admin 4. februára 2021

Laura Kladeková

Italo Calvino vo svojich Odkazoch tretiemu tisícročiu pripomína, aby sme nezabúdali na obraz bájneho Persea. Ten dokázal poraziť hrozivú Medúzu tak, že sa nepozeral priamo na ňu, ale na jej odraz v bronzovom štíte. Calvino v tomto výjave vidí metaforu básnika, no je možné, že Perseus mal skôr zmysel pre humor. Veď sa na neho pozrime – prilieta na okrídlených sandáloch, sám seba zjavne neberie príliš vážne. Pomocou lesklého štítu redukuje realitu blížiacej sa smrti iba na jej obraz, a vďaka tomu si voči nej dokáže zachovať odstup. Odseknutú hlavu Medúzy neskôr príležitostne vyťahuje z vreca a týmto hravým bububu víťazí nad nepriateľmi.

Spomínam si v tejto súvislosti na výstup spolužiaka na hodine. Vedúca seminára si vymyslela pre meškajúcich trest – museli zarecitovať báseň. V skupine boli prevažne historici, ktorí sa snažili spomenúť si aspoň na úryvok zo Žltej ľalie. Úvodné minúty sa zmenili na trápne panoptikum. Keď však meškal spomínaný kolega, nevinne sa opýtal, či môže ísť aj o kratšiu básničku alebo skôr aforizmus a po schválení autoritou predniesol Krchovského verš: „Ach, život je tak trapný, Bože, jak uprdnutí do soulože.“ Reakciou mu bolo ukážkové akademické ticho.

V mojej pamäti oživil obraz Persea. Aj on sa sa dokázal nad vlastnú situáciu povzniesť. Štítom mu bol ironický odstup od zadania, mečom krátky veršík. Odseknutá hlava bola určená prednášajúcej, no zmeraveli aj študenti. Nečudo, veď ich znalosti poézie končili kdesi na základnej škole. Ticho, ktoré nastalo, akoby v tej chvíli aktualizovalo platnosť recitovaného. Prehrešok, ktorého sa dopustil, pripomínal humor Kunderových Směšných lásek či Žertu.

V autorovom poslednom románe, vo Sviatku bezvýznamnosti, si komici už neobúvajú Perseove sandále. Raymond dokonca s pohľadom upreným na pierko nazýva našu dobu „súmrakom žartov“. V príbehu nechýbajú pierka, no nikoho a nič nenadnášajú. Svojho času Kundera ohlasoval, že tragično nás opustilo, Sviatkom bezvýznamnosti zvestuje aj odchod komična. Možno sa mýlil v oboch prípadoch alebo sa len pokúsil o návrat tragična pokusom o komiku, na ktorej sa nedá smiať. Tretie tisícročie predsa tiež nevyhnutne potrebuje ľahkosť, písal na konci toho druhého Calvino. Ľahkosť je silná zbraň, no nemôže vyústiť do smiechu tam, kde je všetko zľahčované, kde sa vzdychá po nekonečnej dobrej nálade. Humor vzniká iba tam, kde je aj Medúza, hrozivá disproporcia, skutočný problém. Komično má k tragičnu bližšie, ako si to vedome pripúšťame.

Príkladom môže byť film Charlieho Chaplina Diktátor parodizujúci v tej dobe mocného a nebezpečného Adolfa Hitlera a jeho túžbu po ovládnutí sveta. V jednej zo scén sa ústredná postava pohráva s glóbusom, ten sa však náhle ukáže byť omnoho ľahší než je zvykom. Má podobu balónu. Stačí drobný dotyk a stúpa z písacieho stola vysoko k plafónu. Charlie Chaplin v úlohe diktátora s ním tancuje, odráža ho hlavou, dokonca zadkom, až kým balón nepraskne.

Ak sa na krutosť nacistického vodcu pozeráme priamo, dokumentaristicky, vidíme hrozívé následky jeho počínania, absurdnú tragickosť nespočetných ľudských obetí. Charlie Chaplin, rovnako ako Perseus, však postupuje inak. Odmieta priznať historickým udalostiam ich vážnosť, a tak neustrnie od hrôzy ako iní, neskamenie pred svojou Medúzou. Jeho film je lesklý štít, v ktorom aj po rokoch môžeme uvidieť Hitlera tak, ako ho videl vtedy on: namiesto všemocného dobyvateľa stojí pred nami nevedomé dieťa pohrávajúce sa so zemeguľou ako s veľkou plážovou loptou, až kým ju celkom nezničí. Už krátka filmová sekvencia ponúka viac než niekoľkohodinové dokumenty, odkrýva pred nami prekvapujúco malú podstatu veľkého problému. Hrôza zostáva, no my sa jej už môžeme smiať. Nie je to škodoradostný, cynický smiech, ale oslobodzujúci, katarzný, iniciačný smiech, ktorý nás pozýva k prekonávaniu úzkosti zo smrti, vojny, no najmä z nevyspelej túžby po moci.

Milan Kundera sa možno vo Sviatku bezvýznamnosti pokúšal o podobný trik, keď do svojho románu vsunul príbeh Stalina ako záchodového sliediča. No nesmejeme sa, chýba metafora, hravá redukcia, ktorá by dokázala prekonať obraz desivej Medúzy. Vpád nepredstaviteľného je tým, čo umožňuje náš smiech. Ten je azda v hlbších vrstvách skúsenosti spojený s prekonávaním úzkosti zo smrti, preto závisí iba od nás, ako sa vyrovnáme so zmenami v živote, ktoré predstavujú stretnutie so smrťou na skúšku. Môžeme upadnúť do sebaľútostivej nálady, šomrania, strachu alebo zakúsiť iniciačný smiech. Ten so sebou neprináša vyriešenie problému, ale prejavuje sa skôr ako sofistikovanejšia verzia pudu sebazáchovy.

Predpokladom je pestovanie citlivosti na svoje vlastné Medúzy. Všetko, čoho sa bojíme, čo nás vie zaskočiť, sú nedocenené príležitosti na smiech. Pre niekoho vynútená recitácia nie je ešte stretnutím s Gorgonou, pre iného je to porovnateľná skúsenosť. Čím je naša citlivosť na vonkajšie podnety vyššia a čím častejšie sme schopní každodenné situácie interpretovať ako potenciálnu hrozbu, tým viac komična vieme zo svojho života vyťažiť. Nevyhnutným katalyzátorom je smiech ako sebaobrana. Spomeňme si na Perseov štít, ktorý mu dovoľuje vytvoriť si od skutočnosti odstup tým, že ju predstaví ako ilúziu. Imaginatívnym, hravým spôsobom popierame vážnosť udalostí, aby sme zakúsili slobodu bez ohľadu na to, čo sa deje, aby sme tomu lepšie porozumeli. Ak sa ostatní budú kvôli tomu cítiť zarazení, hádam je to dôkaz, že smiech nemusí byť nákazlivý a humor nepotrebuje početné publikum. Navštevuje nás potom aj v skrytom dialógu s nami samými, v tichu nočnej izby, pretože je neprenosný, súkromný a možno aj trocha nepatričný.

Literatúra

Calvino, I.: Odkazy tretiemu tisícročiu. Bratislava, Drewo a srd, 1999.

Krchovský, J.H.: Básně. Praha, Host, 2001.

Kundera, M.: Slova, pojmy, situace. Brno, Atlantis, 2014.

Kundera, M.: Sviatok bezvýnamnosti. Bratislava, Artforum, 2020.