Erik Sikora
Kto sme, kým sa stávame a kým by sme mohli byť, keď trávime náš čas v infosfére? Okrem sebaskúmania vyskúšajme pohľad Luciana Floridiho,* ktorý si túto otázku kladie v kontexte filozofie a etiky informácií. Súčasné technológie nás podporujú v tom, aby sme utvárali našu osobnú identitu verejne. Zachytenie, editácia, ukladanie a spracovávanie osobných spomienok určených pre verejnú komunikáciu a konzumáciu bude čoraz dôležitejšie. Floridi predpovedá, že nasledujúce generácie sa pravdepodobne budú snažiť nakladať šetrnejšie s čímkoľvek, čo smeruje ku kryštalizácii podstaty ja a budú obratnejší pri zvládaní nových či vylepšených zručností ako utvárať seba samého v prostredí internetu.
Vo filozofii mysle existuje rozlíšenie medzi tým, kto sme, a tým, kto si myslíme, že sme. Existujú klasické záhady pre hĺbanie týkajúce sa osobnej identity z hľadiska času a kontinuity. Som tou istou osobou, akou som bol minulý rok? Bol by som ňou i vtedy, keby som vyrastal na inom mieste? Koľko z vlastného ja by mi zostalo, keby ma implantovali do iného tela? Vo svete sociálnych sietí, blogov či youtube sú tieto fantastické myšlienkové konštrukcie konkrétnou a naliehavou otázkou pre stále väčší počet ľudí. Preto pre generáciu, ktorá vyrástla a dospela v tomto prostredí, je úplne prirodzené dennodenne venovať čas budovaniu, pretváraniu a aktualizovaniu svojich online identít. Chce sa nám povedať, že táto hyper-seba-si-vedomá generácia stratila kontakt s realitou. Žije svoj život vo virtuálnych bublinách, kde jediným platným dorozumievacím prostriedkom je to najpovrchnejšie „tliachanie“. Nedokáže sa nadchnúť pre niečo pravdivé a autentické, lebo je fascinovaná umelým a syntetickým. Je to generácia narcistických „selfies“, neschopná prijať akúkoľvek zodpovednosť, pretože očakáva, že všetko môže byť upravované, štylizované a spätne meniteľné. Generácia, ktorá neznesie nič, čo trvá dlhšie ako TEDx prezentácia. No možno by sme nemali byť takí skeptickí.
Sociálne siete predstavujú aj dosiaľ nevídanú príležitosť, ako byť väčšmi zodpovednými za naše spoločenské ja, ako si pružnejšie vyberať, kto budú ľudia, ktorých myšlienky budú kultivovať našu osobnosť. Viac slobody v spoločenskom ohľade znamená viac priestoru pre utváranie seba samého. Sloboda konštruovať osobné identity už dávno nie je iba anonymným surfovaním na internete deväťdesiatych rokov. Teraz máme na mysli skôr slobodu spojenú so sebaurčením a autonómiou. Nie je už možné tak ľahko klamať o tom, kto ste, keď vás sledujú milióny ľudí. No môžete sa pokúsiť ukázať im, kým by ste mohli byť, alebo kým by ste si priali sa stať, čo sa v dlhodobom horizonte dotkne aj toho, kým sa skutočne stanete. Z uvedeného vyplýva, že bude čoraz ťažšie alebo zbytočnejšie rozdeľovať svet na online a offline. V takejto situácii sa dá vnímať každodenné budovanie si online identity ako dôležitá práca, ktorá reálne ovplyvňuje aj offline život. Floridi upozorňuje, že vždy, keď si prezeráme aktivity nejakej osoby na sociálnych sieťach, zostavujeme si jej identitu, ktorú si vedome či nevedome sama vybudovala. Vďaka akumulácii a pamäti naratívu našich profilov na internete bude činnosť ďalších generácií zodpovednejšia, pretože si budú uvedomovať kontrolu budovania svojho spoločenského ja. Ako sa to dotýka umenia?
Texty postinternetu hovoria o dielach, ktoré strácajú autora, lebo sa voľne šíria, zdieľajú, upravujú, modifikujú. Alebo o autoroch, ktorí nepotrebujú vytvárať diela, pretože venujú čas a prácu tvorbe vlastnej internetovej identity, sieťovaniu s kolegami a budovaniu kapitálu pozornosti. Ak sme v minulých dobách videli v galérii prácu zaujímavého umelca, po odchode z nej sme s ním stratili kontakt. Jedinou možnosťou bolo kúpiť si katalóg alebo monografiu s reprodukciami, aby sme mohli získať komplexný obraz o človeku, ktorý nás zaujal. Dnes dostáva vystavené dielo neustálu možnosť vystúpiť z galérie do sveta internetu, či už formou oficiálnej dokumentácie alebo fotografií návštevníkov na sociálnych sieťach. Ak vás v galérii zaujme, môžete si pozrieť internetovú stránku autora s jeho portfóliom. To najcennejšie, čo so svojím záujmom o neho môžete urobiť, je začať odoberať výsledky jeho činnosti na sociálnych sieťach. Stanete sa tak každodenným pozorovateľom jeho života, keďže pravdepodobne publikuje nielen svoje práce, ale dokumentuje i svoju prácu v ateliéri, skice, cesty či rezidenčné pobyty, vernisáže i stretnutia s kolegami. Umelecké dielo v galérii je tak akoby „hyperlinkom“ či „hashtagom“, ktorý má vzbudiť záujem a ponúknuť možno až celoživotné prepojenie nielen s jeho tvorbou, ale aj životom.
Keď som videl diela Davida Shriggleyho na veľtrhu umenia Armory Show v New Yorku, zisťoval som sám na sebe, že sa v tej chvíli nepozerám iba na jednotlivé vystavené diela, ale skôr analyzujem svoj vzťah k autorovi, keďže som už dlhodobo jeho sledovateľom na instagrame, kam každý deň pridáva nové kresby. Cítil som, akoby som sa prišiel pozrieť na diela starého známeho a uvedomil som si, že kresby už nedokážem vnímať ako jednotlivé artefakty, ale vidím ich ako súčasť dlhodobého toku informácií od neho ku mne. Nehovorím pritom o umelcovi, ktorý nové médiá potrebuje ako formu výstupu, hovorím o maliarovi, ktorý kresby umiestňuje v obidvoch kontextoch reálneho aj internetového sveta.
Počet „lajkov“ pri konkrétnom diele dnes už nestačí, každý youtuber ukončuje video prosbou o „odber“. Je to nielen spôsob, ako zostať v kontakte, vo vzťahu, počet odoberateľov je aj merateľným kapitálom pozornosti. V angličtine znie slovo „subscribe“ úradne, textovo. Upísať sa niekomu? Jeho slovenský ekvivalent „odber“ je telesnejší, priam asociuje odber krvi. Sú to iba virtuálne tlačidlá, ale postupne premieňajú aj náš prístup k umeniu. Vzťah medzi divákom a tvorcom upevňovaný pravidelným „dotykom“, odoberaním istého ja, určitého života pretkaného umeleckými dielami sa stáva najintenzívnejším vzťahom diváka s autorom.
*FLORIDI, Luciano. Čtvrtá revoluce, Jak infosféra mění tvář lidské reality. Praha : Univerzita Karlova, Nakladatelství Karolinum, 2019.
David Shriggley – Vtáčik