Laura 8. novembra 2021

z cyklu Neviditeľné výstavy

Lenka Šafranová

Druh estetického objektu: náhrdelník
Materiál: plast, zemina

Autorka pozbierala igelitové vrecúška spred panelákového domu, v ktorom žije, vyrobila z nich priehľadné korálky a naplnila ich zeminou. Napriek tomu, že väčšinu obyvateľov tvoria ľudia zo strednej triedy, niektorí z nich vyhadzujú odpadky priamo z okien svojich bytov. Okolie je nimi často obklopené, zem pod nohami obaľuje plast. A práve na túto skutočnosť má reagovať šperk.
Nazbierané igelitové vrecúška autorka rozstrihala na menšie obdĺžniky a zabalila do nich zeminu z očisteného prostredia. Jednotlivé plastové guľôčky viazaním, ktoré pripomína cukríky, navzájom spojila, v mieste spojov vznikli mašličky. Plast sa tak spojil do nepretržitej celistvej reťaze, v ktorej je zem uväznená.
Šperk zvýznamňuje materiály, s ktorými sa denne stretávame. Ich použitím v neočakávanom kontexte umeleckého šperku sa zdôrazňuje dôležitosť zeme a negatívne vplyvy plastu v našom živote. Z účelových materiálov sa stávajú pomocou umeleckého pretvárania nepragmatické, estetické objekty. Funkčnosť šperku sa zároveň nepotláča úplne, keďže čiastočne spĺňa kritériá úžitkového umenia. Možnosť nosenia umeleckého objektu ako šperku potenciálne manifestuje spomínaný environmentálny problém.
Autorka sa tvorbou náhrdelníka podieľa na kultivovaní životného prostredia vo svojom bezprostrednom okolí. Ten vzniká zakaždým, keď pocíti potrebu „upratať si pred vlastným prahom“. Svoj šperk zároveň označuje ako „neunikát“. Na rozdiel od multiplikátu nemá finálny počet vyhotovení. Umelkyňa zároveň vrelo víta plagiáty vlastného konceptu.

Odstávka

Druh estetického objektu: náhrdelník
Materiál: sklo, papier, voda, koža

Odstávka pitnej vody sa v panelových domoch realizuje každoročne, niekedy i viackrát za rok. Napriek tomu, že je ohlásená zvyčajne niekoľko dní vopred, dokáže „ochromiť“ život väčšiny obyvateľov. Ich každodenné fungovanie sa na pár hodín či dní skomplikuje. Voda sa v danej chvíli stáva vzácnym artiklom, ktorý si musí človek zadovážiť rôznymi spôsobmi. Ak si zabezpečil jej prísun vopred, šetrí ňou, v inom prípade si ju musí kupovať. Konceptuálny šperk zhotovený zo skúmavky visiacej v koženom vrecúšku obsahujúcej pitnú vodu, ktorá je označená štítkom, ironicky poukazuje na vzácnosť a dôležitosť pitnej vody tým, že sa stáva šperkom. Potenciálnym nosením šperku na hrudi sa (ne)obyčajná voda ako aj problémy s ňou spojené zviditeľňujú. Tým, že autorka povyšuje skúmavku s pitnou vodou na šperk, implicitne zvyšuje jej cenu a zároveň poukazuje na obmedzenú dostupnosť. (Rovnako ako vzácny šperk, tak i pitná voda nie je dostupná pre všetkých.) Daný šperk tak svojou myšlienkou presahuje hranice individuálnej skúsenosti autorky s nedostatkom či absenciou pitnej vody na niekoľko hodín, prípadne dní a reflektuje širší problém, ktorým sa v súčasnosti nezaoberajú „iba“ tzv. krajiny tretieho sveta.

Autorka zároveň charakterizuje šperk ako amulet, čím vyzdvihuje ochrannú, v tomto prípade dokonca životodarnú schopnosť.

Uzavretie pitnej vody do skúmavky zároveň odkazuje nielen na jej množstvo, ale aj na neustále verifikovanie jej kvality prostredníctvom laboratórnych analýz. Šperk reflektuje nutnosť tejto kontroly a tým sekundárne i znečisťovanie vodných zdrojov.

Jün-kang š’-kchu

Druh estetického objektu: brošňa

Materiál: papier, kov, hodinový strojček

Na cestách Čínou v roku 2013 viedli autorkine kroky aj do mesta Datong, neďaleko ktorého sa nachádza ozajstné dedičstvo prírodnej skalnej architektúry – jaskynný komplex Jün-kang š’-kchu. Ide o komplex 252 jaskýň a vyše 51 000 sôch z 5. a 6. storočia n. l., ktoré sú považované za vrchol čínskeho budhistického jaskynného umenia.

Napriek tomu, že ide o unikátnu pamiatku zapísanú i do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, nachádza sa v jej bezprostrednej blízkosti uhoľná baňa a továrne, ktoré sú stále v prevádzke. Denne tak vplyvom človeka napadá na starobylé pamiatky vrstva prachu a popola. V naznačených súvislostiach došlo za posledné roky k nevyčísliteľným škodám, ktoré sú badateľné predovšetkým na sochách. Strácajú sa detaily na oblečení, črty tváre, obrysy tela. To, čo pretrvalo storočia, mizne súčasnej civilizácii pred očami neuveriteľnou rýchlosťou. Napriek skutočnosti, že ide o pamiatku veľkého významu, hospodársky rast aj ťažba nerastných surovín predstavujú pre Čínu prioritu. Ťažba neobnoviteľných zdrojov (podieľajúcich sa významnou mierou na tvorbe HDP) na úkor významných starobylých pamiatok však nie je výlučne čínskou záležitosťou. Problematika budí o to väčšie znepokojenie aj u samotnej autorky, ktorá reflektuje dôsledky uvedeného vplyvu človeka na kultúru prostredníctvom šperku s názvom Jün-kang š’-kchu.

Brošňa tvorená sériovou fotografiou, ktorá sa v rámci šperku opakuje štyrikrát, zachytáva časť spomínaného jaskynného komplexu. Zatiaľ čo na prvej fotografii sú kontúry zachyteného objektu zreteľné, na nasledujúcich fotografiách sa jeho línie stále väčšmi strácajú. Do stredu brošne autorka umiestnila hodinové ručičky, zatiaľ čo zadnú stranu šperku tvorí hodinový strojček, na ktorom je pripevnený brošňový mostík. Neúprosné a znepokojujúce tikanie hodín tak pozorovateľovi kladie otázku: „Koľko času ešte ostáva?“