Laura 29. septembra 2021

S Julianou Sokolovou sa zhovára Laura Kladeková

Svetlana Fialová: Neutrum (2013)

 

Text Holy Fire (Horses This Side of the Apocalypse) reaguje na kresby výtvarníčky Svetlany Fialovej Neutrum (2013), Physical (2012), All my love is unrequited (2012) a Seapunk Cabbage (2012). Už jediný Fialovej obraz je komplikovaným bludiskom – pripomína mi človeka, ktorý si nechal potetovať celé telo bez jediného voľného kúska kože. Vy ste si ako podnet na báseň vybrali hneď štyri. Máte s autorkou spoločné vyrastanie všetkými smermi, zostup do rozličných vrstiev, určitú megalomániu, alebo stiesnenosť z toho, že nemožno obsiahnuť všetko, čo nám zíde na um, že svet je príliš prepchatý a intenzívny, aby sa naň dalo odpovedať minimalizmom?

Keď ma Svetlana oslovila, aby som napísala text do jej monografie, mala som luxus úplne voľnej ruky, čo sa textu a jeho žánru týka – či to bude esej, odborný článok alebo báseň. Začala som pozeraním jej kresieb, starších a novších, pozeraním, robením poznámok, dohľadávaním referencií, nasledovaním divokých asociácii, bezbrehým googlením, ďalším pozeraním a zapisovaním si všetkého, čo v súvislosti s nimi prichádzalo mojim smerom. Nakoniec som využila možnosť, pri ktorej som mala pocit, že viem v tom momente najvoľnejšie dýchať, – väčšinou v tomto počúvam svoje telo –, v ktorom žánri sa ako organizmus budem vedieť pohybovať najvoľnejšie, s najradostnejším klusom. Báseň mi tu dovoľovala vzťahovať sa ku konkrétnostiam, nechať vyznieť súvislosti bez upotenosti, pracnosti. Keď som písala text do monografie Pavlíny Fichta Čiernej, výsledkom bol formálne dobrodružný text (www.fichta.net), keď som písala o tvorbe Erika Sikoru, výsledkom bola esej s rýchlym spádom (www.oskarcepan.sk/sk/year/1). Vždy to do veľkej miery vychádza z toho, čo si materiál sám vypýta. Tu som sa nechala niesť plošnosťou Svetlaniných kompozícií, tým horizontálnym uberaním sa rôznymi koexistujúcimi smermi a tým, čo je pre mňa najrozpoznatelnejšou črtou jej rukopisu – ako vedie a vrství linku. Nechala som sa viesť touto estetikou, prístupom ku kompozícii aj v rovine jazyka – táto báseň je oveľa frivolnejšia, opulentnejšia, menej kontrolovaná, prijíma iné riziko, ako moje „vlastné“ básne, z ktorých je v oveľa väčšej miere vytlačený nadbytočný vzduch. Už sa mi to v minulosti stalo, že básne písané pre nejaký konkrétny účel alebo formát – napríklad pre rozhlas – si vyžiadajú úplne inú polohu a plynutie, prípadne mi poskytnú príležitosť myslieť a hovoriť inak. Teda tá opulentnosť je skôr príležitostná.

Názov básne akoby odkazoval aj na Fialovej najznámejší obraz Apokalypsa (Môjmu priateľovi je to jedno), ale do výberu štyroch ho nezahŕňate, prečo?

Názov básne vychádza z atmosféry kresby Neutrum. Áno, tie motívy sa prelievajú, tvoria si medzi sebou ozvenu; je to teda možné, samozrejme.

Štyri obrazy sa vám nakoniec podarilo prepojiť formálne, spájaním vysokého, ba až patetického Holy Fire a nízkeho – citáciou básne v blogu, v ktorej muž močí do pisoára a má pritom pocit večnosti, kolážou odkazov, zalomením rozhovoru do verša tak, že pôsobí ako intelektuálne čítanie a motívy z kresieb. Skladali ste báseň postupne, ako mozaiku? Čo bolo prvé: verše na motívy kresieb alebo tie z citácií?

Centrálnou postavou v kresbe Neutrum je raperka Mykki Blanco. Keď som si robila výskum k textu do Svetinej monografie – keď som ešte nevedela, aký bude výsledný žáner –, čítala som si knihu básni, ktorú Mykki Blanco vydala dávnejšie pod občianskym menom Michael Quattlebaum Jr. a vypisovala som si z nich verše, ktoré ma zaujali. Niektoré z nich do seba báseň nakoniec vstrebala (ten proces viem popísať veľmi presne ako „savým pohybom do seba vtiahla,“ existuje aj slovo „vcucla“, ale je strašne, strašne škaredé, nepoužiteľné). Citácií a parafráz je tam viac, zrkadlí to Svetine výtvarné kompozície. Asi by som povedala „vrstvenie a rozlievanie sa v ploche“ skôr ako mozaika. Mozaika je veľmi nadužívané slovo, myslím.

Máte pravdu, od dnešného dňa slovo mozaika použijem už len v súvislosti s keramikou. Máte doma Fialovej kresby, reprodukcie? Odkiaľ ste odpozerávali? Boli pohľady na obrazy dôležitou súčasťou písania básne?

Niektoré zo Svetiných kresieb a grafík som poznala z minulosti, z výstav a z jej ateliéru, učili sme spolu na Fakulte umení v Košiciach. Takže vďačným zdrojom bola pamäť, čo si z nich pamätám. A potom som prechádzala kvantum a kvantum fotiek diel, sama doma v noci, pri počítači, z digitálneho archívu, ktorý Sveťa vytvorila pre účely práce na monografii a ktorý mi sprístupnila. Z nich som si potom vybrala užší okruh obrazov, ktoré ma najviac zaujímali, a – áno – na tie som sa potom pozerala a pozerala.

Vo facebookovom statuse píšete, že Svetlanine obrazy máte rada. Čo vás na nich priťahuje? Pre mňa sú ťažké, vzbudzujú odpor, aj keď tematizujú objatie. Výsledkom je, ako ste to výstižne pomenovali, určitý typ malátnosti. Na kresbách, ale aj v pocitoch divákov…

Hovorím tam o „štyroch kresbách, ktoré mám rada.” Mám rada konkrétne Svetlanine obrazy, tie, na ktoré ma láka sa pozerať. Okrem tých, ktoré sú spomenuté v úvode, napríklad kresbu Ova & Ova (2015), kde mi príde vzťah kresby a názvu veľmi vtipný. Objatie v All My Love is Unrequited ma skutočne dojíma. Na novšom drevoryte jej dcéry mám rada to, ako zachytáva moment zastavenia sa detí, ktoré začínajú chodiť – aj keď to tam nie je, vždy si okolo nej predstavujem dvere, deti takto vstupujú do miestností a takto rodiča na sekundy zaleje totálna láska. Nie ku všetkým jej obrazom sa dokážem ako diváčka vztiahnuť, nie všetky ku mne hovoria – napr. jej grafiky mimozemšťanov nerezonujú so spôsobmi vzťahovania sa k mimoľudskému, ktoré sú mi blízke, alebo ma zaujímajú. Ale to nepovažujem za problém.

Báseň začína prepisom rozhovoru. Ak by sme to nevedeli, zrejme by to neprekážalo. Čo myslíte, je to tak aj s Fialovej kresbami, že nemusíme vedieť, odkiaľ cituje, aby sme porozumeli celkovému vyladeniu, a ak rozumieme, odkryje sa iná dimenzia. Ako sa možno v súčasnej záplave obrazov zorientovať a vedieť tieto citácie, ak nie sú z klasických diel, rozoznať?

Možno je pre bežného diváka o úroveň dôležitejšia informácia, že autorka cituje, že existuje takáto možnosť, vedieť o nej môže človeku otvoriť iné horizonty. Možno je to dôležitejšie ako vedieť, k čomu presne sa citácie a parafrázy konkrétne viažu? Práve v prípade obrazov, aké vytvára Svetlana, myslím nie je nutné, aby ste vedeli, že kresba Selfie III odkazuje k anamorfnej lebke z Holbeinových Veľvyslancov (1533), alebo že ústredna postava jazdca v kresbe Neutrum je inšpirovaná Mykki Blanco. Samozrejme vám to pomôže vnímať inú úroveň diela, keď viete, že centrálnu a triumfálnu jazdeckú pozíciu využíva na vytvorenie situácie s úplne iným typom postavy, úplne iným triumfom. Ale ohníky po okrajoch praskajú praveko a apokalypticky aj bez toho.

Ako si viem vygúgliť, že v centre obrazu Neutrum je raperka? Ako na to prídem? 

To závisí do veľkej miery od toho, aké skutočnosti a kontexty považuje autorka za dôležité a potrebné diváčke, divákovi komunikovať doplňujúcimi spôsobmi mimo samotného obrazu. Či počas výstavy v sprievodných textoch alebo na komentovaných prehliadkach, v rozhovoroch, autorských textoch. Prípadne s časovým odstupom, napríklad v monografii.

Píšu sa vám básne v angličtine prirodzenejšie ako v slovenčine? Chcela som sa opýtať, kým som si neprečítala vašu báseň, v ktorej citujete z anglického rozhovoru, potom z anglického blogu venovaného poézii… Uvažujem, že je to prirodzené, keď v angličtine čítate, veď písanie sa začína čítaním.

Áno, jazyk básne do veľkej miery vyplýva z jazyka, v ktorom čítam a rozmýšľam v danom čase. Preklopiť to ide, keď existuje taká potreba—prekladom alebo prepísaním, alebo nádhernou spoluprácou s Michalom Tallom.

Máte obľúbenú báseň na motívy obrazu?

Áno, mám, je to klasika, ale je úplne skvelá, mohla by som ju vo svojom živote ešte prečítať aj desaťtisíckrát – Musée des Beaux Arts W. H. Audena o Breugelovom Páde Ikara. Všetko, čo vám báseň môže dať.

Monografiu Svetlany Fialovej vydáva galéria Šopa, nenápadná, no dlhotrvajúca zásobáreň súčasného umenia v Košiciach. Rozhovor vedieme ešte pred oficiálnym vydaním knihy, takže si neodpustím… už ju máte doma? Je dobrá?

Monografiu už mám, áno! Je v nej predovšetkým veľa čo pozerať. Nosiť so sebou k zubárovi ju ale nebudete, má 356 strán.

 

Svetlana Fialová: All my love is unrequited (2012)

 

Holy Fire (Horses This Side of the Apocalypse)
Juliana Sokolová

In 1964 Madeleine Gobeil asked Jean Genet about writing, the first impulse to write, whether it was to evade solitude,
Genet said when I wrote things it made me even more solitary, so no,
no, I don’t know but
I recall the quality of the paper upon which I wrote: it was a postcard,
he said, and now I quote, I wanted to send a postcard to a German friend
who was visiting America—only now starts the quote, apologies— I didn’t really know what to say to her. The side I was supposed to write on had a sort of white, grainy texture, a little like snow, and it was this surface that led me to speak of a snow that was of course absent from prison, […], and instead of just writing anything, I wrote to her about the quality of that thick paper.—
I look at the expanse of paper
in between the drawings
and think of nothing but flatness and Genet writing a postcard
about the postcard’s snowy paper that K. sent me after we spoke of the deer with a broken leg
walking down the asphalt road
the flatness and the grain
and then the lines over and over
opening like a sea-cabbage,
often with a heart, nudes reclining on cabbage leaves lusciously spread
in a 17th century painting
emanating from it
human faces
rabbits
dogs
horses: horses galloping
horses carrying horses locking hoofs
pre-apocalyptic horses
does embracing, teary eyed
frogs embracing
eyes, animate and inanimate
boys hugging pigeons dogs lizards frogs
a woman with her sorrows on the carpet, but that did not relieve her face
ante-cave fires glow in the margins
Meanwhile, a man walks up and says
And I,
I piss in the sink
with a feeling of
eternity.”

and someone rolls their eyes
in a different corner of the room
no one is exhausted but all are languid
languor against a circus in the background
not a circus but a carnival
not a carnival but an apocalypse
except the horses, horses this side of the apocalypse,
pre-apocalyptic horses,
we take our bearings from the horses
our soft mammal bodies
leak nectar
drip nectar
the hummingbirds drink
idols
who will not bring the harvest
idols
who will not heal
last I heard
they were making fires in a cold cave
no one is exhausted, all are languid,
it feels like a triumph to be this transparent,
that was just not my pedigree.
My emotions reside in the underwater pools of this planet”
TMI stands for Too Much Information
It is strange watching the water, the blackest pool
I return to the surface for air
I sit on the moss
the frogs embrace
All my love for the animal kingdom is unrequited
a boy hugs a dog
hugs a goat
hugs a man
not the animals of the forest though
or the pond,
they hug one another,
finally repose
ah all the kindness
no one is exhausted, all are languid
it feels like a triumph to be this transparent.
**

lines 2-11 paraphrase and quote from “Genet’s Snowy Paper”, passage from interview, http://practicecatalogue.com/2018/06/26/Genet.html, with thanks to Katarína Poliačiková

lines 37-40 from Charles Simic “The Garden of Earthly Delighs,” poem, for example at http://oxypoet.blogspot.com/2008/04/billyblogs-favorite-poems-3-garden-of.html

lines 50, 51, 54, 55, 56, 57, 58, 59, 63, 65, 66, 67 quotes or paraphrases from poems by Michael Quattlebaum Jr./Mykki Blanco, From the Silence of Duchamp to the Noise of Boys, OHWOW Publishing, 2011

 

Svetlana Fialová: Physical (2012)

 

Sväté ohne (Kone na tomto brehu apokalypsy)

 

preložil Michal Tallo

V roku 1964 sa Madeleine Gobeil pýtala Jeana Geneta na písanie, na prvý podnet,

z ktorého vychádzalo, či išlo o snahu uniknúť samote,

keď som písal, bol som ešte osamelejší, povedal Genet, takže nie,

nie, neviem, ale

spomínam si na vlastnosti papiera, na ktorý som písal: bola to pohľadnica,

povedal, a teraz citujem, chcel som poslať pohľadnicu kamarátke z Nemecka,

keď bola v USA – citát sa začína až teraz, pardón – nevedel som,

čo také jej povedať. Tá strana, kde som mal písať, mala bielu zrnitú

textúru, trocha ako sneh, a kvôli tomu povrchu som začal hovoriť

o snehu, ktorý, samozrejme, vo väzení nebol, […], a miesto toho,

aby som písal hocičo, písal som jej o vlastnostiach toho hrubého papiera.

Sledujem papier rozliehajúci sa

medzi kresbami

a nemyslím na nič, okrem plochosti a Geneta, ako píše pohľadnicu

o papieri tej pohľadnice, čo je ako sneh, poslala mi to K. po tom, čo sme sa rozprávali o srne so zlomenou nohou

ako kráča po ceste medzi autami

plochosť a zrnitosť

a potom čiary, čiary a čiary,

otvárajú sa ako morský kel

niekedy – často – so srdcom, akty spočívajúce na listoch kapusty zmyselne nariasených

na maľbe zo 17. storočia

postupne vyvstávajú

ľudské tváre

zajace

psi

kone: kone cválajúce

kone nesúce kone kliesniace kopytá
preapokalyptické kone

srny sa objímajú, majú slzy v očiach,

žaby sa objímajú,

oči, živé a neživé,

chlapci objímajú holuby psov jašteričky žaby

žena, ktorej smútky sú vyložené na koberci, neuľavilo to však jej tvári

ohne založené pred jaskyňami žiaria po okrajoch

Medzičasom vstúpi muž a povie

A ja,

ja som močil do umývadla

a prestúpil ma pocit

nekonečna.”

a v druhom kúte miestnosti

ktosi prevráti očami

nikto nie je vyčerpaný, všetci sú malátni

malátnosť na pozadí cirkusu

nie cirkusu, ale karnevalu

nie karnevalu, ale apokalypsy

okrem koní, kone sú na tomto brehu apokalypsy

preapokalyptické kone,

orientujeme sa podľa koní

naše mäkké telá cicavcov

uniká z nich nektár

kvapká z nich nektár

pijú ho kolibríky

modly,

ktoré nezaručia úrodu

modly,

ktoré nevyliečia

keď sme o nich počuli naposledy

kládli ohne vo vychladnutej jaskyni

nikto nie je vyčerpaný, všetci sú malátni,

je triumfálne byť takto priehľadný, tento triumf

ale nebol v mojom rodokmeni

Moje pocity sú uložené v podmorských jazerách tejto planéty”

TMI znamená too much information

Je to divné, pozorovať vodu, najčernejšie jazero

vynáram sa po vzduch

sedím na machu

žaby sa objímajú

Všetka moja láska k ríši zvierat zostáva neopätovaná

chlapec objíma psa

objíma kozu

objíma človeka

nie však zvieratá lesa

nie však zvieratá rybníka

tie sa objímajú navzájom

konečne odpočinok

och, toľká vľúdnosť

nikto nie je vyčerpaný, všetci sú malátni

je triumfálne byť taký priesvitný.

**

verše 2 – 11 parafrázujú a citujú z Genet’s Snowy Paper, pasáž z rozhovoru, http://practicecatalogue.com/2018/06/26/Genet.html, s vďakou Kataríne Poliačikovej

verše 37 – 40 z básne Charlesa Simica The Garden of Earthly Delighs, dostupné napríklad na http://oxypoet.blogspot.com/2008/04/billyblogs-favorite-poems-3-garden-of.html

verše 50, 51, 54, 55, 56, 57, 58, 59, 63, 65, 66, 67 citujú alebo parafrázujú z básní Michaela Quattlebauma Jr. alias Mykki Blanco, From the Silence of Duchamp to the Noise of Boys, OHWOW Publishing, 2011