Laura 8. októbra 2021

Michal Hlatký

Znovuobjavil som krajinu. Nie konkrétnu, viac styčných bodov má s časom a pamäťou ako s konkrétnym geografickým priestorom.

Pamäť má vlastnosť zbavovať sa prebytočností. Je však faktom, že rané pamäťové stopy nemiznú úplne, zlučujú sa, a v takejto skreslenej podobe prežívajú v našom osobnom dianí a vnímaní. Nežijú plným životom, sú príliš slabé a neostré na to, aby sme ich mohli obkresliť slovami. Sú základom súkromných mýtov. Lenže mýtus potrebuje zovšeobecnenie, pevný bod, niečo, od čoho sa bude odvíjať, vyžaduje si potvrdenie a ukotvenie.

Často hľadáme obraz, zvuk, ktorý by vyvolal našu spomienku z nejasnosti k plnému životu, zarámoval ju, zosilnil jej znovuprežitie. Ak ho nájdeme, vložíme ju doň a ona v ňom chvíľu existuje naplno, a potom opäť bledne, nakoniec sa stráca úplne. Jej identita mizne – štruktúra obrazu alebo zvuku ju vstrebáva; stáva sa súčasťou kolektívnych mýtov.

Znovuobjavil som krajinu.

Imaginárna krajina obrazu, súčasť historickej a kultúrnej pamäti sa na chvíľu stala mojím súkromím.

Prvý plán, ľavý dolný roh.

Ráno; skoré predpoludnie: Máčam si ruky v zlatožltej vode. Je pokojná, číra. Riekou pláva ohromná oranžová ryba, jej oko na mňa nehybne hľadí.

Je živá?“

Neviem,“ hovorí mama.

Prvý plán, pravý dolný roh.

Poď, pôjdeme.“

Odchádzame, les stíchol, ochladilo sa. Obzerám sa za seba, na miesto, kde sme sedeli a kde som sa hral. Bolo prázdne a stromy veľké, nepriateľské. Nechávame les súmraku.

Druhý plán vľavo; tretí plán vpravo aj vľavo.

Zvoní zvon a lesy tmavnú, sú čoraz hustejšie. Pozerám von oknom do večernej krajiny. V diaľke sa rozprestiera pokojné modrasté pohorie, lenže ten pokoj je zdanlivý, nie je v ňom prísľub, ale hrozba; sprava sa valí čierna, o chvíľu všetko pohltí.

Poď spať, už je čas.“

Vonku sa v tme preháňajú svetlá, počujem slabý rev a vrčanie.

Rýchlo, do postele, vonku sú Kyklopi.“

Tie svetlá?“

To sú ich oči.“

Zakliata krajina detstva, tesne pred odkúzlením a plná nebezpečenstiev.

Dosť. Pamäťové stopy osobných spomienok miznú, stávajú sa súčasťou obrazu, odteraz v ňom budem vidieť len flámsku maľbu. Nevinnosť zobrazenia. Prvotný údiv a zhrozenie nového Európana nad krajinou.

Človek vysunutý z prvého plánu, premenený na súčasť iného námetu, ohrozený nástrahami živlov a rozľahlého, členitého priestoru. Toto územie už nie je miestom stvoreným Bohom, aby človeku slúžilo ako zrkadlo, miestom, kde má všetko svoju opodstatnenosť a vzťahuje sa práve k nemu. Ide o krajinu, z ktorej Boh vytiahol všetky významy a stratil sa na nebesiach. Príroda je odrazu nezrozumiteľná a človek sa odteraz musí s jej nástrahami vyrovnávať sám – fyzicky aj mentálne.

Prejsť pustatinami lesov, zdolať búrlivé rieky, potom spoznať jej príčinu a účel; stvoriť pre ňu nový interpretačný kľúč, v ktorom sa občas mihne spomienka na predošlú magickú jednotu a samozrejmosť, ale iba ako prízrak, fantóm.

Máme tu teda zobrazenú krajinu, pripravenú na dospelosť ľudstva. Potulujú sa v nej anjelské bytosti, sú však bezmocne jemné a opustené, pomaly a isto vymierajú. Nad človekom v loďke visí hrozba, opúšťa rajskú záhradu ľavého brehu a plaví sa do temnoty a plameňov napravo. To je chaos železného veku zahalený do mýtického odevu pekla.

Sint Jansov Krstiteľ ešte medituje v pustatine, pripomínajúcej zakliaty háj. Na opačnej strane spektra sú Manetove parky a Monetove záhrady a polia – síce už odkúzlené, no bezpečné, lebo sú znova zašifrované do urbanistickej meštianskej ideológie belle epoque. Uprostred sa rozkladá Patinirova neistá divočina a nie je v nej nič, čo by pripomínalo Hodinky bratov z Limburgu – oslavu pevného poriadku v podobe agrárneho kolobehu pod svietiacim cimburím zámku.

A tak som znovuobjavil krajinu. Na obraze, ktorý je priesečníkom osobnej a kolektívnej pamäti.