Kabinet

Interpretácia a reprezentácia, zvýznamňovanie a významy

Juraj Briškár

 

„Je veliký ten, kdo dovede hliněného nádobí užívat, jako by bylo stříbrné; ale není menší ten, kdo užívá stříbrného, jako by bylo hliněné.“

Lucius Annaeus Seneca

 

Azda najčastejšia požiadavka, ktorá sa v rámci recepcie literárneho diela zjavuje, smeruje k jednoznačnosti témy. Nech už je posudzovaný text román, lyrická báseň alebo krátky výrok ako ten Senecov, skôr či neskôr dôjde k tomu, že sa ktosi spýta: „O čom to je?“ Pýtanie sa na tému je pýtaním sa na faktickú, s určitou vonkajšou skutočnosťou spojenú sémantiku diela. Rovnaká otázka zaznieva aj mimo literatúry a vyjadruje sa ňou výhrada voči bezobsažnosti nejakého počínania. Podľa všeobecne prevládajúceho presvedčenia každá ľudská aktivita či dokonca život sám majú význam, pokiaľ sa týkajú niečoho naozaj dôležitého, skutočného do tej miery, že sa o to dá oprieť, pokiaľ sú „o niečom“.

Porozumieť textu si vyžaduje podstúpiť neistotu v snahe ho istým spôsobom v predstavách obsiahnuť. Presun pozornosti na predmet výpovede umožňuje nahradiť pomalé a váhavé zhodocovanie vnímaného niečím už významovo ustáleným, faktickým, uchopiteľným ako šálka alebo stolička. Takýto prístup čítanie zbavuje subjektívnych pochybností a dovoľuje, aby textu v podobe témy alebo „kľúčových slov“ do určitej miery porozumel každý, dokonca aj stroj, počítač. Hodí sa všade tam, kde treba posilniť interpretačnú istotu zúčastnených. Prejavuje sa v diskusiách udržiavaných v chode tým, „čo je nové“, aj v odborných analýzach skúmajucich „závažné otázky“ a v celom rade románov spoliehajúcich sa na evokáciu nejakého apriórne významného, všeobecne rešpektovaného javu, napríklad lásky.

Bohaté zastúpenie témy v našich očakávaniach spájaných s literatúrou je výrazom túžby po svete ako súbore objektívnych okolností a po významoch existujúcich ako veci, mimo nás a bez nášho pričinenia, nezávisle od vedomia. Kto chce byť pri čítaní sémanticky obslúžený, vyhľadáva také texty, ktoré mu spoľahlivými, rokmi overeným postupmi sprostredkujú kontakt s atraktívnymi, všeobecne rešpektovanými a za významné považovanými témami. Vysoká miera reprezentatívnosti charakterizuje romány o láske, aj diela prinášajúce „posostvo” či „obraz doby” alebo učebnice potláčajúce v mene distribúcie poznatkov schopnosť ich vytvárať. Bohatá ponuka textov tohto druhu naznačuje, aký veľký je dopyt po význame, no zároveň aj to, že spôsob, akým sa saturuje, z nás robí spotrebiteľov významu. Pri čítaní sa potom správame ako v obchodnom dome, keď sme obklopení predmetmi reprezentujúcimi vecný, účelne prežitý ľudský život zaplnený spoľahlivo predvídateľnými myšlienkami na vysávače a mixéry alebo ako na zájazde s cestovnou kanceláriou, keď obraciame hlavu raz za jednou, potom druhou pamätihodnosťou a fotografujeme sa na významných miestach a s významnými ľuďmi.

Byť človekom znamená túžiť po významoch. Napriek snahe urobiť ich faktickými, dostupnými pre všetkých, materializovať ich do podoby hmatateľných vecí, monumentálnych sôch a textov tesaných do kameňa alebo rozmanitých tovarov, významy zostávajú neistými, zavislými od našej schopnosti a ochoty ich vnímať. To, čo dnes považujeme za zrejmé, bolo ešte nie tak dávno pochybné, závislé iba od pozornosti úzkeho okruhu ľudí. Významy nemôžu byť s vecami natrvalo spojené, lebo nezávisia od vonkajšieho sveta, ale od nášho pohľadu naň. Pohyb, ktorým k nim dospievame, je preto dôležitejší než čokoľvek, k čomu sa vôbec dá dôjsť. Spôsob, akým premýšľame, je pre výsledok určujúcejší než to, čoho konkrétne sa naše uvažovanie týka.

Deti sú v tomto smere vo výhode. Významy majú ešte vo svojej moci, pretože na rozdiel od nás vedia, že sa hrajú. Umelecká literatúra je jedna z mála príležitostí, ako si v dospelosti uvedomiť sémanticky otvorenú, procesuálnu stránku nami vnímanej skutočnosti, relatívnosť významov, ktoré ju tvoria. Umožňuje nám uvidieť závažné okolnosti, ktorými sa cítime byť obkolopení, ako súčasť našej vlastnej hry, pochopiť, že veci a fakty, o existenciu ktorých sa s vážnou tvárou opierame, naším pohľadom deň za dňom vznikajú. Umeleckú literatúru tvorí rozsahom neveľký súbor textov, v nich však už „široký tematický záber“ a iné kvantitatívne parametre strácajú na dôležitosti. Na tom, či sa dielo venuje tomu, čo je vnímajúcou väčšinou chápané ako závažné, nezáleží, pretože ťažisko sa v tomto prípade presúva zo samotných významov na schopnosť významy vytvárať. Byť pasívny a jednoducho sa iba prihlásiť k čomusi faktickému už nestačí. Autor aj čitateľ takýchto textov musia urobiť viac než iba deklarovať spojenie s nejakou vonkajšou, od ich vnímania nezávislou kvalitou. Stranu za stranou preukazujú schopnosť veci, nech už je to kuchynský riad alebo teoretický problém určitým sebe vlastným spôsobom vnímať, interpretovať.

Umelecké texty potvrdzujú, že nie hračky, ale schopnosť hrať sa je dôležitá. Demonštrujú, aký veľký význam môže nadobnúť čokoľvek, aké dôležité pre našu schopnosť tvorivo uvažovať je aspoň niekedy ako dieťa v mláke osamieť, ujať sa v predstavách toho, čo máme na dosah iba my sami a čo je ostatnými prehliadané, považované za banálne. Lyrická báseň aj osobné šťastie či iné mentálne stavy sú veľmi subtílne umelecké diela, je pre ne charakteristické veľké množstvo významov dostupných v prekvapivo malom množstve detailov. Ako ľudia aj ako tvorcovia sa usilujeme o to isté. Chceme, aby náš deň, život alebo text mali nejaký význam. Ťažko si predstaviť človeka, ktorý by chcel napísať bezvýznamný text alebo prežiť nezmyselný život. Ako ľudia aj ako autori sa musíme rozhodnúť. Buď spolu s ostatnými budeme aj naďalej zapĺňať svoje vedomie, svoj byt alebo text odkazmi na nejaké veľké a dôležité veci tam vonku, zaoberať sa životmi iných, tých známych a dôležitých, alebo prijmeme zodpovednosť za zhodnotenie toho, čo nás obklopuje a znovuobjavíme v sebe schopnosť dieťaťa veci a fakty interpretovať, zvýznamňovať bezvýznamné.

Nebyť neobyčajne veľkej predstavivosti by nik z nás nemohol niekedy v troch rokoch, keď sme zdanlivo nič dôležité nerobili, vykonať objav, ktorému sa žiaden iný už nevyrovná – objaviť samého seba. Táto schopnosť je však v každodennej interakcii v rodinách a najmä v škole postupne systematicky obmedzovaná. Výsledkom je, že ten istý človek, ktorý sa do školy ako malé dieťa tešil, ju po rokoch povinnnej dochádzky opúšťa skrotený, nešťastný a zatrpknutý. V každodennom živote možno opakovane sledovať, ako v túžbe po dostatku významov dochádza u väčšiny zúčastnených k rezignácii a pasívnemu hromadeniu vecí a faktov. Dokonca aj pri posudzovaní umeleckých diel sa často stáva, že ktosi ocení výsledok argumentujúc ako vedúci skladu tým, že „prináša závažnú tému“. Za významné bývajú považované najmä také́ prózy a básne, ktorých predmetom je čosi dostatočne veľké a ťažké, schopné niečo znamenať akoby samo osebe, bez interpretačnej intervencie autora a čitateľa, napríklad smrť, choroba, vystavenosť politickej perzekúcii. Čím viac je téma diela pociťovaná ako vážna, naliehavá, spoločensky reprezentatívna, tým spoľahlivejšie sa o ňu možno v predstavách oprieť. Spomedzi dvoch prác, z ktorých jedna sa venuje nešťastnému životu, a tá druhá iba proustovsky nezáväzným úvahám vyvolaným zahryznutím do sladkého pečiva, máme tendenciu za hodnotnejšiu považovať skôr tú prvú.

Príkladom vysokej miery akceptácie reprezentácie ako zdroja významu umeleckého textu je aj jedno z posledných vydaní časopisu Vertigo venované materstvu. Vážne otázky súvisiace s tehotenstvom, pôrodom a starostlivosťou o deti sa v ňom široko pertraktujú. Keďže však téma a štýl sú z recepčného hľadiska konkurenčné činitele – jedno z nich si vyžaduje proces zvýznamňovania tlmiť a to druhé zvýšiť, sústredenie sa na kvantitatívnu, faktickú jednotu textov prekrýva kvalitatívne rozdiely medzi nimi. Na jednej strane je tu snaha vyzdvihnúť prehliadané, na druhej strane sa na textoch, prevažne básňach, v mene toho, o čom sa v nich hovorí, zabúda na spôsob, akým sa to deje.

Tematická uniformita zatláča do úzadia otázku úrovne, akou jednotlivé autorky píšu. Vyhovuje ich textom tým viac, čím menej sú osobité. A naopak, ukazuje sa, že básne sú umelecky presvedčivé práve vtedy, keď sa im darí stať sa od témy nezávislými. O materstve, paradoxne, sú schopné zmysluplne hovoriť až keď sa od neho odpútajú, pokiaľ o ňom dokážu uvažovať spôsobom, akoby to bolo čosi celkom iné. Tento tvorivý odstup sa prejavuje v rámci celého výberu, aj jedného textu. Napríklad v básni Lenky Šafranovej v cudzom jazyku, ktorá objavuje podobnosť ľudskej situácie poznačenej fyziologickou funkcionalitou s položením vecí každodennej spotreby.

 

„[…] pamätáš si

keď sa ti jeho hlas

prvýkrát rozbil v ušiach

pod kožou chladnou a hladkou

mal srdce ľahké ako vyfúknuté sklo

napriek tomu

ostalo tvoje telo nemé

položené na stole nehybné

ako nedeľný porcelán“

(Šafranová, 2019, s. 12).

 

Texty sú ako ľudia, tým osobitejšie, čím menej sú pripravené slúžiť nejakej veci. Najzaujímavejšie bývajú, keď vďaka úrovni, akou sa v nich vníma, zabudneme na to, o čom hovoria. Niektoré básne v súbore unikajú pred ohraničenosťou témy k vesmírnym objektom, iné k minucióznym detailom. Možností, ako odstúpiť od toho, čo je chápané ako faktické, dané, je veľa, dôležité je, aby aspoň k minimálnemu odklonu došlo. Problém nastáva, keď sa tento tvorivý obrat neodohrá.

 

„Ty predsa vieš

že oni nechcú vidieť ďalšiu fotku

ty úbohá žena!

V župane

ako si cmúľa ruku

ako nasral do plienky

ďalší portrét zblízka […]“

(Ábelová, 2019, s. 15).

 

V básni Mirky Ábelovej bremeno sémantizácie zostáva na tom, o čom sa v nej hovorí. Výsledok tvorí rad motívov, rutinný, konvencionalizovaný obraz vecí, ako ho poznáme. Autorka ich nedokáže uvidieť zaujímavejšie než kamera a absenciu invenčnej subjektivity nahrádza, ako to v takýchto prípadoch býva, expresivitou. O čo menej má čo povedať, o to nástojčivejšie to komunikuje.

Spoliehanie sa na reprezentatívnosť ako zdroj významu umeleckého textu sa prejavuje vo väčšine literárnej produkcie, aj v prevládajúcom teoretickom uvažovaní o nej. Potvrdzuje to v minulosti i dnes opakujúce sa volanie po súčasnosti diela. Jednoduchý formálny atribút poukazujúci na príslušnosť rôznych javov k tomu istému času, sa v takýchto prípadoch chápe inak, vážnejšie, ako ich esenciálna spoločná kvalita potvrdzujúca spojenie života a jeho okolností, textu a mimoliterárnej skutočnosti. S očakávaniami tohto druhu k tomuto pojmu pristupuje aj Vladimír Barborík v práci Domáca próza: ďalší pokus o súčasnosť. Jeho zaujatie pre súčasnosť, ktorá „nie je samozrejmá“ a „v rôznych oblastiach života má rôzne trvanie“ (Barborík, 2015, s. 62), je vedené́ snahou kvantitatívne vymedziť kvalitu, nájst objektívnejšie a reprezentatívnejšie vysvetlenie intenzity prozaických textov, než je nesamozrejmosť individuálneho vnímania.

Východiskom Barboríkových úvah o literatúre je obraz majstrovstiev sveta vo futbale. Tie pôsobia na jednej strane civilne, hravo, no ako masové, široko zdieľané́ podujatie plnia v jeho predstavách rovnakú funkciu, akú mávajú odkazy na nadosobné, spoločenské a historické udalosti, keď sa od umenia očakáva spojenie s nejakou externou, všeobecne akceptovanou realitou. Kopanie do lopty vo finále majstrovstiev sveta sa pre Vladimíra Barboríka stáva príkladom reprezentatívnej povahy každého naozaj dôležitého diania. Zahrnuté pozornosťou, zdieľané mnohými, získava na vážnosti, stáva sa revolúciou svojho druhu, nerozhoduje iba o víťazovi zápasu, ale aj o vzniku novej futbalovej súčasnosti.

Podobne nadnesene, ako dáva počas spoločenských prevratov o sebe vedieť túžba ľudí nastoliť spoločne nový kalendár i svet, aj objavenie akéhokoľvek výrazného javu sa v Barboríkových úvahách spája so schopnosťou tohto javu reprezentovať určitú sumu závažných okolností, nejakú novú súčasnosť. Aby nejaký text mohol naplniť takúto funkciu, musí primerane zvážnieť, vecne kooperovať s inými, zaujať relevantný počet vnímateľov a odkazovať „na určitý spoločenský konsenzus, týkajúci sa toho, čo je teraz pre nás dôležité,“ disponovať „dostatočne širokým registrom takých tém a problémov, s ktorými sa po svojom vyrovnávajú aj iné prózy“ (tamže, s. 65).

Literatúra, ako ju chápe Vladimír Barborík, je jednotlivcami vytvárané, no vecne, zvonku, temporálne a tematicky vymedzené reprezentatívne kolektívne podujatie. Nezúčastnenosť na tom, čomu venuje pozornosť vnímajúca väčšina, nie je žiaduca. Takáto literatúra si vyžaduje od jednotlivých aktérov prispôsobiť sa spoločnej hre mnohých kontrolovanej niečím, čo už je považované za dôležité, a žiadne ďalšie zvýznamňovanie preto nepotrebuje. „Pred raritným solitérom“ má v takto zúženom priestore „prednosť próza, ktorá dokáže komunikovať s inými prózami“ (tamže). Niet divu, že mu v súvislosti s ňou prichádza na um futbal s jednou loptou pre všetkých, a nie horolezectvo s neohraničeným počtom vrcholov dostupných pre jedného. Problém je, že kritériá takejto obmedzene individuálnej hry svojimi románmi s neprehliadnuteľným „o“ poskakujúcim od autora k autorovi pred tribúnami témou hypnotizovaných čitateľov dokáže najlepšie naplniť literárny gýč.

Vladimír Barborík nad štýlom umeleckého diela neuvažuje, tento pojem sa v jeho úvahe nevyskytuje. Význam textu pre neho nie je ani tak daný pohľadom autora na veci, ako skôr vecami, ktorých sa ten pohľad týka. Na prózu uplatňuje kritériá kolektívnych športov. Jej tvorcov sleduje z nadhľadu futbalovej tribúny ako skupinu indivíduí naháňajúcich sa za tým istým. Ich schopnosť podnety spracovať je pre neho s určitými faktami, s nejakou dobou a jej historicky podmienenou tematikou zviazaná́. Preto si tiež nevie predstaviť, že by dnes niekto porovnával Hviezdoslavovu epiku so súčasnou prózou, lebo to by podľa neho znamenalo, že naším „akútnym spoločenským problémom je otázka zemianstva“ (tamže, s. 63). V konečnom dôsledku sa kritici, autori, čitatelia aj čas zvinutý do klbka súčasnosti majú sústreďovať na to isté alebo aspoň spoločné. Zhromaždeným okolo témy ako okolo lopty sa pre nich jej relatívna stálosť stáva pevným bodom. Plece pri pleci sa prispôsobujú určitému aktuálne populárnemu obrazu skutočnosti, aby spoločne, hlučnou výrazovou expresivitou zakryli, že je iba sumou ich pohľadov a vyvolali dojem čohosi faktického, apriori dôležitého, čo spoľahlivo existuje, o čo sa dá spoľahlivo oprieť. V útulnom univerze majstrovstiev v tvorbe literárnej súčasnosti je ľahké spolu s ostatnými stratiť odstup, zabudnúť na hravosť toho, k čomu pri vnímaní dochádza, neinterpretovať javy, ale podriaďovať sa im, brať ich vážne ako futbalový fanúšik, ktorý sa od istých vecí nedokáže odtrhnúť. Zaujatie témou je spoľahlivo insitné a dokáže nás ako stroj času vrátiť do položenia pravekých lovcov, ktorí sa vo svojich predstavách ešte neoddeľovali od predmetu a samých seba videli a volali vždy inak, podľa toho, čo nové práve niesli na pleciach.

Súbory vybraných tém odjakživa ponúkali cestu do kruhu tých, pre ktorých sú významy s určitými vecami spojené, pre ktorých sa to, čo je „dôležité”, spája s tým, „o čom sa hovorí“. Dnešná, opäť raz vážna podoba skutočnosti pútajúca všeobecnú pozornosť je však rovnako hravá ako bola v minulosti, omnoho nestabilnejšia než sa nám, ľuďom na jej vnímaní vlastným životom a smrťou zúčastneným, zdá. Pokiaľ si chceme so súčasníkmi predstavu o jej výlučnosti a neopakovateľnosti užiť, nemáme veľa času, lebo už onedlho nás za účasť nebude mať kto pochváliť. V každej takzvanej dobe možno pomerne jednoducho identifikovať súbor reprezentatívnych udalostí, „tém a problémov“, ktoré sú chápané ako závažné a prihlásiť sa k nim je potom cesta k pozornosti interpretačne neistej väčšiny, ktorá́ od sveta aj kníh očakáva pomoc v podobe podnetov takých výrazných, že ich nebude môcť prehliadnuť. V minulosti aj dnes je dôležitým identifikátorom toho, o čom písať, nielen literárna verejnosť a kritika vytrénovaná na nachádzanie tematických ukazovateľov hodnoty diela, ale aj vlastnou reprezentatívnosťou zaujatá poézia. Stačí si otvoriť literárny časopis ako noviny, a hneď vidíme, čo je „témou dňa“.

 

„Smartfón na nedeľnom stole.

Je prestreté.

Z podzemia vyliezajú pavúky.

Chcú tvoju Krásu.

Volajú sa Pýcha, Zášť a Chamtivosť.

Sieť, ktorú tkajú, je pevná.

Ako náš obchodný vzťah.

V skutočnosti nás vlastnia.

Ešte o tom nevieš.

Ešte snívaš o Sláve.

O speňažení Krásy.

O realizácii.

Podomoví obchodníci s bielym mäsom

by ťa na čiernom trhu vymenili za dva vysávače.

Nemáš certifikát o pôvode, bez papierov si dobrá

akurát tak do favely alebo do polievky.

Na titulke Elle však tvoja cena rastie rýchlosťou

10.000 eur za hodinu. […]“

(Habaj, 2018, s. 6).

 

Verše v takejto básni pribúdajú v rýchlom slede jeden za druhým. Zapĺňané veľkými pojmami zapísanými veľkými začiatočnými písmenami, menami dobre známych faktov tvoria dlhý sprievod odkazov. Vecí, ktoré sa v ňom spájajú s dnes populárnou predstavou o skutočnosti, je veľa. Hneď v úvode je ako na alegorickom voze vystavený smartfón. Úsilie textu poslúžiť okolnostiam ako zrkadlo a manifestovať̌ vlastnú aktuálnosť sa nedá prehliadnuť.

Zvýznamnenie výpovede prostým prihlásením sa k určitým reprezentatívnym faktom znižuje nároky na vnímavosť a je z tohto dôvodu u autorov aj čitateľov v obľube. Umožňuje im vyhnúť sa neistému procesu interpretácie odkazmi na veci a roly ako z obchodného centra. Bez ohľadu na to, či sa téma na transparentoch takejto poézie adoruje alebo vysmieva, taxatívne vymedzenie zabezpečuje spoľahlivú orientáciu v texte. Takýmto spôsobom možno podľa potreby doširoka referovať o čomkoľvek: o božských zázrakoch, žatevných prácach alebo sebeckom počínaní kapitalistov.

Základnou vlastnosťou básní tohto druhu je plagátová tézovitosť, enumeratívnosť, extenzívnosť, tematická aktualizovanosť, schopnosť s istotou sa orientovať v aktuálne platnom sémantickom registri. Takéto texty boli a budú prispôsobivé, súčasné dnes rovnako ako včera. Slovami sa v nich nešetrí. Tvoria dlhú tradíciu literárneho „spravodajstva”, verbálnych produkcií odkazujúcich na rozmanité „nové závažné okolnosti”. Ak boli kedysi ich oporou zmienky o driečnych slovenských junákoch s valaškami, potom o robotníkoch, žencoch, budovateľoch veľkých celospoločensky prospešných stavieb, v súčasnosti sú to odkazy na klávesnice a inú počítačovú terminológiu či spravodlivý zápas s developermi a inými rozvracačmi urbánneho priestoru.

Úsiliu diela dbať o vlastnú vážnosť a primeranú reprezentatívnosť svedčí spojenie s písmom ako technológiou schopnou reprodukovať čokoľvek. Ľudová pieseň, pôvodne odkázaná na živú reč a bytostné zaujatie vnímateľa jednoduchým predmetom, bola voči jej prejavom prirodzene imúnna. Vďaka tomu je aj dnes príkladom schopnosti ľudského vnímania interpretovať veci, oživovať ich pohľadom, prekonávať tematické ohraničenie štýlom. Ukazuje nám, prečo bolo riskantné rozhodnutie slovenských romantikov začať nanovo budovať korpus literatúry okolo takýchto zdanlivo prostých a podceňovaných verbálnych prejavov také efektívne.

 

„Čierne oči, choďte spať,

bo musíte ráno vstať.

Ráno, ráno, ráničko,

keď vychodí slniečko. […]“

(Čierne oči, choďte spať, ľudová pieseň).

Rozdiel v porovnaní s predchádzajúcou básňou snáď ani nemôže byť väčší. Zatiaľ čo prvý autor má k dispozícii rozsiahlu technologickú výbavu, množstvo veľkých slov a zvláštnych vecí, ten druhý nemá v rukách nič a musí si preto ako s témou vystačiť iba s prostým faktom vlastného tela, či dokonca iba s jeho časťou – očami. Napriek tomuto objektívnemu deficitu však dokáže vysloviť niečo, čo sa obvyklému významu slov a vecí vymyká. Je to preto, že k tomu, o čom hovorí, pristupuje veľkoryso ako dieťa, nie ako k objektu s ohraničeným významom, ale ako k živému celku, ktorého význam môže neobmedzene narastať. Akoby to nebol iba funkčne vymedzený zmyslový orgán, ale čosi, čo je rovnako ako on aj vo svojej fyzicky limitovanej podobe schopné plnohodnotnej existencie. Akoby aj on sám bol iba okom a jeho život formou pohľadu.

Veci sú, ako to formuloval Marshall McLuhan, extenziami ľudského tela. S ich pomocou sa problém našej fyzickej ohraničenosti iba presúva na novú úroveň. Technický pokrok, vrátane toho terminologického, je s vecnosťou a faktickosťou našej telesnosti spojený́. Ponúka nám možnosť nielen kráčať, ale aj lietať nad oblakmi, hovoriť̌ o literatúre, a nie iba o básni. Zahŕňa nás jednoznačne definovanými mentálnymi aj materializovanými objektami, dôkazmi našej narastajúcej schopnosti svet aj seba v predstavách ohraničovať a kontrolovať. Ľudské telo je osvedčená hračka, najstaršia vec vôbec a aspoň do určitej miery sú v ňom prítomné všetky nami vytvorené objekty, stoličky a stoly, zložité stroje, veci, ktoré už vznikli, aj tie, ktoré ešte len budú vytvorené. Okolo neho, v súlade s jeho relatívne ustálenými proporciami, vyrástli naše príbytky, mestá, aj prvé slová, zámená. Zaujatie relatívnou istotou vecí a faktov je vo svojej podstate stále to isté zaujatie dýchajúcim, premenlivým, no hmatateľným telom.

Do lyžice bagra sa zmestí viac ako do tej polievkovej a veľké pojmy zas dokážu obsiahnuť veľa malých, to samo však nezaručuje, že výsledok bude viac znamenať. Ak nie sme detsky veľkorysí v prístupe k svetu, okná lietadiel ani zložité abstraktné́ termíny na obmedzenosti nášho pohľadu veľa nezmenia. Aj s ich pomocou budeme napokon vedieť povedať iba toľko, aby sme v ňom mohli duchom neprítomne „fungovať”, prejavovať sa ako veci. Sugestívna účelovosť tela a extenzií z neho odvodených je pre naše vnímanie pokušením. Podmaňuje si ho a zakrýva pred nami skutočnosť, že to, čo nás definuje, čo naozaj sme, nie sú telá, ktoré prestali rásť, miestnosti a mysle prepchaté nehybnými vecami a faktami, ani rokmi naskúšané roly.

 

„[…] I ženy, že sú pekné, znajú,

bo vidno, nenáhlia sa,

keď svoju živú krásu

okolo seba rozdávajú.

Nejednej hlávka ako ruža

je pripnutá na hrudi muža

a preto celá ulica / vyzerá

jak roztratená kytica […]“

(Smrek, 2014, s. 25).

 

Napriek deklarovanej dynamike a prísľubom modernosti reprezentatívnej lexiky odkazujúcej na cowboyov a iné exoticky pôsobiace kontexty, je poézia Smrekových Cválajúcich dní vo svojej podstate statická, domácka, pekne uprataná, dekoratívna, malomestsky sebauspokojivá. Vo vzťahu k téme sa spolieha na analógie, aké sa v komunikácii v útulne zariadených urbánnych interiéroch už nespočetnekrát osvedčili. Báseň nepozná zamyslené zneistenie a bezproblémovo postupuje vpred. Je zrejmé, že nevznikla preto, aby v nej autor mohol pre seba samého niečo objaviť, uvidieť veci svojím vlastným spôsobom, ale preto, aby sa v nej banálny, rokmi osvedčený tematický rámec zopakoval a potvrdil. Ako taká je určená skôr na piatkový večer, do veseliacej sa spoločnosti tých, ktorí sa po práci pokúšajú za veľkým stolom spoločne na seba samých zabudnúť, než do premýšľavej samoty.

Insitnosť Smrekovho podania je vzdialená substanciálnej prostote ľudových piesní. Svojou povrchnosťou má bližšie k operetným libretám a populárnym šlágrom. Zatiaľ čo v ľudovej piesni sa aj k neživým veciam pristupuje ako k ľuďom, v nej sa aj ľudia nazerajú ako veci. Každý z nich má v texte svoje miesto, je pripravený naplniť presne definované funkcie. Zostáva vo verši aj na ulici tým, čím bol už nespočetnekrát. Ak je to muž, potom má hruď ako vankúš, aby na ňu ženy mohli skloniť hlavy. Ak sú to ženy, potom sú prirovnávané k ružiam, aby sa, „pripnuté na hrudi muža“, stali jeho ozdobou.

 

„Prvý raz videl som ju:

na šiji ranu hroznú mala

a z rany strašne krvácala.

 

Nebolo treba ľútostivých slov.

Na hrudi nebol veniec krvavý,

to bol len náhrdelník z koralov.

 

Naposled videl som ju,

keď vstupoval som do väzenia.

Jej šaty svetlé, kockované,

boli jak svetlé nebo,

mrežami okna pruhované“

(Novomeský, 2010, s. 49).

 

Aj Laco Novomeský vo svojej básni Neznáma venuje pozornost veľmi dekoratívnemu objektu, podobne ako jeho súčasník Ján Smrek, výsledný obraz je však iný, plný zmyslu pre hravú estetiku obyčajných vecí, no zároveň aj bytostného zneistenia. Hneď v prvých veršoch sa spomína „hrozná rana“, ktorá navyše „strašne krvácala“, aby sa vzápätí o tom istom hovorilo ako o náhrdelníku. Naznačí sa dramatická situácia väzenia, aby sa na pozadí geometrie mreží nazerala ako módna prehliadka. Ani po viacnásobnom prečítaní si nemôžeme byť úplne istí, čo je „reálne“ a čo je „akoby“, či sú v nej vážne veci krásne alebo či sú tie krásne vážne.

Text tohto druhu predpokladá výrazný odstup od vecí i ľudí a s nimi spätých konvencionálnych významov. Vyžaduje si od autora ochotu prevziať zodpovednosť za to, ako ich vidí. Až potom môže, inšpirovaný podobnosťou, v náhrdelníku objaviť ranu a v rane náhrdelník. Svet pre neho nie je evidentný, hotový súbor vecí a faktov s jasne definovanými funkciami, ale rozostruje sa, stáva sémanticky premenlivým, neustále vznikajúcim. Ľudská situácia v ňom už nemôže byť definitívna, závažná obvyklým, zaužívaným spôsobom.

Je zrejmé, že takýto autor nepíše z reprezentatívnych dôvodov, aby vytvoril báseň a s ňou seba ako učebnicový príklad básnika, ale aby sa mal kde presvedčiť o tom, čo vo veciach vidí on sám. Kvantitatívna ohraničenosť toho, o čom „má význam“ hovoriť, sa v texte prekonáva oslobodzujúco otvorenou vertikalitou individuálneho štýlu. Ťažisko sa presúva zo samotného objektu na spôsob, akým sa o ňom hovorí. A práve tento sémantický obrat, keď zdrojom významu už nie je žiadna zo zobrazovaných vecí, ale pohľad na ktorúkoľvek z nich, umožňuje, aby aj malý počet slov mohol veľa znamenať. Aby v zdanlivo banálnom bolo objavované niečo nespoznané́.

Dejiny umenia sú plné príkladov prechodu od pasívnej reprezentácie k tvorivej interpretácii, od veľkých vecí a faktov k veľkosti pohľadu na ne. K základným európskym objavom patrí zrod aktívne vnímajúcej individuality opierajúcej sa o možnosť obratu toho druhu. Jej príchod možno sledovať na Hérakleitových zlomkoch, v lyrických básňach Sapfó, aj na starovekých gréckych sochách, ktoré oplývajú sebavedomím, a to dokonca aj vtedy, či práve vtedy, ak sú nahé. V mimoeurópskych kultúrach bol človek v tom istom čase predstavovaný skôr inak, neautonómne. Aby stál sám sebe za pozornosť, potreboval nejakú hmatateľnú vonkajšiu vecnú oporu: čelenku z peria, náhrdelník z levích zubov, byvolie rohy či iné časti tiel veľkých a mocných zvierat alebo aspoň tetovanie pripodobňujúce ho k hadovi, prípadne hrozivú dračiu masku. Veľkým a pre zvieratá, rastliny aj seba naozaj nebezpečným sa však stal až vtedy, keď situáciu obrátil naruby a zdrojom všetkého významu, ktorý potreboval, sa jednoducho, nahý ako dieťa, no uvedomujúc si vlastné vnímanie a spoliehajúc sa na svoju predstavivosť, stal on sám.

Tak ako Seneca vo svojej poznámke, ani dnešní archeológovia opatrne nepreskúmavajú hlinu kvôli samotným veciam roztrateným v nej, ale iba kvôli pohľadu na ne. Trpezlivo rekonštruujú ich pôvodný tvar, nie však preto, aby ich mohli opätovne používať, ale vidieť. Nechcú sa z nich napiť, ale dozvedieť, kým oni sami, keď sú smädní, vlastne sú. Pokiaľ je džbán štylizovaný, uhnetený na hrnčiarskom kruhu, analogicky odkazuje na vyššiu mieru kultúrnosti jeho tvorcov. To, čo po dlhých stáročiach rozkladu v zemi ani dnes nestráca na hodnote, nie sú funkcie vecí späté s telom, konkrétne životy plné smädu a hladu, ale úroveň ich tvaru, osobitosť štýlu, miera vedomého odstupu, ktorá sa v nich stále, dokonca aj po stáročiach, rozbitá na kúsky a pochovaná v zemi, jasne prejavuje.

Literatúra nie je najväčšia časť semiologickej situácie, v ktorej sa ako ľudia pohybujeme. Dovoľuje nám však spoznať v sebe deti, ktoré sa tak zabrali do hry, až zabudli, že sa hrajú. Umožňuje nám uvidieť v sebe neortodoxných umelcov, ktorí to však o sebe nanešťastie vôbec nevedia. Pod zemou ležia už celé mestá zaplnené stopami viac alebo menej zvláštnych pohľadov na svet. Nie vždy v nich možno zaznamenať prejavy štýlu. Väčšinou je to tak ako u nás, keď na jedinej ulici budú musieť budúci archeológovia objaviť viac druhov strešnej krytiny, plotov a záhradných lavičiek než inde v celej krajine. Z pohľadu nás, ich súčasných obyvateľov, pritom akoby to bolo v poriadku. Skutočnosť, že výsledkom celého toho masívneho pracovného nasadenia bude bez schopnosti od neho kriticky odstúpiť iba formálny zmätok, nám uniká. Jeho dopady však o to viac cítime na svojich životoch, napríklad v podobe spoločnosti, v ktorej si každá časť môže robiť, čo chce.

Situácia autorov a čitateľov zakladajúcich si na tom, o čom píšu a čítajú, sa podobá položeniu tých, ktorí hodnotu seba aj iných odvodzujú od vecí a faktov, ktorými sa vo vnútri nejakých domov a za nejakými múrmi obklopili. Ten, kto sa spolieha na apriórnu sémantiku nejakej fyziologickej alebo sociálnej funkcie, na veci ako matersto alebo súčasnosť, je rovnako pasívny ako človek, ktorý verí, že v určitej čelenke alebo maske, v inom, väčšom tele, bude menej zdanlivým. Nekritické zaujatie témou sa presadzuje v našom vedomí a v krajine vôkol nás tým viac, čím nižšia je naša schopnosť doceniť štýl. Najprv nevýrazné, potom impozantné a napokon doznievajúce sa zmocňuje nášho vedomia a ako vlna postupuje našimi literárnymi aj neliterárnymi dejinami. Obrat od vnímajúcej individuality uvedomujúcej si ešte ako-tak relatívnosť toho, čo vidí, k tematicky stmeleným kolektívom pripraveným isté názory ako „bludy” zatracovať̌ a iné oslavovať sa v nich opakuje. Možno v nich nájsť ochotu jednotlivcov sa pre sebe vlastné spôsoby vnímania obetovať, aj módne heslá a pripravenosť kolektívov obetovať ľudí v mene vecí. Tie isté slovné spojenia, ktoré získali význam vďaka osobnej statočnosti niekoľkých jednotlivcov, ich ochote čosi tak nepravdepodobné, ako bol kedysi slovenský národ, detsky osamelo uvidieť, sa o necelé storočie u nás zmenili na prázdne floskuly zaslepenej diktatúry veľkých skupín ľudí bažiacich po veciach. Sémantická reprezentácia vie byť bytostne vyprázdnená́, nesubstanciálna, hodnotovo prispôsobivá́. Záujem o Tatry a driečne slovenské devy sa v nej môže vcelku plynulo transformovať na rovnako povrchný obdiv k nejakým novým istotám.

Témy sa menia, komunikačné motivácie s nimi spojené však nie. Stále nové generácie, raz s kosákom a kladivom, inokedy s počítačovou myšou v dlaniach, sú presvedčené o tom, že ich situácia je už sama osebe, fakticky a vecne iná, neopakovateľná, čo ich vedie k tomu, aby sa dopúšťali rovnakých chýb ako tie pred nimi. Aj keď sa to už v minulosti veľakrát neosvedčilo, posudzujú texty a ľudí apriórne, na základe toho, čo reprezentujú, o čom hovoria, do akej skupiny v ich predstavách patria, a nie individuálne, prípad od prípadu, podľa toho, akým spôsobom svoje presvedčenia napĺňajú. V iných ľuďoch aj v sebe vidia dôsledok vplyvu určitých vecí, okolností, nejakej vonkajšej, apriórne existujúcej reality, a nie tých, ktorí tie veci, okolnosti a tú realitu tvoria.

To, ake literárne diela u nás dnes vznikajú a ako ich čítame, nám dá odpoveď na otázku, či možno v budúcnosti očakávať zmeny na uliciach zaplnených veľkoformátovými fotografiami práčok a kávovarov. Či si raz my, ich obyvatelia, ktorí sme si nechali ukradnúť výhľad na svet najprv nacionalistickými, potom proletárskymi heslami, a teraz chválami na čokoládové tyčinky nadľudských rozmerov, uvedomíme, že žiadna vec za čosi také nestojí. Naše nevľúdne ulice s rodinnými domami obohnanými ostnatými drôtmi aj literatúru oplývajúcu ustrašenou expresivitou čaká odklon od insitného zaujatia témou a objavenie hodnoty štýlu. Zatiaľ sa v nej ako vo videopožičovni za spirituálne označujú texty s vysokým výskytom slova boh, za experimentálne zas tie, v ktorých je mnoho cudzích slov a za odvážne také, v ktorých je veľa vulgarizmov.

Spoliehanie sa na faktickú, vecnú, od nášho vlastného vnímania nezávislú realitu sa opakovane ukazuje byť naivné. Uvažovať o sebe ako o človeku alebo básnikoví je prosté. Znamená to vo vlastných predstavách znehybnieť, stotožniť sa s určitou rolou a získať významy s ňou spojené. Omnoho ťažšie je však zmysluplne, to jest už nie ako vec, socha, ale živo konať, interpretačne sa prejavovať: byť ľudský, napísať báseň. Čím pasívnejši, mechanickejší, menej hraví sme vo svojom vnímaní, tým viac pre nás potom musia znamenať nejaké veci, určité hračky: hlinené a strieborné misy, mreže a šaty, témy a roly. V skutočnosti však na nich nezáleží. Ich miesto by mohlo zaujať niečo iné. Lebo to, čo je dôležité, nie sú veci, ale schopnosť ich vytvárať, nie poznatky, ale otvorenosť poznávať.

Umelecké dielo nie je kúpeľňové zrkadlo, neodráža nejakú inú, vonkajšiu, skutočnejšiu skutočnosť, ale je to realita sui generis, svet taký malý, že si v ňom hravosť toho veľkého môžeme uvedomiť. V ohraničenom poli jeho znakov je pre nás omnoho ľahšie pochopiť, ako v nás samých, v našej mysli, predstava skutočnosti vzniká. Takýto text je potom od vonkajších okolností, od takzvanej „doby”, jej vecí a faktov nezávislý, lebo demonštruje fiktívnosť a premenlivosť „reálneho”, ukazuje nám stále to isté, starobylo hravé detské „akoby” nášho vážneho ľudského sveta. Toho, o objektivite ktorého tak často vôbec nepochybujeme, v ktorom, obklopení zdanlivou istotou nejakej masívnej predmetnosti, stabilitou asfaltových ciest, budov, rúk a kľučiek, vecí a vecičiek, tém a problémov, slov a slovíčok, žijeme odovzdane, rok za rokom, pripomíjajúc postavy z románov, ktoré sa stranu za stranou zaoberajú všetkým možným, len o knihe, v ktorej ožili, nemajú ani tušenie.

Ľudská situácia bola a aj dnes je interpretačne náročná. Nemožno ju vyriešiť s pomocou leopardích koží na pleciach, ani módnych terminologických klišé, ale iba subjektívne, osamelo, vo vlastnej mysli. O našej veľkosti alebo malosti nerozhoduje veľkosť či malosť slov a vecí, ktorými sa obklopujeme, závažnosť tém, akým sa venujeme, ale my sami, mierou tvorivosti nášho pohľadu na ne. Svojím vnímaním oslobodzujeme to, čo je v nás živé a pohyblivé́ zo zajatia v ťažkopádnom a nehybnom. Pretože to, čo naozaj sme, zostáva už tisíce rokov hravé. Prejavuje sa to vo veciach a slovách, ale nie je to vecou ani slovom.

 

Literatúra

Ábelová, M.: FACEBOOK. In: Vertigo, 2019, 7/1, s. 15.

Barborík, V.: Domáca próza: ďalší pokus o súčasnosť. In: Romboid, 2015, 50/9–10, s. 62–66.

Habaj, M.: III. Poézia. In: Tvar, 2018, 29/5, s. 6.

McLuhan, M.: Jak rozumět médiím. Extenze člověka. Praha, Odeon, 1991.

Novomeský, L.: Neznáma. In: J. Gavura (zost.): Básne a úvahy. Bratislava 2010. Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, s. 49.

Seneca, L. A.: Výbor z Listů Luciliovi. Praha 1987. Nakladatelství Svoboda, s. 15.

Smrek, J.: December. In: D. Kršáková (zost.): Básnické dielo. Bratislava 2014. Kalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, s. 25.

Šafranová, L.: v cudzom jazyku. In: Vertigo, 2019, 7/1, s. 12.