Laura 11. októbra 2021

Juraj Briškár

 

„O pätnásť desať mal profesor slovenčiny Dušan Sakmár začať hodinu v 2. b triede, teraz, keď sa dostal na Stavbársku ulicu, ktorú oddeľujú od areálu školy ešte dve ďalšie ulice, je už pätnásť trinásť; chronologický priebeh života, ktorý tak často konfrontoval s oslobodzujúcou schopnosťou literatúry narúšať ustálený chod sveta, funguje v týchto chvíľach so železnou neúprosnosťou, je jasné, že kým príde Sakmár tam, kde už mal byť, vyústi toto nezadržateľné, bezohľadné narastanie času do podoby závažného priestupku, lebo presnosť, zabezpečujúca famózny rytmus práce a oddychu, hodín a prestávok bola na večernej škole pre pracujúcich najvýraznejším ukazovateľom poriadku” (s. 5).

 

Všetko možno vidieť už v jednom. Platí to o organických štruktúrach, aj o umeleckých textoch, keď sa prejavujú ako úplné už vo fragmente, vo vete, verši alebo v poznámke a vznikajú z textového minima ako zo zrnka alebo z bunky. Potvrdzujú to i Temporálne poznámky Stanislava Rakúsa, ktorých prvá veta tento text charakterizuje do takej miery, že je v nej hneď od začiatku celý prítomný. V rámci niekoľkých slov tak možno sledovať pre túto prózu príznačný paradox: zatiaľ čo ústredná postava je pod tlakom, v zajatí neosobných okolností, mešká na hodinu a nemá čas, ten, kto o jej náhlení sa referuje, má času, koľko len chce.

Rakúsova veta je jazykovo výnimočná, pripravená byť v podstatnom, no neokázalom rozpore s určitým časovo, priestorovo a spoločensky príznakovým spôsobom vyjadrovania a pomermi, ktoré z neho vyplývajú. Prejavuje sa ako kultúrne disparátna, nezávislá od toho, na čo odkazuje. Paušálnosť normalizovanej predstavy reality popiera starostlivým, veľmi detailným spôsobom, akým o veciach vypovedá. Na jednej strane je v nej miesto pre abstraktný, neosobný fenomén objektívneho času, ktorý „bezohľadne narastá”, na druhej strane aj pre údaj „pätnásť trinásť” a s ním príklad toho, ako detailne, v podobe niekoľkých čísel, sa veľká abstraktná entita fungujúca „so železnou neúprosnosťou” v živote človeka napĺňa. Na jednej strane sa v nej spomína neosobný „chod sveta” a jeho „ukazovatele”, na druhej strane aj topografické podrobnosti typu Stavbárska ulica alebo 2. b trieda, ktoré sú konkrétnejšie, fragmentárnejšie, a preto aj ľudskejšie a odkazovanie na ne pôsobí v tomto kontexte latentne komicky. Na jednej strane eviduje požiadavku jednoty miesta a času, veľkolepú objektívnu hodnotu „poriadku” a s ňou súvisiacu ambíciu mysle dosahovať vopred stanovené ciele, na druhej strane neúspešnú snahu konkrétneho ľudského subjektu týmto požiadavkám bytostne, celým telom vyhovieť. Opis jedného neúspešného naháňania sa za predstavou o skutočnosti a frustrácie z toho, že človek nie je tam, kde už mal byť, ale iba tam, kde práve je, na malej ploche demonštruje rozporuplnosť ľudských ambícií, skutočnosť, že napriek veľkoleposti našich ilúzií o sebe a o svete na konci cesty je napokon vždy čosi fyzicky banálne, prízemné ako areál večernej školy pre pracujúcich.

K predmetu rozprávania sa tu pristupuje zoširoka a bez náhlenia. Starostlivo vystavaná konštrukcia oplýva dostatkom času i priestoru, a aj keď má istý zámer, zostáva trpezlivá a zhovievavá k podrobnostiam a ich schopnosti čosi vypovedať. Na rozdiel od textov, ktoré sa od toho, čo opisujú, nevedia oddeliť, udalosti podávajú expresívne, bez odstupu, vykazujúc pritom tie isté znaky, na ktoré ako na objektívne javy s nevôľou reagujú, Rakúsova veta nie je naivná, zaujatá predmetom, ale poznaním, ktoré kontakt s ním umožňuje. Aj preto postupuje vpred uvážlivo a vyrovnane, v jedinom dlhom elegantnom ťahu, ktorého koniec sa slovo za slovom zmysluplne odkladá. Svoje miesto si v nej nachádzajú presné označenie vyučovacej triedy, názvy ulíc aj ich vzájomné priestorové pomery. Takáto chápavá, homérsky trpezlivá konštrukcia na začiatku relatívne krátkej prózy, takmer novely, ohlasuje prítomnosť veľkorysého autorského pohľadu, v dôsledku ktorého banálnosť ako taká prestáva existovať a schopnosť obyčajných vecí čosi znamenať narastá.

Hneď na začiatku sa stávame svedkami toho, ako významovo bohato možno uchopiť fakt náhlenia sa do práce. Tematické minimum výjavu z každodenného života je v texte po prvýkrát, no nie naposledy, podávané neobyčajne precíznym analytickým jazykom, ktorý v ňom ako pod mikroskopom objavuje viac než v ňom na pohľad je. Zdá sa, že pre Rakúsov prístup je symptomatická práve táto oslobodzujúca štylistická disproporcia minima objektívnych okolností a ich maximálneho interpretačného zvýznamnenia. To, čomu tento autor ochotne a rád venuje pozornosť, väčšinou za čosi také, prísne vzaté, nestojí. Veci a javy, o ktorých hovorí, nielenže sa nejavia ako dôležité, ale sú často až ostentatívne nedôležité. Akoby sa rozhodol systematicky robiť to, z čoho majú činorodí, objektívnym okolnostiam oddaní ľudia obavy – plytvať časom a pozornosťou. Na tej najvyššej v slovenčine dosiahnuteľnej úrovni sa zapodieva tým, čo je vo všeobecnosti považované za málo významné, či dokonca bezvýznamné. V množstve textov zaujatých veľkými vecami sa táto próza, venujúca pozornosť taľafatkám, ako je vata v ľavom uchu, čiarka vo vete či hemendex, u väčšiny vnímateľov diskvalifikuje. Tematicky neambiciózna intencia textu ho uvoľňuje z pozornosti tých, ktorí čítajú a vnímajú nesamostatne a z vlastnej interpretačnej letargie potrebujú byť opakovane vytŕhaní výraznými podnetmi prichádzajúcimi zvonku, napríklad dynamickým dejom, verbálnou expresivitou či inou podobou rozruchu.

Stanislav Rakús nepatrí k pozorovateľom, ktorí, ako turisti fotografujúci sa s významnými ľuďmi a na významných miestach, venujú pozornosť veľkým spoločenským otázkam, tomu, čo je vo všeobecnosti považované za dôležité, apriori významné. Nespolieha sa na význam prichádzajúci zvonku, v podobe témy, ale sám sa stáva jeho zdrojom. Jeho text potvrdzuje, že naozaj veľa sa dá uvidieť iba v niečom naozaj malom. Ako každé do detailov premyslené sémantické laboratórium je schopný takmer z ničoho urobiť takmer všetko. Analýza jednotlivostí, fyzicky konkrétnych maličkostí je spôsob, ako uniknúť totalite okolností, tlaku toho, čo a ako vidia všetci, veciam ako spoločný čas, ktoré sú také veľké, že sa v nich jednoducho s jednotlivým človekom neráta. Temporálne poznámky ukazujú, aká fiktívna je ľudská skutočnosť, tá, ktorá ako tak drží pokope cez deň, no stačí vyjsť do jej ulíc v noci, keď všetci zúčastnení spia a odrazu je jasné, že všetko to, čo obvykle nasledujú, je vymyslené nimi samotnými.

Zameranie sa na maličkosti je, paradoxne, prejavom tých najvyšších tvorivých ambícií. Obmedziť sa na objektívne minimum, na všeobecne prehliadané skutočnosti, detaily a drobnosti umožňuje uvidieť významy už nie tak, ako sa nám predstavujú, či dokonca nanucujú a zvyčajne kvôli našej pasivite aj javia – ako od nášho vnímania nezávislé reality, stavy, ale ako objektívne nezaručené a nesamozrejmé procesy zvýznamnenia. Takýto prístup dovoľuje autorovi priamo alebo v zastúpení ústrednou postavou sledovať objektívne okolnosti už nie pasívne, v podobe tém, udalostí, dejov, ulíc s určitými menami, pojmov a ideí, ktoré ako napríklad predstava času, dokážu pohltiť našu pozornosť do tej miery, že ich potom chápeme ako isté, od nášho vnímania nezávislé, ale ako vznikajúce, hravé, až komicky premenlivé. Stanislav Rakús zachytáva vznik významu, sleduje ho od prvých chvíľ, keď má ešte len podobu zastavenia sa, pohľadu, myšlienky, poznámky kdesi za reštauračným stolom. Vetu za vetou v texte ukazuje, ako neokázalo k zvýznamňovaniu nevýznamného dochádza, ako sa svet v podobe banálnych predmetov a javov, ktoré si ktosi všimol, stáva dôležitým. Prostredníctvom humorných maličkostí, poľudšťujúcich epizód vytvárajúcich až akúsi grotesknú antropológiu ľudskej každodennosti jeho próza demonštruje, že práve takéto nikým nepovšimnté procesy postupne narúšajú kolektívne zdieľanú predstavu neosobne vecnej skutočnosti, reality pre všetkých a pre nikoho, a to dokonca aj tú najťažšiu jej verziu, totalitnú, vynucovanú násilím, a preto zdanlivo nespochybniteľnú.

Takéto dielo, trpezlivé poznávanie svojho druhu, by nevzniklo, keby autorov pohľad nebol dostatočne osobný, ľudský, vľúdne kultúrny, pripravený ujať sa aj tých najmenších, zdanlivo nedôležitých faktov. Pri takomto prístupe aj triviálne toponymické a časové informácie či detailné zmienky o ostrom ukazováku a mnohom inom odrazu ožívajú ako lavička a piecka pred hrdinami ľudových rozprávok. Ľudia a ich rekvizity prestávajú byť tými chladnými, prázdnymi objektami, vecne neosobnými, akými sa nám obvykle javia. Autorova neochota obetovať živú konkrétnosť podrobností v mene abstraktného celku je v kontraste s praxou každej spoločenskej diktatúry, s nevkusne patetickou verziou heslovitého, normalizovaného poriadku plného veľkých slov, avšak bez úcty k jednotlivému človeku.

Neuspieť v určitom aktuálne platnom okolnostnom rámci je nevyhnutný predpoklad presadenia sa v tom, čo tento rámec presahuje. Budúce sa v tom, čo práve podľa prevládajúcej mienky „je”, obvykle prejavuje na okraji, napríklad v podobe poznámky dokumentujúcej vnímanie nejakého osamelého pozorovateľa. Fragmentárnosť individuálnych zastavení vzdorujúcich neúprosnému chodu spoločného je v Temporálnych poznámkach metodická, povýšená, ako to naznačuje názov textu, na štruktúrny princíp. Abruptný koniec akoby význam formálnej neúplnosti potvrdzoval, je cenou za to, že próza ako celok komunikuje viac, než by inak mohla. Ústrednej postave sa v nej nedarí zaradiť sa do úzko účelového obrazu skutočnosti, ktorý ako „ustálený chod sveta” prijala za svoj väčšina ľudí, aby sa tak prejavilo, aký obmedzený takýto „svet” je.

Zosobnením autorovej trpezlivej prozaickej semiotickej výskumnej metódy je ústredná postava, Dušan Sakmár, tichý, nevýrazný, nekonfliktný učiteľ na večernej škole pre pracujúcich, ktorý aktuálne platnému režimu navonok neodporuje, jeho sociálne mimikry sa naruší iba na začiatku, keď prelieza školský múr. Nie je to žiaden Odysseus, héros v klasickom, helénskom zmysle slova. Neexistuje, aby vo svojom texte zvíťazil. Ako hráč, ktorý je na ihrisku nie preto, aby vyhral, ale aby poukázal na abstraktnú povahu hry, sa do dejov vôkol seba zápaja len v minimálnej miere, skôr vynútene než z vlastnej iniciatívy, a tým, ktorí ho nevedomky obklopujú, v ich ceste za „viťazstvami” nezavadzia. Aj nám, pozorujúcim to všetko z odstupu, sa môže javiť ako nedôležitý a smiešny, pokiaľ sme spolu s postavami, ktoré ho v texte obklopujú, do tej miery zabratí do svojej hry, že nemáme čas uvedomiť si jej fiktívnu povahu.

Neatletická, fyzicky aj mentálne poddajná postava Dušana Sakmára, je pre modelovú úlohu tohto druhu dobre disponovaná. Jej nevýrazná, pred pohľadom okolia skrytá individualita, úzkostlivo opatrná vo vzťahu k ľuďom svojej doby a svojho textu, jej bráni prísť načas na hodinu aj zapadnúť do súkolia normalizovanej spoločnosti a spôsobuje jej praktické problémy, no na druhej strane ju aj chráni pred osudom postáv, ktoré v škole a v meste vo svojej knihe stretáva a o ktorých uvažuje viac než ony kedy budú. Tých a takých, ktoré s témami, ulicami, časom a časmi vôkol seba naivne splynuli, odovzdali sa im do takej miery, že na zastavenie sa nemajú ani pomyslenie a v každodenných situáciách sa krútia ako ozubené kolieska vo vnútri veľkého stroja.

Kto s pomermi, napríklad aj tými časovými, udržiavanými v chode vnímajúcou väčšinou, spojí svoj osud, s takýmito pomermi aj skončí. Situácia Dušana Sakmára je stavom skrytej osobnej integrity, intuitívnej, nerevolučnej, bytostnej, strategicky meškajúcej defenzívy. Zatiaľ čo okolie ho nabáda k dynamizmu, k napredovaniu, zápasu, zaujatiu budúcnosťou, takou, akú sľubujú všetky nové politické koncepty, všetci reformátori, revolucionári, riaditelia, vedúci pracovníci a všetky kuchynské aj náramkové hodiny, on mešká. V spoločnosti ľudí, ktorí sú ustavične „v jednom kole”, hypnoticky odovzdaní spoločnej veci, napríklad času, veriacim na šťastnú budúcnosť, ktorá už-už príde, pripraveným strojovo presne fungovať, prispôsobiť svoj život neživým textom, sa Dušan Sakmár ochotne ospravedlňuje. V snahe zostať vo svojom dešpekte k strojovo pravidelne ubiehajúcemu času a iným kvantitatívnym rámcom nespoznaný, je pripravený, aj keď sám nešikovný, riskantne preliezať múr, prispôsobovať sa ľuďom aj uliciam, a to všetko preto, aby mohol naďalej chápať niekde v ústraní veci po svojom.

Sakmárova fyzická aj povahová mäkkosť kontrastuje s nevľúdnou tvrdosťou pomerov udržiavaných v chode budovateľskými heslami, odľudšteným chodom ukazovateľov času, od ktorých sú odvodené všetky kolónky, tlačivá a iné neživé rámce, do ktorých sa živý človek v mŕtvo odľudštenej spoločnosti odľudštených ľudí a vecí musí vtesnať. Rakúsov hrdina pred tou všadeprítomnou obmedzenosťou uniká, ako vie. Jeho prirodzeným teritóriom sa stávajú pusté a nečakane rozľahlé nočné ulice, pripomínajúce cintorín. Pred málo živými, priveľmi zvecnenými ľuďmi uteká tam, kde ich spoločný, zdanlivo nezastaviteľný objektívny čas ustupuje atemporalite večnosti.

„Stávalo sa, že široko-ďaleko nebolo v uliciach mesta okrem Sakmára nikoho, pri dlhších prechádzkach tento pocit zvláštnej, čímsi priam monumentálnej samoty zažíval pravidelne. V nehybnom tichu nočnej krajiny, ktoré vrcholilo po tretej hodine, bol vnímavý i k tomu, čo by si inokedy azda ani nevšimol. V spomienkach mu napríklad natrvalo utkveli okamihy, keď z koľajníc električky na širokej, zvažujúcej sa ceste medzi starou tehelňou a zimným štadiónom odvieval vietor sneh. Tento jemný a mierny pohyb snehu, ani v náznakoch nepodobný nárazom metelice, sčasti ladil, sčasti kontrastoval s pokojom a nehybnou panorámou dobre viditeľných uličiek a domov južného mesta, rozloženého v širokom priestore pod bielou, zvažujúcou sa cestou“ (s. 82).

Tragédiou Dušana Sakmára je skutočnosť, že jeho vedomie je disponované pre omnoho jemnejšie, kultivovanejšie a precíznejšie vnímanie než je to, aké sa od neho v práci i mimo nej očakáva. Svoje uplatnenie tak nachádza v osamení, na potulkách prázdnym mestom, na miestach, ktoré dynamickí ľudia nevyhľadávajú, v čase, keď sú ulice nefunkčné a prázdne. Zatiaľ čo cez deň spolu s ostatnými chodieva po Stavbárskej ulici, zápasí s objektívnym, lineárne chápaným, dobre merateľným časom, ktorý vôkol neho bezohľadne narastá”, s povinnosťou napĺňať ukazovateľe, neustále čosi deklarovať a vykazovať, byť povrchný, ako sa to od neho žiada, v noci, už celkom sám, môže ožívať hĺbkou, postávajúc na celkom obyčajných miestach, podstupovať euforické stavy podobné osvieteniu. Mesto plné cieľavedomých, budovateľsky nazvaných ulíc pre neho stráca obvyklé účelové zameranie a získava zmysel do tej miery, do akej sa mu v ňom darí byť samým sebou. Postupne tak v objektívom urbánnom priestore objavuje svoje vlastné, sebe blízke štvrte s pomalým plynutím času, dom nedeľného obeda, bielu ulicu a mnohé iné domy, ulice a štvrte” (s. 82).

Ešte je tu však ďalší otvorený priestor, ktorý Sakmárovo vnímanie túžiace po ničím neobmedzenej sémantike pre seba objavuje. Je to priestor poznámkovitého, útržkovitého písania, navonok skrytého pred pohľadmi okolia do diára s hrubou väzbou a praktickými kolónkami pripomínajúcimi dlhé rovné ulice ako stvorenými na plánovanie a efektívne využitie času, do ktorých si však on zapisuje svoje nepraktické poznámky. Podoba ľudí pod zmierlivým pohľadom tohto osamelého pozorovateľa stráca pôvodnú tvrdosť a oni sa bez toho, aby to vedeli, vďaka svojim fyzickým detailom stávajú živšími, mäkšími a ľudskejšími. Diár je malou nocou, tichým, nikým iným nenavštevovaným cintorínom znakov, ktorý zvečňuje pominuteľné tak, že to znehybňuje. Na rozdiel od astronomickej noci túto má Sakmár vždy po ruke. Ukrytá pred pozornosťou okolia vo veľkej koženej taške plnej neusporiadaných maličkostí, ktorú si ako svoje skutočné ja nosí všade so sebou, je svedectvom o tom, čoho sa stal cez deň svedkom, ukazuje, že ľudské počínanie je tragické a komické zároveň, plné ambícií aj bizarných detailov, že ľudia sú, paradoxne, ľudskejší, keď vypadávajú z roly.

Temporálne poznámky majú v sebe dosť miesta pre množstvo zvláštnych maličkostí a zmestí sa do nich aj celé dielo Dušana Sakmára. Tomu je bytostne cudzie vyvolávať pozornosť, a tak sa po tom, čo mu hrozí odhalenie, celá próza končí. Jeho neschopnosť zaradiť sa, stať sa súčasťou veľkých abstraktných konštrukcií spôsobuje, že aj ústrednou postavou vlastnej prózy sa stáva tak trochu neochotne, bez toho, aby kvôli tomu došlo k významnému konfliktu, aby čosi heroické vykonal, aby si to okolie, zväčša iba málo pozorné, príliš zaujaté budúcnosťou a veľkými slovami, vôbec všimlo. Dušan Sakmár je hrdinom dobrého vkusu. Stáva sa ním stranu za stranou vďaka svojej schopnosti rozvíjať ďalekosiahle úvahy o veciach, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia, zaoberať sa v čase, keď ostatní, ako sa domnievajú, pracujú na čomsi dôležitom, motívom mužského nosa v literatúre, štylisticky príznakovou hodnotou juhoslovanských priezvisk v slovenských susedských reáliách, vatou a jej miestom v ľudských ušiach, vzťahom trakov a synonymie.

Človek je bytosť, ktorej sa venuje neprimerane veľká pozornosť. Súbor postupov, ako k tomuto zvýznamneniu dochádza, voláme kultúra. Rakúsova próza nám hneď na začiatku, od prvej vety ukazuje, ako sa to robí, ako vzniká veľkolepá predstava ľudskej individuality, keď nám tým najvyšším možným spôsobom približuje postavy a udalosti, ktoré si pozornosť, prísne vzaté, nezaslúžia. Je taká civilizovaná, že jej ústredná postava nemusí už nič hrdinské vykonať a môže sa túlať po nočných pohostinstvách. Hrdinom sa stáva akoby mimochodom, bez vlastného pričinenia, len vďaka kultúre textu, v ktorom vystupuje. Temporálne poznámky demonštrujú technológiu individuálneho zvýznamňovania, tú najefektívnejšiu, akou disponuje európska civilizícia, ukazujú, prečo aj malé činy uprostred veľkej efektívnej kultúry textu napokon dosiahnu viac ako dramatické dobrodružstvá, streľby, boje a konflikty v dielach, ktoré takýmto zvýznamňujúcim interpretačným zväčšovaním malého nedisponujú.

Cieľom umeleckého textu nie je sémanticky nás obslúžiť, oboznámiť s čímsi závažným, ako si to myslia čitatelia spohodlnení kontaktom s väčšinou textovej produkcie, ale vytvoriť takú formu odstupu, ktorá autorovi zabezpečí, aby mal význam vo svojej moci, aby ho mohol dosahovať kedykoľvek a kdekoľvek, výlučne vďaka schopnosti formulovať, písaním vidieť. Rakúsova nerozsiahla kniha je svedectvom o možnostiach aj limitoch takéhoto úsilia. Už prvá veta je krásna, ale aj miestne a sociálne nepatričná, o košických reáliách vypovedá spôsobom, ktorý je typický skôr pre akúsi inú, vyspelejšiu spoločnosť a literatúru. Text vstupuje do prostredia, ktoré je ľudové a reaguje, či už na úrovni literatúry alebo spoločnosti, až na výrazné, baladické podnety. A tak sa začína opisom meškania na vyučovaciu hodinu a márneho úsilia sa s ním vysporiadať a končí sa kultúrne konformnejšie, informáciou o smrti dieťaťa spojenou s neurčitým výhľadom z okna smerom k cintorínu, v porovnaní s ktorým ľudské hemženie v preplnených uliciach pod dohľadom všadeprítomných hodín vyznieva nezmyselne. Ťažisko sa v ňom presúva od veľkorysého spôsobu podania k závažnosti predmetu. Podobne ako Cervantes, keď necháva svojho ušľachtilo blázniaceho rytiera prísť k banálnosti rozumu, aj Rakúsov text sa v závere prispôsobuje okolnostiam, a po všetkom tom feérickom, alkoholom nadľahčenom zachraňovaní malého a bezvýznamného sa stáva tematicky vážnym.

Vlastná neopakovateľnosť nie je pre autora a jeho neobratného hrdinu iba zdrojom potešenia, ale aj problémov. Na jednej strane vedia byť sami sebou, no na druhej strane, keďže poznajú kontext, v ktorom vystupujú, stoja pred otázkou, ako túto svoju výnimočnosť pred okolím utajiť. Temporálne poznámky sú vnútorne rozporuplným textom. Vpred postupujú tak trochu previnilo. V autorovej tvorbe aj slovenskej ponovembrovej epike vyčnievajú výrazne, no zároveň nezámerne či nechcene rovnako ako ich korpulentný protagonista, keď síce na krátko vystúpi nahor, konkrétne na školský múr, no iba preto, aby z neho vzápätí nato romanticky, či ako sa v závere prózy ukáže, priam biblicky vážne padol do trávy a lyrického „októbrového lístia”. Prinášajú reprezentatívny výber autorských stratégií, ako po slovensky bravúrne komunikovať a zároveň dosiahnutú úroveň pred publikom pre istotu radšej skryť.

V čase ich vydania v roku 1993 sme Temporálne poznámky čítali ešte v eufórii z toho, čo sme, ako sme si mysleli, pár rokov predtým dokázali, ako vľúdne komický obraz nedávno minulej doby, do ktorej ich autor s opatrnosťou sebe vlastnou situoval. Prijímali sme ich s úľavou ako správu o životných peripetiách bytostne slušného človeka v systémovo neslušnej politickej realite, ktorá sa, ako sme boli pripravení veriť, práve skončila. Dnes, s odstupom štvrťstoročia, však vidíme, že problémy, ktorým Rakúsov hrdina vo svojej izolácii čelí, nie sú ani tak ideologické, tematické, späté s istými heslami alebo názvami ulíc, s nejakou tou, ako sa to nazýva, „dobou”, ale skôr kultúrne, späté s dominantnými, v čase nepremennými spôsobmi.

Temporálne poznámky sa odlišujú od toho, ako sa u nás obvykle píše a číta, svojím bravúrnym, minuciózne prepracovaným štýlom, schopnosťou dosiahnuť, aby aj tie najbezvýznamnejšie slová a veci mohli čosi znamenať. Aj po štvrťstoroči od prvého vydania sa vymykajú zo slovenského literárneho priemeru literárnymi postupmi, formulačnou eleganciou, jazykovou preciozitou. Tým, aká výnimočná, a zároveň opatrná, zaskočená vlastnou unikátnosťou táto próza je, vypovedá nielen o dobe, do ktorej ju autor situoval, ale aj o osudoch jemného vnímania v hrubých literárnych a spoločenských pomeroch, takých, ktoré sa naprieč politickými režimami nemenia. Hovorí o postavení jednotlivca uprostred nesebavedomej väčšiny, ktorá individualite štýlu nepraje.

 

 

Literatúra 

Stanislav Rakús: Temporálne poznámky. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1993.