Laura 20. decembra 2021

Laura Kladeková

Jakoby je maliar, o ktorom sa nič nevie. A teraz sa pozrime na jeho obrazy,“ čítam v úvode knihy Jakoby. Retrospektíva a ako v nej listujem a obzerám si reprodukcie malieb, vidím ich autora, ako sa holí, sedí na záchode, ako mu umiera otec, ako pofajčieva, porciuje kačku, vidím ho hore bez v ateliéri a v posteli po opici, raz v neistom zamyslení, inokedy s dôstojne vypnutou hruďou, a nadobúdam dojem, že o ňom viem pomerne veľa, že som ho spoznala možno lepšie, ako sa mi to kedy podarí s niekým iným. Napriek dôverným scénam sa necítim ako voyeur, nemusím čeliť pocitom trápnosti, aj keď všetko, za čo by som sa ja hanbila, keby mi takto iní vpadli do súkromia, on namaľuje. Jakobyho domácka intimita – to sú odvážne scény ľudskej všednosti. Neviem si predstaviť, že by si podobné motívy mohol dovoliť nejaký jeho súčasník. Autoportrét rozospatého Halásza-Hradila v spodkoch? To by bolo výstredné, ba možno aj smiešne.

Jakoby mi bol niečím blízky už predtým. Z dvoch príbehov svokra Gaba, ktorý ho poznal osobne, z pólov nevážneho i vážneho sa v mojej mysli utvorila os, na ktorej sa mi stal blízkym, akoby mi kráčal naproti po Alžbetinej ulici. Svokor ho spomenul z ničoho nič. Do ticha kuchyne začal hovoriť o tom, ako raz Jakoby stretol v meste iného maliara, Ľudovíta Felda, a už z diaľky na neho kričal, či je dnes kresťan alebo žid, aby vedel, ako sa mu má pozdraviť a neuraziť ho. Viem, príbeh pripomína anekdotu, a možno to bude aj tým, že svokor to rozprával v maďarčine a simultánne prekladal do slovenčiny. V Jakobyho postoji je niečo odvážne, energické, mužské, a zároveň jemné, subtílne, komické. Tieto dve polohy sa mi pripomenuli pri čítaní textu editora knihy Daniela Lišku, podľa ktorého nie je možné Jakobyho obrazy falzifikovať. Je to vraj dané motorickými danosťami maliarovej ruky: „Prvá je výbušne silová: rýchle, expresívne pohyby štetcom na samom začiatku: farebné abstraktné plochy tvoriace vnútorné napätie. Kompozícia, ako stavebnica z kociek pred zrútením, pozliepaná druhou, zjednocujúcou polohou maliarovej schopnosti, vniesť do obrazu torzie figúr pomocou nežných línií, priam v barokovej tanečnej jemnosti.“

Expresívne pohyby a nežné línie, začala som si ich uvedomovať. O pár mesiacov neskôr sme v jeden novembrový podvečer hovorili o Jakobyho mozaike, ktorú v ten deň vyslobodili z polystyrénového zateplenia na fasáde základnej školy. „Mnohí chceli Jakobyho obrazy falšovať,“ vraví svokra Viera nečakane vo dverách, „no nevedeli napodobniť jeho (čakala som, že povie nežnú, barokovú, jemnú) nervnú linku“. „Nervnú linku?“ pýtam sa zmätene. „Bol to cholerik.“ Isto, poznáme úspešné spojenie nervného a komického, Louis de Funes, napríklad; ale spojenie nervného a nežného? To sa vylučuje. Ktorá interpretácia tej linky je správna? Čo v skutočnosti Jakobyho utváralo? Túto otázku mu položil aj Albert Marenčin. „Povedal by som, že život, ale je to priveľké slovo. Poviem radšej zážitky: skôr bolestné ako radostné. Údery, facky.“ Prezerám si jeho obrazy a hľadám v ich zdanlivej obyčajnosti i neobyčajnej farebnosti ukrytú bolesť. Tak preto maľuje celú noc umierajúceho otca bez odstupu umelca, lebo potrebuje situáciu zvládnuť ako človek. „Stavebnica z kociek tesne pred zrútením,“ praskanie nervov? Preto „hodí“ na plátno popamäti ortodoxného žida, ktorého stretol na ulici, z ktorého ide nevyliečiteľný smútok? Aj výjavy obyčajného dňa: vešanie bielizne, čistenie fliaš či obraz koňa, ktorý spadol, na mňa zrazu pôsobia inak, lebo viem, že, pokiaľ by ho nezasiahli, nemaľoval by ich. A nakoniec aj jeho tvár z autoportrétov, ktorá mi pripadala známa, je odrazu zakaždým iná, putuje, raz neústupčivo dôstojná, inokedy o sebe pochybujúca a vďaka jeho obrazom zisťujem, že to všetko o sebe vedel, že sa dobre preskúmal.

Autoportréty zachytávajú ich autora presnejšie ako fotoaparát, dokonca aj vtedy, keď použije hýrivo nepokojné linky, ktoré na prvý pohľad pripomínajú maliarske pokusy detí hotové za minútu, to je asi ústredný motív jeho tvorby – „obraz sa má namaľovať jedným dychom.“ Na fotografiách pôsobí ako dobromyseľný bielovlasý starček s tvárou skoro ženskou, veselý typ. „Mimochodom, ja aj tak nepatrím do skupiny veselých ľudí, ani som sem nikdy nepatril – no je možné, že si ma mnohí pri pohľade na moje obrazy predstavia ako usmievavého, dobre naladeného človeka.“

Prečo si to myslel? Pre divoké kombinácie žiarivej červenej, zelenej či žltej? Na základe autoportrétu klauna? Alebo bol dôvodom list komunistického funkcionára, ktorý maliarovi ďakoval za životný optimizmus jeho diel? Veselosť nie, ale komika ako pokus o odstup od seba a maľba ako forma denníka. „Starký, ja vždy maľujem sám seba. I keď maľujem toho somára, ako lezie na kopec, ten snaživec, tak sa menuje, aj jeden malý obraz so somárom, to som ja. Alebo keď ma naštve moja žena, tak nejakým spôsobom aj do toho vola alebo do čohokoľvek, do klauna vkladám seba a sám sebe sa vysmievam a dívam sa na seba s nadhľadom.“ Občas sa vysmieval zo svojej ochrnutej ruky, napísala mi raz Viera. Môže byť pre maliara väčší komplex? Alexandrovi Eckerdtovi sa snívalo o bezrukých ľuďoch a vtákoch a svoje sny potom kreslil, Jakoby vraj vďačil svojmu ochrnutiu za vyššiu mieru citlivosti. To je tá nervná linka, spojenie šibeničného humoru a súcitu, temperamentu a utrpenia.

Maľovanie je pre neho spôsob života, o svete sa dozvie najviac, keď porozumie sám sebe, maľuje obrazy, na ktorých nevyzerá dobre, tým väčšmi sú pravdivé. Pozerám na realistické, ctihodné portréty žien. Prečo sa človek, ktorý maľuje takto, rozhodne maľovať takto? Kĺžem pohľadom k obrazom typu voľná detská tvorba, ktoré kunsthistorikom pripomínajú Chagalla. „Chagall pochádzal z Vitebska a ja z Košíc… ale obaja sme vlastne rovnakí zápecníci,“ ironizuje Jokoby. Podobne ako Popolvár, stačí spoznať pec na to, aby sme ovládli svet. Chagall prichádza z ruského provinčného mestečka do Paríža, ktorý je znudený z dokonalého napodobňovania, a preto umelca prijíma ako svetový úkaz, to, k čomu sa musia iní dopracovať, si on prináša so sebou ako svoj jednoduchý život. Gombrich vysvetľuje, že moderný umelec chce tvoriť veci, chce mať pocit, že urobil niečo, čo ešte nikdy nikto netvoril, teda nie dokonalú napodobeninu predmetu, osoby či krajiny, ale niečo vlastné. Preto sa aj Jakoby od solídneho, mimetického Portrétu ženy posúva k detskému rukopisu Dievčat s mačkou. „Techniku ovládajú mnohí, ale prežívať dokáže málokto,“ hovorí v jednom z prvých rozhovorov a mne sa vracia to, čo napísal Kierkegaard: „Stačí, že niekto dôkladne spíše, čo prežíva, a stane sa filozofom.“ Zdá sa, že to neplatí iba o písaní. Aby človek ovládol svet, musí sa zaoberať sebou samým, ťahanovskými hriadkami, hádkami s manželkou, po ktorých zakaždým premaľuje obraz Gizi, odpusť, hrajúcimi sa deťmi či sebou už ráno. Všímať si, aký je, keď sa holí, ako virtuózne narába s britvou, v neprirodzene vytočenej tvári opísať moment maximálneho sústredenia.

A niekto sa neopýta, prečo maľuje, uspokojí sa s majstrovským zvládnutím klasického autoportrétu. To sú tí učitelia maľby, ktorí si zvláštnu farebnosť Kőváriho či Eckerdtových obrazov vysvetľujú tým, že mali vadu oka. Keďže maľoval seba a vo všetkom spoznával seba, neprekvapí ma, že premaľovával plátna, no nemyslím si, že by bol neurotický prepisovač, nihilistický popierač. Vybral si, že sa bude živiť maľovaním, aj keby to malo byť na hranici chudoby, a tak často nemal na plátna. Živiť sa tvorbou je skok do prázdna. Pokiaľ jeho dielo vnímame ako autobiografické, je otvorené. Podobne ako pri písaní denníkov či listov sa interpretácia zažitého pôsobením času mení. Ostatní maľujú, aby obraz dokončili a predali. Jakoby maľuje, aby ho obrazy upokojili. Ak je s dielom nespokojný, hanbí sa ho predať, ak sa mu páči, predať ho nechce. „A čo sa nepodarí, to treba zničiť.“ Žiť sa musí, maľovať sa musí a jedno bez druhého nejde. „Tu bývam. Tu mám aj svoje obrazy.“ Prepisovanie seba je prirodzenou súčasťou umenia života. „Sám seba som za umelca pokladal vždy a pri všetkej skromnosti musím povedať, že nie za hocijakého, ale svojím spôsobom za najväčšieho.“ Najväčší autor premaľováva, je to obmena sokratovského: „Viem, že nič neviem“. A zároveň je v jeho tvrdení, ktoré môže pôsobiť namyslene, prítomné to, na čo upozornil Stanislav Rakús, že umenie nepozná porovnávanie, že Dostojevskij nie je väčší ako Tolstoj. Jakoby to dokladá vysvetlením: „Ozajstné, autentické dielo možno vytvoriť iba s vedomím, že to ešte nikto iný lepšie nepovedal, nenamaľoval, nevytesal.“

Svokor mi raz rozprával aj o tom, ako Jakoby zaplatil upratovačke obrazom, nielen preto, že nemal peniaze, ale aj preto, lebo si myslel, že upratovanie je rovnako hodnotná práca ako tá jeho. Stavbár postaví dom, stolár vyrobí nábytok, maliar zavesí obraz, takú rozprávku mi raz rozprával Erik Sikora. A čo my, obyvatelia panelákov, s nábytkom z drevotriesky, čo si upratujeme sami? Pre nás je tu kniha s Jakobyho obrazmi na prezeranie, rozjímanie. „Zdá sa, že Jakobyho diela nechcú byť ničím iným, iba svojráznym, nepretržitým obrazovým denníkom,“ píše Ján Abelovský tónom, ktorý prezrádza, že denník je príliš obyčajná vec. To však iba v prípade, ak ho považujeme za sled životných epizód. To by sme Jakobyho zredukovali na jeho práce v košických novinách Kassai Napló, pre ktoré pripravoval reportážne kresby, kresba nemala trvať dlhšie ako napísanie článku. Bližší mi je postreh Miloša Tomčíka, ktorý v jeho tvorbe videl „nový typ životopisného diela“. Umeleckým dielom v tomto prípade je život sám, maľba je technikou, prostredníctvom ktorej si Jakoby vytvára vzťah k sebe aj k iným, pomáha mu pochopiť sa, zvládnuť problémy života. Nový typ životopisného diela je podľa mňa aj rozhovor Marenčina s Jakobym, a to iba vďaka tomu, že sa rozprávali v prítmí ateliéru za spustenými roletami, že sa prehrabúvali zväzkami fotografií, listov, novinových výstrižkov i rukopisných poznámok, že sa prechádzali medzi obrazmi a dovolili si pritom otvorene premýšľať, počúvať sa, vnímať sa navzájom, klásť si jednoduché otázky ako napríklad „prečo maľujem“.

Literatúra

E.H. Gombrich. Príběh umění. Odeon 1990.

S. Kierkegaard: Buď-alebo. Kalligram 2007.

Daniel Liška: Jakoby. Retrospektíva. Artforum Košice 2020.

Albert Marenčin: Košický pustovník. Bratislava, Marenčin PT 1994.