admin 1. mája 2021

Dalfar

Martin Heidegger: Nietzscheho výrok „Bůh je mrtev“, Oikoymenh 2020, preklad Petra Maťová, Ivan Chvatík.

Karl Jaspers: Nietzsche a kresťanstvo, Petrus 2020, preklad Patrícia Elexová.

 

S postupom rokov som si ako čitateľ sformuloval zásadu, že je dôležité, aby mi boli filozofi, ktorých čítam, aj sympatickí. Nesúhlasím teda s Michelom Foucaultom, ktorý tvrdí, že si na území diela nemáme od autora pýtať občiansky preukaz, pretože text nepotrebuje autora a už vôbec nie jeho identitu, život, totožnosť. V skutočnosti som stále viac presvedčený, že na autorite a dôveryhodnosti mysliteľa záleží. Jeden z jednoduchých testov s takmer univerzálnym použitím je ten, že sa pri posudzovaní vecí a javov opýtame, čo by sme chceli pre svoje deti, pretože pre ne chceme to najlepšie, aj to, čo z rôznych príčin nedoprajeme sebe. Pri filozofoch by sme sa v tomto zmysle mohli opýtať, či by sme im ako vychovávateľom zverili svoje deti. Sokrates, Vladimír Solovjov, Lev Šestov, Martin Buber alebo Simone Weilová by potom mohli byť príkladmi takýchto dôveryhodných mysliteľov.

Pri čítaní Heideggerovho textu Nietzscheho výrok „Boh je mŕtvy“ som si znova položil otázku, čo ma na jeho textoch vydávaných v posledných rokoch vyrušovalo. V tomto prípade bolo možné konfrontovať text s dielom Karla Jaspersa na podobnú tému. Martin Heidegger, Karl Jaspers a Friedrich Nietzsche nestelesňujú len rozdiely v štýle či temperamente myslenia, ale reprezentujú aj nemecký osud v jeho zlomovom historickom období a poukazujú na odlišné smery v možnom vývine filozofie, osobitne vo vzťahu k viere. V tomto zmysle by mohol Karla Jaspersa zastúpiť azda ešte reprezentatívnejšie Martin Buber.

Najprv k Heideggerovmu textu, ktorý som čítal ako prvý. Je nepochybné, že je to hlboký mysliteľ, ktorý kladie závažné otázky a nezaujímajú ho rýchle a povrchné odpovede. Zároveň však u neho možno postrehnúť pomerne nesympatickú črtu apokalyptika, ktorú má mimochodom spoločnú s Nietzschem: tu a teraz je rozhodujúca dejinná chvíľa, ja som v nej prítomný svojím myslením, toto je posledná fáza vývinu, napríklad definitívny koniec metafyziky. Heidegger opakovane tvrdí, že tú a tú otázku doposiaľ nik nepremyslel, nik nevyriešil, nik k nej nemá čo povedať. Je príznačné, že ak sa na niekoho odvoláva, ak niekoho cituje, tak sú to grécki a nemeckí autori a aj jeho práca s jazykom prezrádza, ako veľmi sa v posolstve svojich textov opiera o nemčinu. Pre apokalyptika je veľmi ľahké stať sa falošným prorokom, a tak vlastne ani neprekvapuje, že Martin Heidegger v prvej polovici 20. storočia spojil svoje myslenie na určitý čas s nacizmom, a to spôsobom, ktorý je pre tento typ mysliteľa príznačný: nepovažoval za potrebné to neskôr vysvetľovať, odvolávať ani reflektovať, pretože jeho základné presvedčenie zostalo nedotknuté a mohol ho zmeniť a korigovať nanajvýš on sám – istý si tým, že leží príliš hlboko pre ostatných – povrchnejších, rýchlejších, nezasvätených. Text rozhovoru na túto tému musí preto dodnes vychádzať bez akýchkoľvek iných sprievodných textov alebo komentárov, ktoré by k jeho vyjadreniu niečo dodali.

Apokalyptici bývajú veľmi pevne ukotvení vo svojich názoroch a len veľmi málo ich otvárajú diskusii. Spomeňme tu, čo o Heideggerovi napísal Karl Jaspers a čo na jeho žiadosť vyšlo až po smrti oboch – Heidegger považoval Hitlera za správnu silu, pretože podľa neho existovalo nebezpečné celosvetové spojenie Židov; a na námietku, že Hitler je nevzdelanec, odvetil, že to nie je dôležité vzhľadom na to, aké má krásne ruky. Heidegger po vojne opakovane reflektoval atómovú bombu, nikdy sa však nevenoval koncentračným táborom a holokaustu. Kniha rozhovoru s ním „Už jenom nějaký bůh nás může zachránit“ je svedectvom o exkluzívnom apokalyptickom poslaní toho, kto zásadné otázky vidí spočívať tak hlboko, že k odpovediam dovidí buď on, zasvätený, alebo nikto.

V tomto duchu je napísaná aj jeho kniha o Nietzschem. Časť z nej tvorí bizarne manieristický spôsob vyjadrovania, ktorý komplikuje čítanie až do tej miery, že na pochopenie niektorých pasáží som rezignoval. Niektoré tvrdenia sa môžu veľmi ľahko stať svojím opakom a Heidegger nám to aj niekoľkokrát predvedie. Napríklad vtedy, keď hovorí o hodnote a s nečakanou bezstarostnosťou ňou vlastne mieni cenu, niečo vyčísliteľné, závislé od trhu, premenlivé a prepočítateľné. O pravde a spravodlivosti sa tu Nietzscheho ústami hovorí tak, že Heidegger, možno neúmyselne, potvrdzuje nebezpečenstvo Nietzscheho myslenia, osobitne vtedy, ak je popularizované v Nemecku a v kritickej dobe. Nejasnosť, dvojznačnosť, elitárska výlučnosť ideí a ich možné prekrútenie, ak pritom ide o koncepcie moci, sily, oslobodenia, nadčloveka – to v Heideggerovom podaní ukazuje, s akými zbraňami sa zahráva neukotvené, nevyjasnené a pritom fanaticky zafarbené myslenie. Stačilo by len povedať, že Nietzscheho myslenie je nevhodné na to, aby sa spoločensky aplikovalo – po prvé preto, že je protirečivé, nezavŕšené a nejasné, po druhé preto, že by to prakticky viedlo k anarchii a občianskej vojne na všetkých úrovniach spoločnosti. Heidegger pracuje s Nietzscheho myšlienkami, s ideou boja, nemeckosti, osudu a nadčloveka, a pritom sa nikde historicky nevyhraní ani neukotví, nespomenie vojnové udalosti, nevztiahne sa k nim, zostáva vo vzduchoprázdne naddejín, pričom verí, že je vysoko, na miestach, kam povrchný pohľad iných nedosiahne.

Text Karla Jaspersa je zrozumiteľný a jasný, podáva nám prehľad o celku Nietzscheho myslenia, pravda taký, aký je v možnostiach nerozsiahlej knihy. Zatiaľ čo Heidegger do hĺbky domýšľa určitý konkrétny smer Nietzscheho filozofie, a tým ho zákonite berie vážne, Jaspers od Nietzscheho myslenia odstupuje a popisuje ho zvonku, no rozdiel medzi týmito textami je nielen preto priam priepastný. Jaspers presvedčivo popisuje Nietzscheho postoje ku kresťanstvu, náboženstvu, Ježišovi a identifikuje aj zdroje týchto postojov. Konštatuje rozpory, protirečenia, slabé aj silné stránky Nietzscheho myslenia a ukazuje jeho nároky – prečo ho napriek všetkému musíme brať do úvahy a čo si s ním máme počať. Zásadne pritom vyvracia Nietzscheho nárok na znovunastolenie hodnôt a na projektovanie budúcnosti, čo je koncept, ktorý priamo vychádza z pojmov nihilizmu a nadčloveka, teda z niečoho, čo je aj témou Heideggerovho textu. Jaspers filozoficky vyvracia nárok Nietzscheho myslenia; mohol by použiť aj historický dôkaz, ale ten je vlastne len konkrétnym potvrdením nehumánnosti a nereálnosti akejkoľvek podobnej utópie, ktorá z človeka a jeho prítomnej existencie robí nástroj budúcnosti. So žiadnou podobnou námietkou voči Nietzscheho utopickému nároku sa u Heideggera nestretneme. Jaspers pritom argumentuje jednoducho a jasne: ktokoľvek, kto ako Nietszche uchopuje celok ľudských dejín, nemá v ruke skutočné vedenie, ale nutne iba jeho ilúziu. Plánovať, konať a rozhodovať sa na základe takejto ilúzie je preto chybou. Po druhé, budúcnosť nemožno narysovať a následne zrealizovať – život nás vždy prekvapí nepredvídateľnými dôsledkami našich skutkov. Po tretie, správnosť neexistuje ako trvalý stav, ktorý možno naplánovať a zrealizovať; nie je to projekt ani objekt, ale živý vzťah odohrávajúci sa v prítomnosti a konkrétnosti, a preto človek, ktorý sa upíše utópii, nevyhnutne stráca svoju skutočnosť a prítomnosť, prichádza o vzťahy a skutočne platné konanie, o živý, žitý život.

Karl Jaspers evidentne nepatrí medzi apokalyptických prorokov. Nielen pre svoj jasný, takpovediac demokratický štýl, v ktorom si neosobuje postavenie elity a spolupracuje s čitateľom, ale najmä pre svoje myslenie v kontinuite. Nikde nehovorí o fatálnej významnosti tu a teraz, o historickej chvíli a historickom poslaní, o súmraku a rozhodnutí, o zániku starého a zrode nového. V smere dopredu i dozadu vyznáva kontinuitu a takpovediac pevný hodnotový rámec ako kontext pre historické dianie. To mu umožňuje zaujať postoje k rôznym dobám, porovnávajúc ich s pevne daným a nemenným základom, čo dáva jeho textu nehysterický a vecný štýl.

Jaspers charakterizuje celok Nietzscheho myslenia ako vír: všetky myšlienky sú v pohybe, nemožno ich brať ako fixné, statické výroky. Kým on stojí mimo tohto víru a opisuje ho, Heidegger je v jeho vnútri a v súlade s niektorými základnými Nietzscheho úvahami hĺbi chodbu, aktívne koná, využíva ich energiu, prenáša ich silu. Myslenie nemá v Heideggerovom ponímaní stáť mimo, posudzovať, mať odstup; Heidegger sa stotožňuje s niektorými Nietzscheho tézami v tom, že morálka, verejnosť, sympatie, humanizmus, účel – nič z toho nemá mať vplyv na myslenie, stáť v ceste jeho energii.

Premýšľať určité témy, zaujať k nim postoj, angažovať sa – to pre ľudský rozum nutne znamená aj potrebu sa k nim určitým spôsobom vzťahovať a hodnotiť ich. Na rozdiel od umelej inteligencie, nás, ľudí, premýšľanie musí „baviť“. Patrí k nemu zápal a osobná motivácia, vrátane súhlasu alebo nesúhlasu, pravdivosti a hry, sympatií a antipatií, závažnosti a tvorivosti. Myslenie nie je neutrálne, ako ním nie je nič ľudské. Spomenutý Heideggerov rozhovor v súlade s podmienkami poskytnutých autorských práv nevyšiel v češtine s doslovom alebo komentárom, ale len s edičnou poznámkou, v ktorej však Ivan Chvatík v zdanlivo neutrálnej vete vyslovuje niečo podstatné: „Vůbec nejde o to s Heideggerem či Patočkou souhlasit“ (s. 52).

Ale prečo by o to vôbec nemalo ísť? Nevydáva takáto hra na neutralitu svedectvo o filozofoch samotných, a v tomto prípade o ich zaujatosti, čo platí tak pre Martina Heideggera ako aj pre Ivana Chvatíka? V tomto zmysle sa hlásim k tým, ktorí stoja o súhlas a nesúhlas, o sympatie a antipatie v myslení. Aj takto možno rozumieť Jaspersovej poznámke o správnosti, ktorá môže nastať iba v rámci konkrétnych vzťahov ku konkrétnym skutočnostiam tu a teraz. Namiesto budovania veľkého ideálu budúcnosti nám artikulovanie našich názorov a postojov umožňuje vytvárať svoju vlastnú prítomnosť. Aj preto sa v tejto polemike prikláňam ku Karlovi Jaspersovi.