brehu. Na miestach, ktoré sú menej rozvinuté a organizované, ktorých chaotickosti však rozumiem viac než chladnému poriadku pragmatizmu. Ale prečo si tento pocit odcudzenia uprostred zimy na brehoch Severného mora neužiť? Je to jeden pól cestovateľskej skúsenosti, príležitosť spoznať nielen určité miesto, ale najmä seba ako cestovateľa, svoj vnútorný kompas toho, čo máme a nemáme radi. Jedným z jazykov, ktorým k nám svet prehovára, je aj jazyk neporozumenia, cudzosti a zámlk – v mojom prípade je jedným z jeho dialektov nepochybne aj nemčina.

Leave a comment.

Your email address will not be published. Required fields are marked*