Laura 25. októbra 2021

Lenka Šafranová

 

Keby som bol starou skriňou,

zbieral by som poklady.

Zavrel by som veľké ústa,

všetky stopy zahladil.

Chránil by som zlaté pierko,

svet, cez sklíčko medený,

jeden mešec, s takou dierkou,

že ho nejde zameniť.

Postriebrený prsteň z trávy,

mocné žezlo z bodliaka,

moli by som v sebe spravil

miesto, nech už nečaká.

Skrýval by som taký poklad,

ktorý ktosi vyhostil.

Keby som bol starou skriňou,

mal by som ho v tajnosti.

 

Keby som bol smutnou vŕbou,

rástol by som ako z vody.

Pri potoku, pri jazere,

kam si smútok sadnúť chodí.

Mal by sa o koho oprieť,

komu zveriť svoju trýzeň.

Vyplakať sa do koruny,

povedať jej, čo ho hryzie.

Keby som bol smutnou vŕbou,

snímal by som z druhých žiale.

Z veľkých strastí by som robil

iba také celkom malé.

Išiel by som ku koreňom,

až do hĺbky modrej duše.

Odvalil z nej ťažký kameň,

ktorý sa jej nechtiac ušiel.

 

Keby som bol morským vánkom,

ušil by som moru volány.

Uháčkoval z vody čipku,

život mu tak sladko oslanil.

Na tú krásu by som pri tom

ani halier neminul.

Stačí počkať správny vietor

nech rozčerí hladinu.

Vďaka mne by boli spolu

celučkú noc hore.

Šaty robia ľudí ľuďmi,

kým volány more.

 

 

Výber z básnickej zbierky pre deti, ktorej vznik z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.