Laura 2. júla 2021

Jozef Palaščák

 

Predávam rezivo. Všetci chcú len z neho. Rozumiem. Hruška je pateticky sladká a malá, čerešňa tiež, smrek nudný. V ňom vidno lososové, fialové, modré, ba možno aj zelené odlesky.

Stromy, čo som položil, stáli mŕtve na koreni. Aspoň ich môžem predávať ako suché. Jazdím alejami na juhu, kde býva medzi dvoma dedinami aj tridsať mŕtvych stromov. Cez kopce, čo majú názov Orechová, a dnes tam niet miesta, kde by boli iba zdravé stromy. Môj známy, lesník, vraví, že s orechmi je problém. Vraj majú nejakého nového parazita z Ameriky. Vrtivka alebo niečo také.

Keď drevo odkôrujem, na beli je kopa čudného hmyzu. Obrúsim mŕtve a hubami napadnuté časti. Do spráchnivenej časti vložím drôtený kotúč a v momente ma obklopí oblak. Som alergik, mám ho plné oči aj nos. A vône húb. To už nie je drevo. Ale flexa vydrôtuje všetko mŕtve a v suchom odpade sa začínajú črtať šľachy stromu, jeho tvrdé jadro. Akokoľvek by som stroj pritláčal, presne oddelí zhnité od zdravého. To nepoškodí. Michelangelo vraj pri prevoze kusu mramoru kričal: Odbili ste mu nos! Presne tak je v mŕtvom strome telo, čo salo dužiny z blatistej zeme a premieňalo ich na ovocie, ktoré pripomína ľudský mozog a má naň blahodárne účinky.

Zrežem, čo treba, dám prepraviť na pílu, porezané donesiem do dielne, odkôrujem. Hrubé fošne hladím rukou a tuším, kde sa brúska zahryzne a kde ostane hrča, napnutý sval, vetrom vyosená kosť, zaťaté prsty. A priestrely. Pílou, klincom a drevokazným hmyzom. Na dosky ho píliť nedávam. To je pre dievčatá. Fošňa má hrúbku od päť centimetrov. Riadne mäso. To sa dá nástrojmi poriadne potrápiť. Ani netreba z viacerých kusov lepiť stolovú dosku. Stačí to seknúť na podnož a hotovo.

Fotografie upravím, vytiahnem kontrasty, narobím grafiky, vyrátam reálnu trhovú cenu, nadsadím o dvadsať až sto percent a som pripravený na predaj. Keď v piatok napoludnie na internete zverejním ponuku, do soboty večera četujem o dreve s mnohými cudzími chlapmi. Všetci videli na webe inštruktážne videá, kupujú si náradie a dokola sa pýtajú na to isté. Odpovedám, čo chcú počuť. Áno, je to orech. Je suchý, zmeriam ti vlhkosť, ale ručím, že s tým môžeš hneď robiť. Pošlem viac záberov. Aj z druhej strany. Poštovné je tridsať eur, kuriér dopraví na adresu. Priprav sa na šesťdesiatkilové závažie. Na druhý deň píšu, že by chceli vidieť viac. Že to určite kúpia, ako sme sa dohodli, ale sú vraj zvedaví. Pošlem im snímky podlhovastých predmetov v čiernom plaste so štítkami. Do jednej v noci som to balil. Aj sú vzrušení – dostanú to už o dva dni – aj sklamaní.

Keď im zásielka príde, drevo treba narezať. Zoznam potrebných píl je dlhý: reťazová, stolová, pokosová, priamočiara, okružná, ponorná, pásová, formátovacia. Potom treba brúsiť: pásová brúska, uhlová, delta brúska, vibračná, excentrická. Zabudol som na niečo? Deväťdesiat percent mojich zákazníkov je zo západného Slovenska. Tam už asi nie sú stromy. Tu je v každej druhej záhrade. Ľudia ich núkajú ako odpad. Konečne našli niekoho, kto to spíli. Aj sú radi, že po sebe upracem a vezmem drevo so sebou.

Toto mi tu tieni, hovorí majiteľ. Chcem sem dať altánok. Orechy nikto nezbiera a nechce sa mi hrabať lístie. Čo treba zbierať? Jablká treba zbierať. Tu všetko samo popadá do trávy. Ak tam tráva je. Pod orechom nezvykne rásť. Nejako ju odpudzuje. Prosto to pohrabte, nalúskajte a jedzte. Kilogram plodov stojí päťkrát viac ako jablká. Netreba ich oberať, ale nedajú sa normálne otvárať. Treba na to špeciálne nástroje. Sú zdravé. Lístie a šupky majú také silné farbivo, že ním možno batikovať tričká. Olejom sa dá natierať ako opaľovacím krémom. Drevo vonia. Dokonca aj keď horí. Aj piliny a hobliny. Potom, čo som z neho urobil čelo našej manželskej postele, ešte dlho som každý večer zaspával s vôňou stromu pri hlave.

Píšem na stole z pagaštanu. Nechal som na ňom kôru a neopravil diery po hrčiach. Páčil by sa vám. Ale všetci chcú orech. Kusy z neho bude mať polovica Slovenska. Najprv v dielni. Tam na tom budú hobby majstri šantiť s čímkoľvek, čo je práve v ponuke remeselníckych eshopov. Teraz prichádza na rad nový trend – balzamovanie v epoxide. Ako sa volá ten umelec, čo preparuje kusy zvierat? Damien Hirst. To je koniec cesty. Neviem, kedy nastáva moment, keď si niekto vypreparovať živé zviera a nechá ho zavesiť na stenu. Kedy sa z očarenia kultúrou stane zbierka preparovaných potetovaných ľudských hláv v depozite múzea.

Čo znamená táto všeobecná snaha zachovať kus stromu v podobe, keď vyzerá najživšie, a pritom je najdôslednejšie mŕtvy? Lebo nikto nechce dyhovanú drevotriesku. To je pomletá poľská kukurica s lepidlom. Laťovky sú malé odrezky z masívu. Teda zvyšky, odpad väčšieho zrna. A preglejka je vrstva dreva odratá z kmeňa, široká ako filmové plátno. Prekladaná a vákuovo spájaná. Ako obal knihy z bravčovej kože. Všetci chcú orech. On to tuší, masovo vymiera. Ja som mäsiar, čo ho preparuje. Zabalzamuje si ho už každý sám. Intímne. Do epoxidu. Ako komára do jantáru. Esencia života, z ktorej by sa znova dal stvoriť starý svet. Jeho lososové mäso bude stáť v obývačke na nevkusných nôžkach a majiteľ sa spoza kedysi živého kmeňa bude pozerať na obrazovku.

Takže stromy končia? Orechy zvlášť? Odkiaľ sa to dozvedeli hobby majstri? Správy o rajskej záhrade sa vraj začali objavovať až potom, keď do nej nebolo možné vstúpiť. V jej strede rastie strom, z ktorého sa nedá beztrestne jesť, nieto ešte zoťať ho a drevo predať cez internet. Toto je moja radosť. Sú miesta, ktorých sa nedotknem, kým sa neodučím ničiť to, čo milujem.