Laura 4. októbra 2021

Tatiana Pirníková

Hidden forms. Multimediálna kompozícia Juraja Vajóa (1971). Koncertná premiéra sa uskutočnila 10. novembra 2020 na Prehliadke slovenskej hudobnej tvorby v Bratislave. Účinkovali: Andrej Gál – violončelo; Boris Vaitovič – basová gitara, elektronika, responzívna videoprojekcia; Elia Moretti – vibrafón, perkusie; Juraj Vajó – klávesové nástroje, spev.

Na koncerte účinkovali štyria hudobníci: hráč na vibrafóne, violončele, basgitare, čembale a klavíri. Klavirista a čembalista boli zároveň aj vokalistami, spievali a deklamovali texty. Interpreti sledovali graficko-notovaný zápis skladieb na samostatných listových hárkoch. Tie po odohraní demonštratívnym gestom voľne odhadzovali do priestoru. Súčasťou produkcie bola videoprojekcia mixovaných obrazov hrajúcich interpretov a rôznych neznámych prostredí – veľkomiest, priemyselných oblastí, starých budov.

Kompozícia priniesla premenlivé viacvrstvové zvukové prostredie, pozostávajúce z vravy, deformovaných hlasov, expresívnej reči, opakujúcich sa slovných sekvencií, narácie, spievaných plôch pripomínajúcich meditatívnu modlitbu kontrastujúcu so vzdorujúcim expresívnym prejavom. Deklamované texty zneli v rusínčine a nemčine. Miestami neboli dostatočne zrozumiteľné, čo nebola technická chyba, ale zámer, pretože v popredí stála zvuková expresivita reči. Zvuk hlasov znejúcich z reproduktorov bol deformovaný, zasadený do prostredia tónov, ruchov, melodických motívov zaznievajúcich v často nejednoznačných harmonických kontextoch, plynúcich v rôzne pulzujúcich časových úsekoch. V plynutí hudby sa striedali naratívne, gradačné, expresívne, ascendenčné i meditatívne plochy.

Poslucháč, ktorý od koncertu očakával zážitok z harmonicko-melodického sledu tónov, mohol odchádzať zmätený. Poslucháč pripravený na zážitok zo zvukovej objavnosti, ktorá sa samotná stáva správou a je často dovedená až do polohy zvukovej agresivity či komplikovanosti v ostrom kontraste k polohám jednoduchosti a statickosti, nemusel rezonanciu s videným a počutým rovnako nájsť. Čo teda bolo podmienkou dostatočného prieniku do predstavenej hudby?

Hidden forms sú reakciou skladateľa na otázku ľudského svedomia, ktoré sa vo vypätých historických epochách deformuje. Vajóova hudobnoscénická kompozícia odkazuje na obdobie druhej svetovej vojny a genocídu židovského obyvateľstva, ku ktorej sa národy aj jednotlivci dlho stavali indiferentne. K očiste nepomohli ani akty inštitucionálnej nápravy, súdne procesy s vojnovými zločincami. Iritujúcou je relativizácia zla interpretovaná voľne ako obyčajná alebo prirodzená, v skutočnosti však ústiaca do zločinov proti ľudskosti,

ako na to poukázala účastníčka súdneho procesu s nacistickým zločincom Adolfom Eichmannom, filozofka Hannah Arendtová. V knihe Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla, ktorá bola prvýkrát publikovaná v roku 1961, spomenula medzi inými aj doktora Kastnera, ktorý zachránil v Maďarsku 1 648 „prominentných“ Židov na úkor tých „obyčajných“, ktorých bolo 476 000: „…akoby aj z jeho pohľadu bolo samozrejmé, že slávny Žid má väčšie právo zostať nažive než obyčajný…“

Libreto Vajóovej kompozície Hidden forms sa viaže práve k tejto skutočnosti. Skladateľ sa pokúša preskúmať a v pocitových fragmentoch oživiť „príbeh maďarského Žida, ktorý sa spolčil so Satanom (citát izraelského sudcu Benjamina Haleviho).“ Vajó konštatuje, že ide o príbeh, ktorý je v maďarskom i slovenskom jazykovom prostredí ešte aj dnes, keď ešte žijú priami potomkovia aktérov a svedkov, „tlejúco žeravým a zamlčaným.“ Skladateľovo dielo má apelatívny charakter. Poukazuje na potrebu očisty v pohľade na moderné dejiny, na nutnosť korekcie verejne deklarovaného čierno-bieleho pohľadu.

Kompozičná koncepcia Hidden forms nie je v tvorbe Juraja Vajóa ojedinelá. Nadväzuje na spôsob práce uplatňovaný už v predošlých skladbách – Silent dances, Double canon. Ide o postupné utváranie a vrstvenie zvukových plôch, keď sa jednotlivé fragmenty stávajú súčasťou nového celku. Aktívnym interpretom vo všetkých spomínaných kompozíciách je i samotný autor. Účasť nie je podmienená iba technickou virtuozitou, ale aj mentálnou a pocitovou rezonanciou s témou. Súčasťou verejne prezentovaného celku sa popri profesionáloch – Andrejovi Gálovi a Eliovi Morettim – stal aj performer, vizuálny umelec a basgitarista Boris Vaitovič, dlhoročný člen zoskupenia Urban Hudák.

Hidden forms pozostávajú z ôsmich dvadsaťdvataktových motet. Sú inšpirované stredovekou formou, uplatňovanou v duchovnej hudbe a prezentovanou primárne ako viachlasné spracovanie témy, v tom čase nazývanej „vedúci hlas“, teda cantus firmus. Vajó prináša vlastnú koncepciu tvorby jednotlivých motet. Nazýva ju „hudobným zápisom na limitovanej ploche“. Vytvára vlastné motivické východiská, akési tónové a zvukové mantry, ktoré reťazí v istej vopred premyslenej postupnosti. Ide o špecifický prístup, v ktorom sa síce vymedzuje tónový a časový priestor, v ktorom sa interpreti pohybujú, zároveň však zostáva dosť miesta pre ich improvizačné majstrovstvo a individuálny prístup k predlohe. Dôvod, prečo necháva Vajó znieť v librete diela rusínčinu, sú špecifické zvukové kvality tohto jazyka a tiež odstup od predstavovaného problému, ktorý sa týkal slovensko-maďarského prostredia.

Ďalšie významové roviny možno nájsť aj v podprahových odkazoch. Tie sú jednak „súkromné“ – spomienka na dlhoročnú interpretku súboru Urban Hudák, flautistku Natašu Kötelessovú, ktorá bola Rusínka; a zároveň aj „univerzálne“ – odkaz na biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorého ľudský postoj vo vojnovom období bol vzácne jednoznačný, priamy a čistý. Tejto významnej postave z našich dejín venoval Juraj Vajó sústredenú pozornosť aj v inom diele, opernom fragmente Deň vladyku Pavla Petra v lochu.

Motetá sa objavujú v kompozícii Hidden forms ako samostatné vokálne alebo inštrumentálne celky, ktoré autor najskôr necháva samostatne nahrať, a následne ich ponúka na ďalšie transformačné procesy. Vo výslednom tvare ide o audiovizuálny celok: „Štyri neprofesionálne videozáznamy štyroch protagonistov sa prelínajú v ploche podľa intenzity akustického výstupu ich nástroja a spoločne vytvárajú novú vizuálnoakustickú poetiku.“

Apelatívny charakter diela si vyžaduje znalosť historických kontextov. Vajó prináša vlastnú, autorskú podobu konceptuálneho umenia. Jeho prístup nepriamo korešponduje s tvorbou Josepha Beuysa (1921 – 1986), nemeckého performera, sochára, nekonvenčného pedagóga a teoretika umenia, ktorého tvorba bola motivovaná angažovanosťou v témach, ktoré vnímal ako dôležité: Nechci vytvářet žádné pra-mýty, nechci představovat obraz minulosti. Ve vývoji se nacházíme na úplně jiném místě…toto místo vyžaduje něco docela nového, máme přijít na to JAK souvisíme s minulostí.“

V tvorbe Juraja Vajóa sa stále väčšmi presadzuje túžba po artikulácii pocitu duchovnosti. Autor Byzantských fragmentovAramejských fragmentov sa usiluje vytvárať novú ekuménu v zmysle prepájania tradície židovstva, východnej i západnej cirkvi. Vajó pracuje na novom koncepte liturgickej hudby 22. storočia, ktorá by mala byť univerzálna, zrozumiteľná a prístupná. Autorstvo dáva do služby tvorivej aktivity, netrvá na kompozičnej exhibícii ani na interpretačnej virtuozite, pochopenie hľadá aj u neprofesionálov, zakladá si na autentickom prístupe a umeleckej spoluúčasti. Pracuje s fenoménmi života a smrti. Pri ich zobrazovaní volí citový odstup, iróniu, banalitu, bazálny jazyk. Pracuje na novom zobrazení transcendencie – prostredníctvom odkazov na jestvujúce kontexty. Nezakladá si na budovaní statusu skladateľa ako neomylného tvorcu, ktorý poveruje interpreta vykonávaním svojho odkazu. Hľadá nové podoby modlitby, vracia sa k prapodstate duchovna: k hravosti detskej piesne, smútku uspávanky, k dráždivosti šansónu, tragickosti balady. Akt tvorby vníma ako sviatok. Hodnota, ku ktorej sa postupne dopracúva, je priestor meditatívneho času, ktorý neprezentuje zaužívané floskuly, ale rešpektuje ľudskú inklináciu k dobru ako kreatívnemu aktu.

 

Poznámky:

HIDDEN FORMS / URBAN HUDÁK / NSH 2020 – YouTube: