admin 26. júna 2021

S Janou Beňovou sa zhovára Dalfar

Chôdza býva často začiatkom nejakého príbehu. V byte, záhrade alebo najbližšej ulici dáva do pohybu udalosti, ku ktorým sme pozorní každý v inej miere. Albert Speer počas každodenných prechádzok po väzenskej záhrade podnikal imaginárnu púť okolo sveta, čítal cestopisy a predstavoval si krajiny a mestá, ktorými práve prechádza. Za dvadsať väzenských rokov prešiel tridsaťtisíc kilometrov. Keď ho prepustili, bol práve v Mexiku. James Joyce zasa nechal hrdinu Leopolda Blooma podstúpiť desaťročnú odyseu počas jediného dňa v Dubline.

Rytmus chôdze deti upokojí a uspí spoľahlivejšie než čokoľvek iné, z čoho pramení teória, že človek je povahou nomád, a keď kráča, všetko je v poriadku. Chôdza dáva do pohybu naše myslenie i rituály. Vie o nás veľa prezradiť – sú autori, ktorí v bytoch derú koberce, iní podvedome vždy zamieria k rieke, ďalších priťahujú kopce alebo rušné ulice. Flanér sa pohybuje urbánnym priestorom a uvedomuje si to. Nie je iba obyvateľom bytu alebo istej štvrte, ale celého mesta, jeho ulíc, bulvárov, chodníkov a námestí. Pláva nimi a jeho prístavmi sú parky a kaviarne. Flanérstvo vzniklo v devätnástom storočí a, ako hovorí Jana Beňová, treba naň veľkomesto. Tak ako milovníkom prírody nestačí parčík, ale potrebujú rozľahlé lesy, v ktorých sa dá stratiť, aj flanér vyhľadáva adekvátne veľký mestský priestor, kus civilizačnej prírody. Jana Beňová si pre flanérsky projekt vybrala Bratislavu a v nej osem (a pol) konkrétnych, nie práve najvychýrenejších ulíc.

Slovo projekt je dôležité. Aj flanéri dokážu príbeh svojej chôdze uchopiť a rozvinúť rôznym spôsobom. Môžu sa vydať do neznámeho mesta a opísať proces postupného spoznávania. Túlať sa ním a zaznamenávať pritom tok vlastných myšlienok, pozorovaní, útržkov rozhovorov a mikropríbehov. Kráčať opakovane po rovnakej trase a zakaždým ju prežiť inak. Tematizovať priestor, seba, ľudí, budovy, minulosť alebo prítomnosť mesta. Autorka Flanérovej košele si vybrala konkrétne ulice a v nich strávila niekoľko mesiacov. Pozorovala ich, nazrela do obchodov a bytov, porozprávala sa s ich obyvateľmi. Jej kniha je reportáž, ktorá nemá inú tému než samotnú ulicu; je to sprievodca mestom, ktorý nie je určený turistom; nájdeme v nej názory ľudí na to, ako sa im na ich ulici žije; a do toho primiešanú štipku histórie a encyklopedických faktov. Autorka si určila metódu a žáner, a čo je podstatné, aj rozsah. Vďaka tomu čítame pútavé kapitoly s vyváženým pomerom všetkých žánrových ingrediencií. Pretože o každej ulici, a dokonca o každej budove, by mohla vzniknúť samostatná architektonická a historická monografia, a k tomu román o každom z jej obyvateľov. Namiesto toho nájdeme v knihe momentky, mikropríbehy, spomienky a úvahy, pričom mozaika každej ulice nesie subjektívny podpis autorky. Výber ľudí, budov, obchodov a postrehov by bol u každého z nás iný; toto sú príbehy ulíc videné perspektívou jedinečnej chodkyne.

Flanérova chôdza nemáva definovaný zámer a cieľ, hranice a rozvrhy, je skôr potulovaním sa, voľnou improvizáciou, cestou „za nosom“, ponorením sa do dojmov okolo seba a v sebe. Jana Beňová je flanérkou, ktorá sa zastavila, vytýčila si projekt, prenikla za fasády budov a prenechala vo svojej knihe priestor iným. Urobila to s flanérskou ľahkosťou. Nejde pritom iba o týchto osem a pol ulice, ale najmä o inšpiráciu, ako možno vnímať domy, ulice, mestá a miesta, seba a ľudí, potulky a výskumy. Ako objaviť aj v zdanlivo bezcieľnej chôdzi pútavý príbeh a vo všedných kulisách jeho originálnych hrdinov.

Kde sa v týchto dňoch nachádzate a kam chodievate? Ako vyzerajú vaše súčasné prechádzky?

Bývam v malom historickom mestečku Kőszeg, blízko maďarsko-rakúskej hranice. Moja zvyčajná prechádzka má trasu vinohrady, Kalvária, dolný les, horný les, rozhľadňa (Óház kilátó), Sedem prameňov (Hétforrás) a oblúk späť do mesta na Hlavné námestie. Trvá od dvoch do troch hodín, podľa toho, ktoré konkrétne chodníčky si vyberiem. Ľudí veľa nestretám, o to väčšmi srnky, občas diviaka.

Jestvujú dva základné druhy chôdze – putovanie prírodnou krajinou a chôdza mestom. (A tým pádom možno existujú aj dva druhy chodcov.) Sú to pre vás odlišné disciplíny, alebo v nich vidíte skôr podobnosti než rozdiely? Čo ich odlišuje a spája – a k čomu máte bližšie vy?

Veľmi rada sa prechádzam a túlam „božím svetom“ rovnako ako ľudským. Príroda samozrejme poskytuje iné podnety ako mesto či veľkomesto stvorené ľuďmi. Ideálne pre mňa je striedanie týchto prostredí. V prírode mi ľudia nechýbajú, v meste sú tými, s ktorými alebo oproti ktorým kráčam. Myslím, že flanér by sa dnes v meste, ktoré nefunguje, kde nie sú v uliciach aj iní, cítil stiesnene. Chôdza mestom i chôdza lesom majú však spoločný základ, nepokoj človeka túžiaceho po rovnováhe. Pre jej udržanie je dôležitý pohyb. „Stabilný stav je tu udržiavaný prostredníctvom neustálej neprogresívnej zmeny.“

Pristavme sa pri nepokoji, ktorý spomínate. V prípade prírodného chodca sa hovorí o túžbe po vzdialenom a nedosiahnuteľnom s názvom sehnsucht. Čo je tým motivujúcim nepokojom flanéra?

Môže to byť nepokoj živého a vnímavého človeka približujúceho či vzďaľujúceho sa duši. Je to samota, ale môže to byť aj jej akútny nedostatok. Túžba po spoločnosti (iných) ale aj snaha o únik z nej.

Flanér sa rozhodol zostať v meste, ktoré tlmí jeho útek a pretvára ho na ornamentálnu chôdzu labyrintom. (Akoby sa útek zmenil na tanec.) Je flanér zmierený s mestom, ktoré nie je idylické ani ideálne, so všetkým jeho civilizačným šumom a relativitou čisto ľudského priestoru? Alebo má voči nemu neustály kritický odstup podvratného ironika?

Myslím, že flanér musí mať mesto rád. Inak by sa po ňom toľko nepresúšal, nepretŕčal, nevliekol, nepochodoval, neprechádzal, nešuchtal, nerázoval. Pohľad na mesto za pohybu dokáže rozveseliť, inšpirovať, nahnevať, rozosmiať, vystrašiť. Veľkomesto je intenzívne. Smiešne aj vážne, nízke i vysoké, priťahuje i odpudzuje. Ale myslím, že aj v ňom sú miesta, kde niet civilizačného šumu a priestor je viac ako „čisto ľudský“. Práve Bratislava je napríklad mestom, ktorého energiu veľmi silne ovplyvňujú kopce a rieka, krajina, ktorej je súčasťou.

Keď sa povie flanér, kto vám zíde na um? Kto pre vás najlepšie vystihuje svojím životom alebo dielom tento pojem – kto sú vaši prominentní, inšpiratívni flanéri?

Thomas Bernhard má takú postavu – muža, čo sa neúnavne preháňa po Viedni, z jedného kraja na druhý. Ale keď raz za čas príde do svojho domu uprostred prírody, nedokáže sa prinútiť ani do krátkej prechádzky. Ja mám rada chodcov, tulákov, pútnikov a ponevieračov. Bítnikov, Brucea Chatwina, Nicolasa Bouviera, Patricka L. Fermora… Posledná veľká kniha o chôdzi, ktorú som čítala, bola Gobi Reinholda Messnera.

A čo postavy a postavičky, aké má každé mesto, neúnavní chodci, ktorí svoj každodenný život trávia v uliciach mesta? Stretávali ste ich aj počas pouličného prieskumu pri písaní Flanérovej košele, dozvedeli ste sa niečo o ich príbehoch?

Z tých, čo každodenne trávia život v uliciach, som asi stretla len predavačov Nota Bene. Niektorí z nich majú svoje miesto, tak ako Pišta a Ivan na Štefánikovej a Šancovej, ale často stretávam aj pani, ktorá neobstojí a predáva kráčajúc. Alebo už často ani nepredáva, skôr kráča ulicami jadra mesta. Z bratislavských flanérov mám v knihe Laca Terena. Je to aj môj starý kamarát a človek, ktorého som často stretávala na potulkách mestom… On v rozhovore spomína ďalšieho pána, ktorý bol podľa mňa typickým flanérom – Juraj Špitzer. Píšem tiež aj o pomníku Deža Ursinyho, myslím, že Dežo sa často ponevieral Dúbravkou i mestom a medzi nimi. Kniha Moja milá pani, ktorú tvoria jeho listy priateľke Zdenke Krejčovej, svojím spôsobom podáva aj zaujímavý obraz a svedectvo o Bratislave tých čias – v rokoch 1992 – 1995. Rokoch po veľkej zmene. A stretnete v nej prostredníctvom Deža aj mnoho bratislavských postáv a postavičiek – od „svetlých“ a „temných“ predavačiek na trhovisku cez Ruda Slobodu či Milana Šútovca až po Kukuru v kolibskej saune.

Mestskí chodci by sa možno dali roztriediť do rôznych skupín. Roky som napríklad vídal pána, ktorý celé dni chodil po meste podľa mňa z nudy. Vytrvalo krúžil malým okresným mestom, nechodil po prírode (možno ako tá Bernhardova postava) a ja som mu želal nejakú metropolu, lebo to mestečko určite obkrúžil každý deň trikrát. Ďalej ľudia, ktorí túžia po stretnutiach, potom samozrejme bezdomovci, ale asi aj starí ľudia. Niektorí presedeli celé dni pri otvorenom okne, takí pasívni flanéri, mesto prúdilo okolo nich, ale mnoho ich zrejme krúži mestom, trhoviskom, parkami. Vždy som mal dojem, že im chýba dedina, že sa ocitli v meste nedopatrením. Bratislava má takéto postavičky, nebol napokon Schöne Náci flanér?

Neviem, či bol Schöne Náci flanér, myslím, že skôr len korzoval, prechádzal sa dookola pár uličkami mesta. Pokiaľ viem, rád oslovoval a zdravil ľudí, flanér podľa mňa pozoruje, ale sám chce zostať nepozorovaný, nenápadný, nepúta pozornosť. Myslím si, že ľudia často vychádzajú von, lebo im vnútri čosi chýba. Možno dnes už ani nie dedina, ale určite napríklad susedia. Život na ulici.

Vždy ma zaujímalo, aké je to vyrastať v meste a vnímať svet ako ulice a štvrte rozprestierajúce sa okolo vlastného domu. Ako dieťa skúma a objavuje mesto okolo seba, ako v ňom vníma hranice známeho sveta a preniká za ne? Aké bolo vaše detstvo v Bratislave?

Vyrastala som nad Hlavnou stanicou. Mojim prvým a najbližším prostredím boli záhrady, vinohrady a tiché ulice, na ktorých sme sa ako deti dookola bicyklovali a hrali. Mesto som začala spoznávať a vnímať na cestách zo školy domov. Čoraz častejšie ich charakterizovali odbočky k domovom spolužiakov, navzájom sme sa po škole zvykli odprevádzať, aspoň na kúsok cesty, a tak sa mesto začalo rozrastať… Neskôr už človek „zachádzal“ i sám… Trochu sa túlal. Pamätám si doteraz, ako som na konci ôsmej triedy prešla sama cez Starý most do Petržalky. Mala som pocit, že prekračujem akúsi hranicu, robím čosi nebezpečné…

Ľudia mávajú zvyky pri osvojovaní si priestoru, spôsob chôdze po dlaždiciach a schodiskách, miesto, ktoré zaujmú v kaviarni alebo čakárni. Máte svoje flanérske rituály alebo hry? Spôsob, akým si osvojujete nové mestá alebo ulice, alebo akým sa vraciate na tie známe?

Kedysi ma uchvátila jedna Cortázarova poviedka, odohráva sa v parížskom metre a je založená na istom rituáli v prestupovaní a nadväzovaní očného kontaktu. Mne kladenie jednej nohy pred druhú ako obrad celkom postačuje. Čo sa týka nových miest a ich spoznávania, ak je v meste rieka, snažím sa jej v prvých dňoch držať a tiež ma priťahujú mosty. To je pekný začiatok v prípade Paríža, New Yorku ale napríklad i Lisabonu, Budapešti či Bratislavy.

V Bratislave chodím rada na miesta, ktoré mám spojené s konkrétnymi ľuďmi, vzťahmi, zážitkami. V puberte som napríklad veľmi rada chodila do divadla (na Malú scénu, do Astorky, do DPOH) a keď som večer nemohla ísť na predstavenie, aspoň som sa prešla k budove a potúlala sa po okolí.

K flanérstvu nepochybne patria aj verejné priestory v interiéri – kaviarne, vinárne, pivárne, krčmy. Podniky dotvárajú genia loci, pomáhajú vytvárať a udržiavať subkultúry a často spoluvytvárajú legendy a dejiny. Aké sú (vaše) bratislavské dejiny podnikov?

Ktosi povedal, že cesta je lepšia ako hostinec. Ja mám rada hostince na ceste. Podarilo sa mi v niektorých z nich stretnúť v pravý čas ľudí, ktorí boli výbornými spoločníkmi a kamarátmi. Keď som mala šestnásť rokov, náhodou som v šere Depresa (v kaviarni ľudovo nazývanej Lietadlo) narazila na šéfredaktora Fragmentu K Olega Pastiera. Postupne som sa potom zoznámila s celým okruhom ľudí, ktorí vtedy do veľmi živej redakcie na Staromestskej ulici alebo do Lietadla chodievali. S Jirkom Oličom, Lacom Terenom, Petrom Eliášom, Karolom Chmelom, Ivanom Csudaiom… S Ťapkou, ako všetci prezývali Ľudmilu Piatkovú (neskôr Pastierovú). Fragment, ľudia a prostredie s ním spojené, sa stalo akousi mojou základňou, záchytným bodom. To bola veľké vec, nájsť v puberte takúto partiu.

S kamarátmi svojej generácie som sa pritom stretávala o pár domov ďalej v Mozartovom dome, kde bola denná kaviareň Vápenka. Teda, nepamätám sa vlastne ako sa oficiálne volala, ale všetci ju volali Vápenka, lebo v Mozartovom dome sídlilo VPN. Kaviareň bola otvorená len do ôsmej, takže zvyčajne sme sem my stredoškoláci chodili hneď po skončení vyučovania.

Flanéra možno označiť ako čitateľa (nové mesto ako práve roztvorená kniha), ale aj ako zberateľa, ktorý má svoju zbierku miest, obrazov a zákutí rozosiatu po uliciach a mestách sveta. Kde sú vaše najvzácnejšie exponáty, a chodíte si ich z času na čas obzrieť, ako to majú zberatelia vo zvyku?

Ja mám skôr obľúbené trasy ako exponáty. V Bratislave je to Hlboká cesta, schody Horského parku, ulice nad hradom, Kozia, Klariská, nábrežie Dunaja od Nového mosta k mostu Lafranconi, po druhom brehu Dunaja k Starému mostu, ďalej k Modrému kostolíku, po Špitálskej k Avionu a Blumentálu…

Ak by sme si zakreslili svoj výskyt na mape mesta v priebehu rokov, miesta nášho výskytu by sa prekresľovali, rozširovali, presúvali. Spomenuli sme obľúbené trasy a kaviarne. Aká by bola reverzná mapa bielych miest, kam sme nemohli, nechceli, alebo nám ani nenapadlo tam ísť? Lákali vás niektoré nepreskúmané končiny v detstve a dospievaní, a máte svoje biele miesta v Bratislave aj dnes?

Neviem, či mám „biele miesta“, hoci iste nejaké sú. Väčšinu doterajšieho bratislavského života som prežila na hranici Starého a Nového mesta a v Petržalke. Istý čas som bývala v Dúbravke a mám veľmi rada jej polohu na kopci a veternosť. A ešte jednu cukráreň s terasou na Saratovskej. A jej kolorit a obyvateľov hrajúcich to tak trochu na dedinskú strunu. Asi rok som bývala na Dolných honoch… To bolo tak trochu ako vojenský výcvik. Na gymnázium som chodila do Ružinova a ničila ma najmä autobusová doprava. Cesta do školy, ktorá ani náhodou neposkytovala peší variant. Všade bolo plno dopravy, nič pre človeka. Keď som mala dvadsať rokov, zaľúbila som sa, a bol to práve muž, s ktorým som žila intenzívne svoj život, ktorý mi ukázal širšiu Bratislavu vhodnú na potulky – Devín, Čunovo, Rusovce…

Dá sa niekoľkými vetami povedať, čo by Bratislave, jej obyvateľom a flanérom prospelo?

V rozhovore s Lacom Terenom na Grösslingovej ulici hovorím o strate pamäti. Laco vraví, že ho mrzí, ako sme si Bratislavu ničili a ničíme, i keď je magická. „Mali by sme si to začať uvedomovať a chrániť to iracionálne… Dať si pozor, aby sme si jej dôležitú časť neodpílili. Lebo ten Hansi Albrecht alebo Bondy či Špitzer tu po bratislavských uliciach stále chodia, to sa nezmení. Kým si pamätáme… Ale ide o to, aby ľudia, ktorí budú mesto rozvíjať a stavať, neboli plytkí. Aby mali predstavivosť a pamäť.“