Laura 10. decembra 2021

Anna Strachan

V lete jeme pri štôlni Andreas melón. Sedem detí, dve matky. Jemný vánok, silice, deti sa šplhajú na haldu, skáču, pobehujú, možno sa im tam niekde prihovorí Martinko Klingáčik, trpaslík, piadimužík, čulý permoník v špicatej čiapke, ktorý by im – svietiac si kahancom naplneným kúzelným olejom – pomohol naraziť na bohatú rudnú žilu. Lebo pri deťoch človek nikdy nevie. Jedno ma zlatú horúčku, so zápalom sa hrabe v zemi, zbiera kamene, má ich už plnú tašku. V týchto kameňoch – keď už nie zlato – je ukrytá aspoň meď, ktorá Ľubietovú preslávila. Alebo možno modrozelený minerál langit vyskytujúci sa na ložiskách medi, svetový unikát, ako hovoria informačné tabule. Nikto z nás nevládze tašku niesť, pijeme vodu, ťaháme sa s pokladom dolu cestou. Deti hovoria, že mať doma langit, to by bolo niečo, jeho farba by uchvátila nejedného návštevníka nášho domu, mal by čestné miesto na poličke v škatuľke spolu s pyritom, ametystom a kremeňom. Chlapcovi zlatokopovi sa neskôr splní sen, vo Vysokých Tatrách na chodníku nájde iný poklad, zlatú retiazku. Zlatník odhadne jej hodnotu na tristo eur, ale chlapec sa retiazky nevzdá, v žiadnom prípade ju nepredá, poklad si starostlivo uloží do krabičky s prsteňmi, SIM kartami a mliečnymi zubami svojho brata.

V ten príjemný deň na konci júla nás ešte čaká lov rýb. Pstruh dúhový, jeseter sibírsky, sivoň potočný. Požičanie udice – dve eurá. Pani prinesie vedierko s dážďovkami, deti hádžu udicou, sledujem to, počítam deti, rozhliadam sa, nechtík lekársky, drevené siete na ryby opreté o kôlňu, krik, že ešte jedna ryba, ešte dve ryby. Deti sedia pri stole a jedia nanuky Míša, čokoláda na ústach, osy, ulepené ruky a šaty, pozerajú sa, ako pani pitvá ulovené ryby, toto je srdce, ukáže im, opláchne si ruky, usmeje sa, podá nám mŕtve ryby zabalené v igelitových vreckách, hneď si ich upečte, bude to výborná večera. Sedíme v aute na námestí v Ľubietovej, dojčím najmladšie dieťa, bosými nohami kope do volantu, pomaly zaspáva. Unavené tváre dcér, sedia medzi ponožkami, knižkami, fľašami s vodou a omrvinkami, otvárajú okná a prihovárajú sa vykŕmenej mačke oddychujúcej pod kríkom, dohadujú sa, ktorú kapitolu Anny zo zeleného domu budeme počúvať. Kosec menom smrť alebo tú, áno, tú, kde sa Diana opije. Jedna z dcér sa vrtí, tam je ten hostinec, kde spala kráľovná, ukazuje na rokokový meštiansky dom za nami. Hovorí sa mu aj Dom Márie Terézie a podľa povesti v ňom ešte pred korunováciou prenocovala mladá budúca cisárovná, keď obchádzala stredoslovenské banské mestá. Teraz je na dome otvorené biele plastové okno, počuť búchanie tanierov a vzdialené hlasy, do nosa sa derie vôňa jedla a moje dcéry si rozprávajú, aké asi mala tá slávna kráľovná šaty, akú nočnú košeľu, aký plášť a aké vlasy.

Je november. Ráno si prečítam v knihe dávno podčiarknuté verše Suzanne Renaudovej: „Letos byl listopad nádherný, s barvami jaho hýl“ a ešte aj po obede, pri štôlni Andreas, mi vŕtajú v hlave. Na mieste, kde sme v lete jedli melón, je už teraz tieň, zima. Opäť zatúžim po permoníkovi s lampášom v ruke, mohol by nám raziť cestu cez suché paprade a popri divej čerešni, ktorej ešte neopadali žlté listy. Mohol by nám ukázať stromy, na ktorých nájdeme najkrajšie šišky, po ktoré sme sem prišli, aby sme nimi doma ozdobili okná a už netrpezlivo čakali na prvý sneh. Môj muž rozloží oheň, sedíme okolo neho a opekáme slaninu, sedíme tam, až kým nie je úplná tma, kým neprídeme domov a deti s rukami voňajúcimi ihličím sa s chuťou nepustia do kreslenia. Nils Holgersson letiaci na husi, dzungľa, svätá Agáta so zlatou korunou na hlave, zimné krajiny, letné krajiny. Ich hlasy, ktoré počuť z izieb domu, chichotanie, keď stoja s hrebeňom v ruke pred zrkadlom, ich otázky, ktoré mi znejú v ušiach pri prebaľovaní najmladšej dcéry so žiarivými očami, s pohľadom čudujúcim sa všetkému, chcela by si radšej vedieť lietať, alebo mať vlasy dlhé až po Bystricu? Prechádzam pomedzi papiere porozhadzované po zemi, šmýkam sa na pastelkách, kúsky snehových vločiek, hviezdy, postavičky s farebnými šatami, muž číta úlohu v detskom časopise a je tu toho toľko, o čom by sa dalo premýšľať a písať dlhé hodiny. Predstavujem si samu seba s vlasmi dlhými po Bystricu, čo by na to povedala pani Ramsayová z ostrova Skye, pomyslím si, ako by odpovedala na takúto otázku synovi Jamesovi s rozštrikovanými červenohnedými pančuchami v lone, pozorujúc ho, ako si z katalógu obchodných domov vystrihuje obrázky.

Novembrový sneh príde. U nás na Ondreja, otázky smerujúce k Vianociam sú už namieste. Práve čítam Tarasa Prochaska, a tak o ňom dcéram rozprávam, ukážem im fotku, znepokojí ich jeho pohľad, je im smiešna náušnica v uchu. Vďaka googlu môžeme putovať jeho horami a dolinami, železničnými mostami, krajinou, ktorej „hlavní charakteristikou je nestálost a neustála proměnlivost.“ Prečítam im, ako „zchudlí vesničané, kteří už celé měsíce nedostali výplatu, vezli do měst vánoční stromky, aby je rozprodali hned na ulicích vedoucích z nádraží. Ranní příměstské vlaky do Lvova, Ivano-Frankovska, Černovic, Užhorodu, Stryje a Kolomyji, jedoucí z horských oblastí, byly naložené jedlemi a voněly lesem.“

Dcéry sú tým nadšené, vlak plný vianočných stromčekov, to je niečo. Rozhovory, ktoré spolu vedieme, sú osviežením, keď tu môj muž práve nie je, keď mi posiela svoju fotku po dvoch hodinách na operačnej sále, oblečenie úplne mokré od potu, respirátor na ústach, dve koronárne artérie sú ošetrené. V tento – neviem už ktorý – deň lockdownu, keď prší, keď som doma so štyrmi deťmi a potom v zablatenom lese, plynúci čas osvetľujú vlaky Tarasa Prochaska, „fúrik, kosačka, šelest topoľov, lístie blednúce pred dažďom, krákanie havranov, klepot zmetákov, šuchot šiat,“ miniatúrne veci, ktoré žiaria ako svätojánske mušky na ilustrácii Jiřího Trnku, a keď si nimi sýtime dušu, zdá sa, že nám nič viac netreba.

Literatúra

Taras Prochasko: Jetotak. Pavel Mervart 2021.

Virginia Woolfová: K majáku. Odeon 2018.