Laura 26. augusta 2021

Katarína Hrnčiarová

 

Susan Cainová: Ticho. Síla introvertů ve světě, který nikdy nepřestává mluvit. Preklad Petr Miklica. Jan Melvil Publishing, Brno 2012

 

Napriek tomu, že podľa Susan Cainovej introverti tvoria takmer polovicu ľudstva, vo svete, ktorý presadzuje extrovertný ideál sebaprezentácie a spoločenského vyžitia, o nich pretrváva množstvo predsudkov. Autorka sa ich usiluje prelomiť a ukázať, že zdôrazňovanie extrovertného modelu správania nie je správne a v konečnom dôsledku škodí všetkým.

Nikdy som ako introvert nečítala lepšiu knihu o introvertoch. Nikdy som si toľkokrát nepovedala, že teraz to už celé dáva zmysel. Už chápem, prečo ma vyčerpávajú veľké skupiny ľudí, prečo sú „small talks“ pre mňa náročnou formou komunikácie, prečo preferujem písanie pred verbálnou prezentáciou. Dáva mi zmysel aj to, prečo napriek všetkému pracujem na nižšej manažérskej pozícii a iba z času na čas mám chuť vidieť všetkých kolegov. O tom, ako ma to fyzicky vyčerpá, nemusím hovoriť.

Na základe skúmaní ľudského mozgu i dlhotrvajúcich výskumov v oblasti psychológie Cainová vysvetľuje to, čo my, introverti, tušíme už dávno. Tiež ste nemali po ruke vysvetlenia, prečo nevládzete chodiť každý piatok večer von? Na takmer tristo stranách dostanete do rúk toľko argumentov, že viac už nebudete musieť pri odmietnutí pozvaní trpieť – aspoň za predpokladu, že ich vaši extrovertní známi či kolegovia dokážu prijať.

Introverti majú radi ľudí. V malých množstvách. Ako víno a kávu. Sú empatickí a radi sa s ľuďmi stretávajú v priateľskej atmosfére. Kameň úrazu nastáva, keď je tých ľudí priveľa a je nemožné zapojiť sa do náročnejších diskusií, alebo ak súťaživosť prevládne nad kolektívnou prácou. Analyzovať správanie a reakcie ostatných stojí introvertov veľa síl. Dokážu sa do ľudí vcítiť, no ich mysle spracúvajú oveľa viac podnetov a informácií naraz. Každá interakcia predstavuje multitasking na viacerých úrovniach. Kým extrovert sa sústredí len na správu, ktorú dostáva od toho, s kým hovorí, introvert podľa Cainovej analyzuje aj to, čo druhý človek cíti, ako sa správa, či mu možno pomôcť a čo od iných očakáva.

Aj keď je väčšina z nás hanblivá, neplatí to o všetkých. Dokážeme vystupovať aj sebavedomo, pokiaľ si to vyžaduje cesta za vopred definovaným cieľom. Napríklad v práci. Aj vy ste zažili vysokoškolského profesora, ktorý bol zahrabaný v knihách, ale jeho prednášky navštevovali aj študenti iných ročníkov a odborov? Pohár vína ste si s ním ako celý ročník asi nedali, ale individuálne konzultácie bývali na tej najvyššej úrovni. Jeho prednášky prekonali tie ostatné a on na nich pôsobil sebavedome. Ako je to možné? Odpoveď je jednoduchá. Bol zapálený pre cieľ. Ak introverti vidia zmysel v tom, čo robia, ak napríklad chcú dosiahnuť nejaký z ich pohľadu ušľachtilý cieľ, potom sú odrazu všetky prekážky prekonateľné. Mnohí potom preukazujú výrazné prezentačné schopnosti aj pred veľkým publikom, dokážu ho citlivo vnímať a reagujú na každú zmenu jeho nálady. Pre iných však predstúpiť pred verejnosť stále znamená peklo.

Ďalšia nepravdivá predstava o introvertoch je, že nemôžu byť lídrami, keďže sa na mítingoch dostatočne neprejavujú. Áno, introverti radi ostávajú v úzadí, ale len pokiaľ mapujú situáciu a necítia potrebu sa vyjadriť. O čo viac je hodnota ich myšlienok a kreativity nedocenená, o to jasnejšie sa preukazuje v situáciách, v ktorých si treba zachovať chladnú hlavu. Bývajú empatickými lídrami, pretože dokážu odpozorovať, v čom spočíva talent tých, ktorých vedú. Nesnažia sa za každú cenu presadiť na ich úkor, ale hodnotou pre nich je už dosiahnutie cieľa samotného. Ako poznamenáva autorka: „Nepotrebujeme obrovské osobnosti na to, aby pretvorili naše spoločnosti. Potrebujeme lídrov, ktorí nestavajú svoje egá, ale inštitúcie, ktoré budujú.“

Ako je to potom s povestnou precitlivenosťou introvertov? Zistenia kognitívnej vedy ukazujú, že precitlivenosť nemusíme vnímať v negatívnom kontexte emócií, ale v kontexte toho, ako funguje náš mozog. Dvaja vedci, na ktorých Cainová odkazuje, sú vývinový psychológ Jerome Kagan a doktor Carl Swartz. Ich výskumy na seba nadväzujú. Kým Kagan skúmal deti od štyroch mesiacov až po ich adolescentný vek, Swartz naňho nadviazal a zaujímalo ho, ako bude fungovať ich dospelý mozog. Na čo prišli?

Niektorí z introvertov sú citlivejší na podnety z vonkajšieho prostredia a dokážu spracovávať viac dát ako extroverti. Citlivosť v tomto zmysle znamená skôr zvýšenú všímavosť. Vďaka nej možno zhodnotiť viac alternatív. Introverti myslia a cítia detailnejšie ako extroverti. Sú preto precitlivení? Alebo len vnímaví? Citlivosť je ich silnou stránkou, na jej základe dokážu analyzovať, rozhodovať sa, tvoriť a konať s väčšou presnosťou.


Keďže myseľ introverta pracuje takýmto spôsobom, čuduje sa ešte niekto, že ho nezaujímajú nezáväzné konverzácie na večierkoch alebo vo výťahoch? Byť introvertom znamená rozprávať a rozmýšľať do detailov. Takýto človek nie je rád ticho. Teší ho, ak sa ho niekto usiluje skutočne spoznať a na otázku, ako sa má, rád odpovedá úprimne. To isté očakáva aj od partnera v konverzácii. Rád otvára stigmatizované témy, buduje dlhodobé vzťahy. Aj kniha Susan Cainovej je jednou z tém, ktorá sa takto pred nami otvára. Nie povrchne, ale s odkazmi na fakty a výskumy. Myslíte si, že by to bolo možné urobiť na hlučnej párty, uprostred davu ľudí alebo počas cesty výťahom?

Tretinu až polovicu ľudí v akomkoľvek kolektíve tvoria introverti – v práci, v škole, v akomkoľvek prostredí. Aj v najbližšej kaviarni. Tak ich nechajme mlčať. Keď prehovoria, bude to pravdepodobne stáť za to.