Laura 11. júna 2021

Dalfar

Stačí večer zapnúť televízny prijímač a už o chvíľu môžeme sledovať nejaké zdĺhavé vyšetrovanie zločinu. A asi to tak musí byť. Aj filozofia je, koniec koncov, forma substanciálnej detektívky, v ktorej sa vytrvalo, storočie za storočím, pátra po tom, ako to vlastne je. Ocitáme sa v nej uprostred sveta, o ktorom nevieme podstatné veci a k dispozícii máme svedectvá, o ktorých pravdivosti mnohí vážne pochybujú. Niektorých táto neistota napĺňa bezradnosťou. Ale nie je to v skutočnosti tak, že ak by sme sa mali zúčastniť detektívneho príbehu ako jeho aktéri, zvolili by sme si rolu detektívov, ktorí nechcú vedieť, ale pátrať?

Fernando Pessoa v jednej svojej úvahe napísal, že možnosť byť bohom mu bola proti jeho vôli odopretá. Keď si však prečítame ostatné zápisky z jeho nepokojnej knihy, zdá sa, že úloha metafyzického detektíva ho napĺňala a v bohatej reflexii nevyužitej možnosti byť bohom nachádzal špecifické uspokojenie. Byť autorom zápletky znamená nemôcť byť už jej zaujatým čitateľom, pripraviť sa o vzrušujúci pôvab bytostne prežívanej nevedomosti. Vo viacerých náboženstvách sa preto stretávame s rozhodnutím božstva vzdať sa na čas svojho autorského majestátu a stať sa človekom, tápajúcou a pochybujúcou postavou vo vlastnom diele. Či už ide o dobrovoľné sebaobetovanie indického Parušu, desaťročnú ľudskú existenciu Dr. Manhattana v popkultúrnom príbehu Strážcovia alebo o ústredný príbeh kresťanstva, takéto rozhodnutia sa nám z našej ľudskej perspektívy javia ako paradoxné.

Splnené utópie bývajú nebezpečné. Niekedy stačí obyčajná dovolenková skúsenosť, dočasná strata obvyklých životných obmedzení, príkazov a povinností niekde na pláži, aby sa ukázalo, že iba málokto z nás vie vládnuť sám sebe do tej miery, že zastúpi tlak osudu, udalostí, vonkajších okolností. V predstavách a túžbach chceme byť bohmi, lebo sme ľuďmi.

Stať sa existenciálnym detektívom znamená vzdať sa ľudskej túžby po bohatstve, neobmedzenej kráse, sláve a moci, všetkých tých „božských“ možností, po ktorých vo svojich príbehoch tak túžime. Cnosť predsa neznamená narodiť sa cnostný, tak ako sa hrdinami nerodíme, ale stávame sa nimi. Hra, ak je priľahká, hráča nemotivuje. Friedrich Nietzsche, autor idey nadčloveka, nám pripomínal, že za každú životnú prekážku máme byť vďační, lebo len ona nám dáva príležitosť rásť. Prísť na svet ako človek je výzva o to viac, ak túto skúsenosť v minulosti podstúpili aj bohovia.