Laura 18. októbra 2021

Dalfar

Všetky vznešené a dôležité veci si v dejinách našli svoje božstvo. Porovnaním jednotlivých polyteistických systémov nájdeme viac či menej podobné oblasti pôsobnosti jednotlivých božstiev a aj pri pohľade na monoteistické náboženstvá vieme povedať, ktoré oblasti života sú tradične považované za sakrálne. Nikde však nevidieť boha každodennosti, patróna všedného dňa, obyčajných vecí, prázdnych chvíľ a rutinného života. V rozličných fázach ľudských dejín sa do popredia kládli odlišné veci. Lovci a poľnohospodári ustúpili programátorom a novinárom, na blesky, mesačné fázy a choroby sa dnes dívame inak ako v staroveku, takže aj pocit posvätnosti sa v priebehu vekov presúval a menil a v súvislosti s tým sa menili aj náboženské prejavy a symboly. A vždy tu bol aj profánny priestor ako doplnok sakrálneho. Pozemský priestor dôverne známych vecí, každodenný život bez záhad a prekvapení, rituály opakujúcich sa činností, pokojný stav mysle v stave beztiaže. Hoci Gréci dospeli až k Neznámemu Bohu (Agnostos Theos), v ich panteóne nenájdeme boha najznámejších vecí a najzreteľnejšieho času.

Všednosť je pritom nepochybne pozoruhodná vec. Hoci neprestajne unikáme do exotiky iného, zároveň sa rovnako vytrvalo vraciame domov a uprostred neustále nového, pestrého a vzrušujúceho budujeme centrum nemenného a dôverne známeho domova, v ktorom čas nemá plynúť a múry nás majú chrániť pred akoukoľvek premenou počasia, dennej doby, osvetlenia alebo spoločenskej atmosféry. Práve prostredníctvom domova realizujeme utópiu večnosti a nesmrteľnosti. Pociťujú to aj deti, ktoré sa bránia akejkoľvek zmene nábytku či zariadenia a výmenu pohovky či kresla považujú za zradu na posvätnej nemennosti domova. Ak by sme sa mali definovať, môžeme tak spraviť mnohorakým výberom z toho, kým sme či chceme byť, no jedným z najspoľahlivejších spôsobov je to, akí sme vo svojom najvšednejšom čase a prostredí. Priestor domova je imitáciou raja, alebo, ak chceme, nebeského kráľovstva, ktoré nie je prísľubom exotickej nevšednosti, ale naopak, predstavuje návrat do nášho najvlastnejšieho domova po tom, čo naša duša žila v exile pozemského sveta. Nostalgia, melanchólia či portugalské saudade vyjadrujú túžbu po domove a spočinutí, na rozdiel od stredovekej acedie, ktorá je nepokojom a nudou v dôsledku neprijatia domova. Práve ľudia postihnutí chorobou acedie by mohli vzývať božstvo všednosti, pretože nezmierení so sebou sa cítia vykorenení v domove každodennosti. V intenciách pokusov rakúskeho spisovateľa Petra Handkeho uchopiť predstavu dokonalého dňa, išlo by práve o ideálny deň jednoduchej a priehľadnej všednosti domova, o deň, ktorý by sa nijako zásadne nelíšil od iných, ktorý by bolo možné kedykoľvek zopakovať či aspoň sa mu priblížiť, o deň ľahkosti, vzdušnosti a prirodzeného svetla, ktorý by v sebe nemal exotické, výnimočné príchute a nikdy predtým a ani potom nevidené farby, pretože by nás nemal ohúriť, ale nasýtiť a upokojiť. Dokonalý deň by bol zasvätený božstvu všednosti a z liturgie by sa ho týkali predovšetkým slová „daruj nám pokoj.“ Všednosť je niečo ako prázdny priestor, ktorý je nám dané naplniť, a pokus o dokonalý deň je paralelou k chasidskému pozdvihovaniu padlých vecí, k roznecovaniu božej iskry vo všetkom pohasnutom okolo nás. V jazyku umenia by mohlo ísť o pokojnú krásu zátiší a domácich scén, ktoré pre nás objavili predovšetkým holandskí majstri a k tichej dokonalosti priviedol Johannes Vermeer.

Nepochybne aj všednosť prechádza premenami v dôsledku zmien, ktoré sa týkajú nášho vnímania nevšednosti, exotiky a výnimočnosti. Čoraz výraznejší fenomén turizmu premieňa nielen povahu miest, hradov, kostolov a prírody, ale aj nášho vnímania, prežívania a hodnotenia vecí. Čoraz širšie vrstvy ľudí trávia svoje víkendy a dovolenky v exotike turizmu s jeho katalógom zážitkov a pevnými rámami fotografií, cez ktoré sme sa naučili pozerať, fotografovať a zdieľať, takže nie fotografia odráža náš spôsob videnia, ale náš pohľad odráža fotografiu, tak ako už turizmus nesprostredkúva svet taký, aký je, ale samotná realita sveta sa podriaďuje estetike turizmu. No ak sa aj všednosť v priebehu vekov menila, zároveň si po celý čas ponechávala svoju nenápadnosť ako slepú škvrnu našej pozornosti a tým pádom jej zostala aj určitá miera autentickosti, vďaka čomu vieme o sebe niečo povedať práve tým, akí sme, keď sme doma a stávame sa Robinsonmi svojho privátneho ostrova. Pochopiteľne, aj architektúra našich domovov podlieha móde a naša každodennosť sa za posledných sto rokov radikálne zmenila – pribudli televízory a kosačky na trávu, ubudli domáce zvieratá a humná, estetika záhrady a nábytku sa zmenila a domáce práce, ak nejaké zostali, sú do veľkej miery iné než pred storočím. Avšak čokoľvek vložíme do skrinky s názvom domov, zovšednie a stane sa neviditeľným, každodennosť obrúsi hrany vecí a zotrie z nich značku pôvodu, takže všetky predmety čoskoro pôsobia tak, akoby tu boli odjakživa a pochádzali z nášho domu. Vďaka tomu aj napriek nepretržitým zmenám môžeme hovoriť o konštante s názvom všednosť a máme tým na mysli čarovnú plachtu, pod ktorou všetky veci miznú, alebo – presnejšie – spriehľadnejú. Domáce spotrebiče si neuvedomujeme, pokiaľ sa nepokazia, nôž nevezmeme na vedomie, pokiaľ mu nepraskne rúčka a nezačne nás omínať v ruke, a dokonca aj neporiadok zvyčajne zaregistrujeme až vtedy, keď čakáme návštevu a na okamih sa po svojom byte rozhliadneme cudzími očami návštevníka. Domov je aj táto nenápadnosť vecí, ich tiché a nemenné jestvovanie odolné voči zmenám a degradácii, potreba nebrať na vedomie veci a javy a vďaka tomu uvoľniť pozornosť a zaujať ju inak, hoci aj tým, že ju necháme bežať na voľnobeh spolu s nenúteným, voľne sa túlajúcim myslením. Podobne je tomu s prácou takzvaných domácich majstrov a záhradkárov – vo voľnom čase sa venujú práci, ktorá v sebe nenesie ťarchu výsledku, zámeru, nevyhnutnosti, cieľa, šéfa, pevného časového rámca; takáto práca je oslobodená k radosti, bezstarostnosti, záujmu, a preto býva paradoxne označovaná ako relax či oddych. Božstvo takýchto voľnočasových aktivít by nemalo vzhľad a povahu Dionýza – bolo by pokojnejšie, tichšie, triezve a menej opulentné, odeté v tom najbežnejšom domácom odeve, ktorý si neobliekame kvôli pohľadom ostatných, presne tak ako Robinsoni na pustých ostrovoch. Ak aj do nášho voľného času prenikne móda, nevnímame ju tak, zovšednie nám a stane sa našou prirodzenosťou, a aj keď sú z nás snobi – teda ľudia vydávajúci názory istej skupiny za svoje vlastné –, vyjadrujeme tým len našu najvlastnejšiu povahu, ktorej súčasťou môže byť aj umelosť a neprirodzenosť. Keby sme aj mali v záhrade výlučne exotické dreviny, precízne vykosený anglický trávnik a katalógový altánok, je to naša záhrada a čokoľvek by sa na nej zmenilo, ihneď by nám to udrelo do očí. Všednosť sa ustaľuje v prirodzenosti, veci v nej nadobúdajú rovnovážny stav a takáto pokojná hladina môže poslúžiť ako zrkadlo. Ak by sme náboženstvo definovali ako ľudskú potrebu byť blízko k pravde, potom nám zrkadlo všednosti môže dobre poslúžiť aj počas šiestich neposvätených dní týždňa.

Božstvo každodennosti už má svoje rituály a netreba preň vymýšľať nové. Niektoré sú viditeľnejšie – napríklad pitie kávy, strihanie živého plota, sledovanie večerných správ – najvlastnejšie sú mu však tie najnenápadnejšie, najviac zautomatizované činnosti, ktoré si takmer neuvedomujeme. Zamkýnanie dverí, vyzúvanie topánok, odkladanie okuliarov, uchopovanie kľučiek, odkladanie príborov. Tieto činnosti ešte získavajú na rituálnosti, ak do seba zakomponujú určitú anomáliu a spravia z nej pravidlo – niektoré dvere treba pri otváraní mierne podvihnúť, kohútik vodovodnej batérie zatvoriť natrénovaným pohybom, gauč rozkladať špeciálnym spôsobom, vďaka čomu denne slávime liturgiu pohybov, ktoré nás odlišujú od inovercov. Sú činnosti, ktoré vznikli dlhodobým vylepšovaním a postupným vrstvením určitých princípov, napríklad spôsob, akým si umývame zuby, češeme vlasy alebo postupnosť, s akou kosíme trávnik, takže na konci ide o prepracované postupy s vlastnou logikou, ktoré nás odlišujú od ostatných a ich vykonávaním vzdávame hold princípom, ktorým veríme a ktoré považujeme za správne. Niektorí ľudia sú misionármi vlastných postupov a snažia sa ich medzi ostatnými šíriť; rodiny predstavujú akúsi cirkev, ktorá vyznáva vlastné princípy, má svoj jazyk, morálku, slávnosti a rituály každodennosti. Mladý muž, ktorý sa okrem priazne vyvolenej začne uchádzať aj o priazeň jej rodiny, obozretne vstupuje na neznáme územie cudzej viery a čakajú ho iniciačné skúšky pred tvárami veľkňazov. Tie bývajú spravidla rozdelené do ženskej, kuchynsko-jedálenskej a takpovediac teoretickej časti, a mužskej línie dielne a záhrady, kde subtílnu teóriu svetonázoru nahrádza praktizovanie. V prípade žien ide pochopiteľne o obrátené garde; v oboch prípadoch však ide o preskúmanie adepta, jeho vhodnosti pre zasvätenie a prevzatie tradície. Každá rodina má vlastnú predstavu všednosti a slávi ju rituálmi, ku ktorým patria rekvizity obľúbených šálok či náradia, ako aj odevy, odriekané repliky a určitý stav mysle. Domáca zbožnosť putuje z generácie na generáciu, alebo vydeľuje čierne ovce vzbúrených kacírov.

Hudba každodennosti nás obklopuje mimovoľne a prakticky bez nášho pričinenia podobne ako slnko a dážď, zaplavuje naše spomienky aj po rokoch z rádia alebo zo zbierky platní rodičov a patrí k nehybným augustovým dňom alebo daždivým jarným ránam ako neviditeľný nábytok, ako vône, ktoré spoluvytvárajú pozadie nášho života, o ktorom sa nehovorí a často ani nepremýšľa, len sa v polovedomom stave vníma a zhmotní sa často len v spomienkach, podobne ako ľudia, ktorí tvorili prirodzené prostredie nášho detstva a ako jednotlivcov ich vezmeme do úvahy, až keď ich po rokoch náhodne stretneme v inej štvrti alebo na zožltnutej fotografii. Hudba je ako špongia, ktorá dokáže nasať veľa z nášho života a po rokoch z nej dokážeme vyžmýkať podstatu našej všednosti, rána pred odchodom do školy, poludnia na kúpalisku alebo popoludnia v letnej záhrade. Skladby napĺňame vlastným obsahom, takže s každou skladbou sa v našich hlavách rozoznie ešte jedna, tieňová verzia, ktorej útržky blúdia v našej mysli a vynárajú sa nasledujúc zákonitosti vlastnej vôle.

Aj zrak má svoje obsahy všednosti, výhľady z okna, praskliny v omietke, kresby na dreve, vzory kobercov, povrch nábytku a vecí, po ktorom blúdime pohľadom v zamyslení, keď sa myslenie a vnímanie od seba oddeľujú, darujúc si navzájom slobodu. Zrak zbavený pána uplatňuje vlastnú vôľu a vlastnú pamäť, začína myslieť sám za seba a zviditeľňuje tak tú nevedomú, hlboko v nás uloženú osobu, ktorú sme stretávali v detstve a v snoch a ktorá spolu s nami obýva tiché priestory každodennosti a šíre pláne nudy, nášho dvojníka v zrkadle všednosti. Vlnenie záclony, zvuk áut doliehajúci z daždivej ulice, vlhká vôňa topiaceho sa snehu tvoria odvrátenú stranu sveta, ktorej zasneným obyvateľom pod dohľadom neznámeho božstva je každý z nás.