Juraj Briškár
Návšteva predajne pre akvaristov ponúka nezvyčajný zážitok. Miestnosť je tichá, jemne šumivá, pripomína knižnicu. Presklené nádoby sú umiestnené v radoch nad sebou od zeme až po strop ako hrubé zväzky v čitárňach. Rozdiel je v tom, že tieto netreba brať do rúk, namáhavo v nich listovať. Osvetlené zvnútra, plné bublín zaručene živého vysielania sa podobajú na chladné obrazovky v predajniach s elektronikou. Ryby v nich plávajú najprv spoločne, no odrazu sa rozpŕchnu na všetky strany. Na okamih vystúpia do popredia, upútajú pozornosť, a vzápätí nato sa stratia v tme. Húfne sledujú cieľ, aby hneď nato nevysvetliteľne zmenili smer.
Akváriá sú hlboké a povrchné zároveň. Na rozdiel od televíznych prijímačov sú ticho ako ľudia, keď v ústraní, ponorení do seba, o čomsi uvažujú. Plné pohybov sem a tam sa ani nepohnú. V každom z nich sa zobrazuje čosi iné, a pritom rovnako obmedzene. Pokiaľ to ustavičné krúženie pozorujeme zvonku, na jeho smerovaní nemôžeme nič zmeniť. Sledujeme, ako sa ktosi ako my necháva pohltiť tým neprestajným pohybom v sebe samom bez možnosti od neho kriticky odstúpiť. Je jasné, že predstavy, ktorých máme za normálnych okolností plnú hlavu, sú takéto – nestále, lyricky tekuté, metaforické, premenlivé, až kým v túžbe po niečom pevnejšom nevystúpia z vody.
Nevedomé myslenie, ktoré nepoznáva vlastné obmedzenia písaním alebo iným spôsobom zastavenia, je akvárium svojho druhu. Plné vášnivých reakcií na vlastné predstavy je svetom vzrušujúcich nápadov, jasu i tmy, ľahko dosiahnuteľných záverov a iných dynamických prejavov. Raz je v ňom miesto pre čosi vážne, hĺbavé, vzápätí nato pre niečo živo nevyspytateľné. Uzavreté vo vnútri predstavuje tekutý a premenlivý svet pre seba, ktorý o tom, aký nehybný napriek všetkému tomu rozruchu je, nevie. Neustále sa v ňom rieši čosi naliehavé, čo nestrpí odklad a strháva na seba pozornosť, takže už nie je čas na nič iné, najmä nie na akvárium samotné. Pri pohľade zvonku pritom vidno, že v ňom stále dokola plávajú tie isté objekty.
Stačí chvíľu pozorovať jeden z tekutých modelov večne zaneprázdnenej mysle, aby sme pochopili, že to, čo raz nadšene, inokedy sklamane prežívame a vidíme ako čosi nové, je v skutočnosti stále to isté. Obmedzený spôsob, akým uvažujeme a cítime, rozhorčujeme sa a nadchýname, má pri pohľade zvonku dekoratívny charakter. Naše najvnútornejšie presvedčenia, túžby a snaženia, očakávania a sklamania sú vo svete na ozdobu. Niet takých obáv alebo nádejí, ktoré by sa nedali vystaviť v sklenej nádobe na stolíku s dečkou. Naše vysvietené mestá, domy a byty s hladkými bielym stenami a veľkými oknami, nespočetné obrazovky, poháre, rúry na pečenie, zrkadlá a biele stránky kníh plné čiernych znakov sú steny akvária. Všetko to premenlivé, čo nám bez prestávky blúdi po rozume, by nemalo žiaden význam nebyť jednoduchých rámcov, uprostred ktorých k tomu dochádza.
Aj v tomto texte dobre vidno, ako sa húfy písmen na modro podsvietenom pozadí okysličovanom zvonku nehlučne presúvajú zľava doprava. Ticho vrážajú do svojich imaginárnych koncov vzápätí nato, čo si prešli istú cestu a zanechali za sebou bohaté, pekne vyrovnané syntaktické spojenia. V ich odovzdanom slede možno spoznávať rušné ulice, jasne osvetlené miestnosti s izbovými rastlinami, to, čo sa v nich deň čo deň opakuje. Je to zvláštne, ale hranice, na ktoré po celé dni ani nepomyslíme, dávajú našim úvahám a pomaly uplývajúcim životom tvar. To, čo pre nás neexistuje, umožňuje, aby sme boli. Bez toho, čo vôbec neberieme do úvahy, by naše pravdy a istoty, presvedčenia, pocity, predstavy o sebe a o svete zanikli v plytkých neforemných kalužiach.
