Laura 01/11/2021

Jozef Palaščák

 

Lístie hnije, voda premiešaná s prachom

mrzne do obrazcov, koža na hánkoch puká mrazom, v suchej tráve

môžem ležať prv než v nej stuhne srieň, trnky mrznú, z ich jadierok

zlupujem zubami tenkú dužinu.

Sneh prichádza každý rok neskôr,

aby to všetko prikryl.

 

Hranice jazyka

Zatiaľ čo dužinu ovocia mráz roztvára do hnilých kvetov,

kraje kaluží zviera a vystužuje.

Telá mužov a žien kultúra štylizuje

do pevných vypätých foriem

na opätkoch tenkých ako úponky.

Zápasí s prírodou nie preto,

že by jej vnucovala nejaký ideál,

ale preto, že nie je schopná ju milovať

v jej otvorenosti.

 

Smädný

uprostred hlbokých vôd,

v ktorých chápadlá ovíjajú

masívne dubové nohy jeho knižnice.

Spasiteľ má potápačskú masku.

Duch je ľahký

ako bublina stúpa k hladine.

 

Hudba zostupuje

hlbšie do dreva.

Ako mráz do korienkov trávy,

ako sladká voda do lepkavej hliny.

Ako pomalé milovanie manželov v rokoch;

nahí, tvárou k sebe hovoria, nešepkajú.

Ako oheň rozpletá, štiepi roztvára

listy buničiny.