Laura 4. júna 2021

Miroslav Činčár  

 

Deň

Cestou na univerzitu (vlastne nie je dôležité, kam som šiel) som sa zastavil na moste. Podo mnou sa tiahli dlhé koľajnice. Bol slnečný začiatok zimného dňa bez snehu. Moja postava vrhala z mosta dlhý tieň na trávnatú zem pri železničnej trati. Pomyslel som si, že hoci som od zeme vzdialený možno desať metrov, napriek tomu sa tieňom dotýkam trávy. V tom tieni sa môže ukryť vták, chrobák, dážďovka, rastlina… Môj tieň bol určitým spôsobom schopný ovplyvniť to, čo sa dialo podo mnou. Podobne ako slnko nado mnou. Aj ono bolo odo mňa nesmierne ďaleko, a predsa som, stojac na moste, cítil jeho hrejivé teplo.

 

Noc

Prechádzam sa neskoro v noci ulicami mesta. Pouličné lampy osvetľujú len pásy reality, niekde ani to. Kráčam pohrúžený do seba, ale predsa napätý, v strehu. Z kontajnera zrazu vyskočí akýsi tvor. Je to mačka, hľadá potravu, vyrušil som ju. Ja som sa zľakol väčšmi ako ona. Kráčam popri činžiakoch, sídliskový strážca, pochôdzkar… Paneláky vyzerajú ako adventné kalendáre pre obrov. Okná, v ktorých sa aj v neskorom (alebo už skorom) čase svieti, nabádajú k uvažovaniu. Okienka v čokoládovom kalendári. Aké tajomstvo ukrývajú?

Tamto je rozsvietené – možno rodičia bdejú pri svojom chorom či nepokojnom dieťati, možno nevyspatý človek vstáva do práce, alebo sa ešte len chystá spať, zabudnúť na všetko a už čochvíľa zhasne. Azda sa tam práve odohráva pijanská rutina alebo partnerská hádka, ktorá o chvíľu prerastie do výčitiek či bitky; a možno len citlivé dieťa nechce zhasiť lampu, lebo sa bojí, a tak spí pri svetle. Niekde sa bdie vinou bolesti a niekde inde zasa pre rozkoš z milovania.

Obozretne postupujem tichou ulicou ako výsadkár, zved. Občas sa otočím a pozerám sa za seba, či rozhliadam naokolo – čosi som začul. Dýchajúce budovy ma zvierajú z každej strany, niekedy svetlom okna žmurknú, alebo priamo uprene hľadia. Pomaly však prichádzam ku kalendárovému okienku s mojím menom – čoskoro v ňom zažnem svetlo. Aj v tej najpokročilejšej noci nejaké okno svieti.