admin 28. marca 2021

S Petrom Laučíkom sa zhovára Laura Kladeková

 

Poéziu nenachádzame iba v knihách či literárnych časopisoch, niekedy nás môže prekvapiť aj v e-mailovej pošte. Keď mi Peter Laučík poslal báseň Jeana Paula de Dadelsen, ktorého som dovtedy nepoznala, pocítila som niečo zo vzrušenia archeológov. Uvedomila som si, že báseň sa môže k niekomu vracať ako nápev, neodbytný životný motív, s ktorým si nevie poradiť. Na základe toho vznikol náš rozhovor, pokus o porozumenie jednej básni. Ako keď vidíme nejaký dom, nič to pre nás spočiatku neznamená, no zrazu príde niekto a dom nadobudne význam. V tomto prípade sú to mosty. Mosty Jeana Paula de Dadelsen a Petra Laučíka.

 

BUDAPEŠTIANSKE MOSTY

Jean Paul de Dadelsen

Preložila Katarína Laučíková

 

Obesili ma, pretože som chcel žiť.

Obesili ma, lebo som nechcel zabíjať.

Oni – nie tí istí každý deň – ma obesili,

pretože som veril tomu, čo hlásali

učebnice večerných škôl pre zaostalých dospelých. Obesili ma

z rozmaru. Aby zabudli na vlastný strach. Aby udusili hanbu.

Pozri, na budapeštianskych mostoch sa nachádzajú

obesenci všetkých katechizmov, všetkých kozmogónií.

Keď zlá chvíľa pominie, zas sme všetci spolu;

čím je nás obesených viac, tým viac klebetíme

o tom, ako sme dopadli, a tým viac sa smejeme.

Vietor na krásnom modrom Dunaji nám vlieza do vreciek plných granátov.

Mrazom tuhnú handry našich tiel. Šesť dní som

tvrdo drel; siedmy som si oddýchol, a videl som.

 

Rigoly sa preplnia telami psov a nákladiakov,

podivné mandragory sa objavia pri cestách

a rozosejú sa po všetkých zemských žilách, a keď tie hovädá

budú vo všetkých jej materniciach, krv

vytryskne ako rovníkový dážď na lepkavé stromy

zdrapy slizníc a kostí a nechtov, trinásťročné dievčatká

ozdobené granátmi sa na unáhlených svadbách

budú hádzať pod autá, aby spolu s nimi vyleteli do luftu.

 

Proti sebe na misách veľkých starých váh stoja

slová, ktoré neznamenajú nič a zároveň všetko,

slová, ktoré nesú so sebou márnosť, slová, ktoré sa neláskajú,

slová, ktoré sú pozliepané z prdov zapletených do prehnitých brád

profesorov v dlhých spodkoch, čo vedú papučovú revolúciu,

slová, ktoré slepo zabíjajú, nehľadiac na nič a nikoho,

slová, čo sa vrhajú na ľudí, ktorí žijú, aby bránili iným žiť,

proti ľuďom, ktorí sa šesťdesiat rokov mstia za svoje nešťastné detstvo,

a: mladiství poštári, klampiari, čističi stok,

typografi, mliekari, malí telegrafisti,

niekoľko trinásť, dvanásť, desaťročných pipíšok,

ktoré majú predčasnú pubertu len čo sa majú vplaziť

do zabijakovho pelechu z ohňa a kovu a zaškrtiť ho.

 

Polievali sme asfalt, orali ho, vysádzali sadeničky,

upravovali bránami a pluhom, a potom

sme ho zožali. A teraz je na tebe, Ivan, aby si pozbieral zvyšok!

Ivan, ó synu prasnice, ó synu kresťanskej ženy,

dieťa brava, dieťa sibírskeho väzňa, Ivan tisíc tvárí,

Ivan s jedným jediným údelom, je to proti tebe, je to s tebou,

vedľa teba, aj pre teba som sa bil

proti tvojmu bratovi Ivanovi, proti môjmu bratovi Jánošovi.

Vietor nás núti tancovať okolo tej istej lampy.

Hohó, Jánoš, ty, čo nám serieš na hlavu, vidíš už vari z jej vrcholca

prichádzať americké džípy? Vidíš na padákoch zoskakovať dobrovoľníkov,

Titových stúpencov, liberálov, anarchistov, humanistov?

Chcel si sa tváriť hrdo, Jánoš. Nie ako my,

čo toľko rokov, toľko nocí čakáme,

v takom mraze, v toľkej smrti, čakáme,

v čoraz komickejšej, v čoraz potrebnejšej nádeji, čakáme,

kým sa naše decká vrátia z modloslužobných škôl a budú predstierať, že

nás učia, ako sa robí oheň, strecha, posteľ, chlieb, ako

sa zabíja prasa (ak nejaké máme), ako si vlk hľadá korisť,

ako sa veľké rieky vylievajú každú jar z korýt,

ako predať vlastnoručne dopestovanú zeleninu, čo má jesť starnúca matka,

ako sa robia deti,

ako sa zomiera.

 

Ty, čo si chcel krásny a priateľský svet, máš ho,

ty, čo stále dúfaš, že nad tvojím ľudom opilcov a leňochov

nastanú zrazu Turíce a všetci sa začnú

objímať a nebeské holubice začnú hlaholiť po rusky,

dokázal si to.

Okolo obesených tancujú dookola postrácané deti, tancujú

duše mŕtvych z predošlých masakier. Samozrejme,

takáto veľká slávnosť priťahuje davy, nám rastie zisk

a vyčkávame krvavé majálesy aj na Ukrajine a v Bielorusku, a

v baltickom, kavkazskom, turkestanskom, sibírskom Rusku, aha! Už sú tu, kolegovia

z ďalších osláv ľudskej rodiny, odveta Októbrovej

revolúcie, choď na Západ, cez dedinu pri Tipaze zrovnanú bombou

v roku jej Oslobodenia, v roku dobytia Konga a nastolenia mieru v dedinách Zuluov,

Bantuov, Vietnamcov, Malajcov, Jávanov, Filipíncov, Mandžuov, Maumaucov,

Tuttiquantijcov.

Nech sa páči, priatelia, cíťte sa ako doma.

 

Dobre rozprávaš, Ivan, vždy si rád rozprával. My,

tu a teraz, sme to využili v náš prospech. Oddychujeme,

dívame sa. A užasneš, aj keď sa to zdá márnivé, keď ti poviem, že

to, čo sme urobili, sa nám, tu a teraz, tak ako to je,

nevýslovne páči.

 

Prečo sa vaša dcéra rozhodla prekladať poéziu Jeana Paula de Dadelsen, francúzskeho básnika a novinára (spolupracujúceho napríklad s Albertom Camusom), ktorého na Slovensku dosiaľ nepreložil nik?

Nerozhodla sa ona, ale ja. A nebol som to ani ja, bolo to takto: Mal som okolo dvadsať rokov, keď sa brat Ivan jedného dňa ku mne naklonil a povedal: „Vieš čo? Poznám dobrého francúzskeho básnika, Jeana Paula Dadelsena.“ Nuž, a to bolo na ten čas všetko. Potom prešlo štyridsať rokov a do nášho mestečka prišiel ako účastník festivalu Nobilis Ivan Štrpka. Na mikulášskej ulici sa ku mne naklonil a povedal: „Vieš čo? Vo Francúzku je taký skvelý básnik, Dadelsen.“ To ma vrátilo k spomienke na bratovu poznámku, ktorá už vtedy bola spoločne s ním dávno za horizontom udalostí na tejto Zemi. A tak som si sadol k počítaču a napísal mail dcére Kataríne do Grenoblu: „Vieš čo? Vo Francúzsku je taký básnik, Dadelsen sa menuje. Skús sa na neho pozrieť.“ O rok mi poslala pár prekladov Dadelsenových básničiek. O rok, lebo zistila, že Dadelsenova poézia je prekladateľský kameňolom, v ktorom je potrebné zamestnať aj rodeného Francúza.

A prečo ste sa rozhodli poslať mi zo starých prekladov, ktoré ste našli v počítači, práve tú jednu báseň – Budapeštianske mosty?

Z vypočítavosti. Ako Stredoeurópanov, solídne zaťažených históriou, by nás mohla (mala) osloviť. Žartujem, s ohľadom na náš už vzdialený dnešok. Priznávam sa, že po treťom prečítaní Budapeštianskych mostov ma čosi zabolelo, niečo, čo bolo ukryté hlboko v tejto básni a tiež mimo nej. Spomenul som si pri tom na môjho otca, ktorý bol v roku 1956 strážnikom v liptovskomikulášskych Vojenských zdravotných skladoch, ako po nociach, na obchôdzkach, sledoval záblesky z diel nad Nízkymi Tatrami, ktoré prichádzali z Budapešti. Vzdušnou čiarou je to iba 180 kilometrov. Takto, na nočnej oblohe, sa mu ako v Platónovej jaskyni premietali tieto smutné udalosti až u nás, v Liptove. Neviem… Keď mi to po rokoch rozprával… stále počujem jeho tiesňou priškrtený hlas.

Koľko ste mali rokov, keď vám rozprával otec svoj zážitok? Ako ste vtedy rozumeli udalostiam maďarského povstania proti komunistickému režimu? Ako sa vykladali oficiálnou rétorikou v Československu a čo sa o tom šuškalo medzi ľuďmi?

Asi vás sklamem, ale vysvetlím to. V čase maďarského povstania som mal dva roky. Keď mi otec rozprával o svojom zážitku, tak asi dvanásť. Svet bol pre mňa ešte stále príliš nový a na politiku som vôbec nemal čas. Ale pamätám si, že v rozhovore po tejto spomienke ešte dodal: „Aj vraždy poľských dôstojníkov v Katyňských lesoch majú za ušami Stalin a Rusi.“ A onedlho prišiel rok 1968… Tak vidíte, môj skromný, pokorný a pracovitý otec, ktorý celý život prežil s krajčírskou ihlou v ruke, videl ten temný oblak, ktorý prikrýval celú strednú Európu. Myslím si, že jeden jediný verš dobrej poézie je viac ako všetka tá mizerná politika. Dadelsen mi to znova pripomenul.

Prečo si Dadelsen vybral práve tieto udalosti a Osamelí bežci jeho? Boli za tým politické dôvody?

Budapeštianske mosty sú veľmi úprimná báseň, preto si nemyslím, že by ju Dadelsen napísal z nejakých účelovo politických, agitačných, komerčných či iných nadbiehačských dôvodov. Myslím, že v tejto básni sa iba ľudsky sklonil pred traumou, ktorú spôsobili udalosti roku 1956 slobodnému svetu. Dadelsen bol hlboko morálne cítiaci človek, a tak sa možno treba vrátiť k raným manifestom Osamelých bežcov a všimnúť si, akú úlohu v nich hrá, napríklad, etický akcent. Povedal by som, že toto ich spája s Dadelsenom – morálny postoj.

Áno, ak som si ako čitateľka odmyslela konkrétne historické udalosti, našla som v básni odvahu na osobnú vzburu i existenciálnu samotu, ktorá je neprenosná, ale spoločná, čiže aj to, čo čítame v manifeste Návratu anjelov ako „pohyb k ľudskosti“, „spoločný pocit osamelosti bežca“, „neochotu zaradiť sa“. To všetko sa pripomína už na začiatku básne, v spoločnom smiechu a klebetení obesencov. V tej básni je čosi drzé, nespútané. Čierny humor mi pripomenul Monthy Python´s a spoločnú pieseň ukrižovaných Always look on the bright side of life. Možno byť morálny a zároveň drzý, neslušný, kontroverzný?

Samozrejme, možno byť morálny a zároveň kontroverzný. Koľkí spasitelia a dobrodinci už prišli s pomocou, ktorá zabíjala. Všelijaké bratské pomoci u nás, v strednej Európe. Veď to poznáme…

Nachádzate v Budapeštianskych mostoch aj určitú formu útechy?

Nie, nijakú formu útechy v nich nevidím. Prečo aj? Realita, aj realita tejto básne má, samozrejme, mnoho vrstiev a dimenzií. Môžete si slobodne vybrať, ako ju budete vnímať. Ja v nej cítim to spontánne, rozochvené, osobné, čo stojí mimo pojmov, do ktorých sa túto básničku snažíme obaliť. Poviem to trochu inak. Je to ako s obrazom Ernesta Špitza na stene obradnej sály bývalého židovského cintorína v Liptovskom Mikuláši. Na dĺžku meral okolo desať metrov a zobrazoval zástup Židov vracajúcich sa z koncentráku. Samé vychudnuté, holohlavé, priesvitné, modrasté, zelenofialové postavy. Des. Čo rokmi nezničila vlhkosť na omietke, to neskôr zničili chlapci zo sídliska skalami. Z obrazu napokon nezostalo nič, len jedno oko s kúskom zvráskaveného čela, ktoré na mňa hľadelo z výšky. Prísne, nepokorené, ale zároveň nekonečne smutné. Vtedy som si pomyslel, že asi takto nejako sa na nás pozerá Boh. A verte, prišlo mi ho ľúto. Nakoniec všetko zakončil buldozér, ktorý sa do tej steny zaboril lyžicou. Táto básnička nebola nikdy napísaná. Je to poetický akt, žitá poézia. Teda, Budapeštianske mosty majú pre mňa ešte takúto pridanú hodnotu. Budapešť 1956… prostredníctvom Dadelsena, prostredníctvom otcovej spomienky, poznámky brata Ivana i jeho priateľa, prostredníctvom dcérinho prekladu sa v istý okamih uzavrel kruh temného príbehu. Plačúce oko Boha nad tým všetkým.