Laura 12/08/2021

Jozef Palaščák

 

Až vtáky ich plody rozdelia

na spev a trus.

 

Ak chcem spievať,

môžem písať básne?

 

 

ŽIJÚ V TEPLEJ VODE PRÍBOJA

 

sú to článkonožce v krehkých schránkach,

jemné polypy siahajúce nad hladinu,

odkiaľ na piesčité dno sťahujú odpadky zmývané z pláže.

Po zotmení v sídliskových

kolóniách dlho svietia, bioluminiscentné,

premieňajú túto časť pobrežia na blikajúci vesmír,

na druhú oblohu, orchestráciu svetla

v rytme prílivu a odlivu,

na spievajúcu fontánu, ktorou je toto mesto známe.

 

 

DVOJROČNÁ DCÉRKA PIŠTÍ

 

od radosti pri hre s macíkom. Uspáva ho,

ľahne si k nemu a mojej mame povie: „Tačik!“

Tá pustí zo starej kazety pieseň o čížikovi, maličkom vtáčikovi,

ktorú som počul pred tridsiatimi rokmi.

 

 

BOLA TO ZAJAKAVÁ VÁŠEŇ

 

očarenie, radosť

detí rozbaľujúcich darčeky, ktorá nútila

biológov siahnuť po latinčine

pri pomenúvaní stále ďalších a ďalších

zvierat a kvetov.

Ak by skúsili artikulovať ich mená

vo vlastnom klokotavom jazyku,

ak by sa ich dotkli bez zmenšujúcej, vzďaľujúcej šošovky,

bez prostredníka, bez cudzoty tisícročí,

herbáre by vzbĺkli,

vitríny plné preparátov by popraskali na cukor

a študovne by naplnilo

oslobodzujúce zavýjanie.

 

 

POROZUMENIE

 

Žena plačlivo prosí dcérku, aby zaspala. Tá

na chvíľu stíchne, ale potom ju čosi vyruší a zo spánku zakričí, nesúhlasí,

akoby lamentovala, kým sa celá podvolí únave. Cestou,

vedená za ruku do tmy, zabalená v zavinovačke spí do rána

a jej teplo sála z prikrývok, na ktoré je položená, z vlhkej

plienky s bezpríznakovým zápachom moču.

 

Píšem na ľahostajnej klávesnici. Obrazovka

žiari v sériovej banálnosti.

 

Ako to, že čakám na porozumenie? Že ho predpokladám na druhej strane,

nie v texte samom?