Laura 20/01/2022

M.

 

Nebude ľahké preprogramovať hlavu, dnes budem iba spať. Izba je maličká, už som si ju celú ohmatal. Viem si predstaviť, že na tretí štvrtý deň sa na mňa začne rúcať. Oči sa snažia nájsť nejaké svetlo. Usilujem sa ich zavrieť, ale stále hľadajú. Nutkanie zapáliť ho bude určite veľké.

Hlava potrebuje uchopiť čas. Je to jediné spojenie s reálnym svetom. Všetky ostatné témy sú akoby pichľavé. Chce to čas.

Prvý deň mám za sebou, Rudo doniesol obed. Môj strážca času. Sedíme potme. Rozpráva mi, ako sa húsenica musí rozliať na atómy, aby sa z nej mohol stať motýľ.

Prvé dni musím dopriať telu a hlave pokoj. Hlava mi dáva najavo, že nechce riešiť ťažké veci. Veľa myšlienok smerovalo k práci, ale už ich dokážem vytesniť.

Je to až neuveriteľné, ako sa zúfalo naťahujem za časom. Asi je to pud sebazáchovy, čas ako jediné spojenie s realitou. Vytvoril som si dve časové miery. Jeden Rudo zodpovedá dvadsiatim štyrom hodinám. Teplota čaju – ešte stále je teplý, takže uplynulo najviac ak jedna štvrtina Ruda. To je šialené.

Najedol som sa a ľahol si spať. Prišla za mnou starká. Kráčal som tmavým lesom, oproti mne temná postava: „Ďakujem ti za okamih smrti.“ Potom sa rozplynula. V ďalšej chvíli som ju niesol na rukách, priezračnú, k rieke, kde čakal prievozník. Iné miesto, iný čas, sedel som na koreni obrieho stromu, ktorý rástol na brehu rieky. V rieke stála útla ženská postava, zosobňovala Morenu. Oproti nej moja starká, hľadeli na seba, stáli po kolená vo vode. Chytili sa za ruky a odchádzali preč. Všetko som to pozoroval sediac opretý o mohutný kmeň stromu.

Zrazu som sedel v rodičovskom dome, celý starkej odchod som „zažil“ opäť. Jej smrť bola okamihom, keď som mal skutočne pocit, že sa dotýkam nekonečna. Ako keby som zo sna prešiel do vedomej predstavy, ktorú dokážem tvarovať. Zatiaľ to trvá len chvíľku, ale obraz je neuveriteľne živý. Mám z toho dobrý pocit. Ako keď zhasnú v meste všetky svetlá a vy vidíte hviezdy. Akoby som sa lúpal z nánosov prachu a objavoval základy, to dôležité. Archeologický výskum vo vlastnej duši. Je symbolické, že najvernejším spoločníkom je mi tu kukučka, vtáčik, ktorý odmeriava čas…

Po mojom ostrovčeku istoty som nachodil azda kilometre, keď zaklopal Rudo. Prešli sme pomaly všetky náboženstvá sveta, ale oboch nás to ťahá k šamanom, fascinujú nás kmeňové spoločenstvá a ich puto so zemou. Rudo je teóriou priam presiaknutý, rozvíja rozličné linky, ja sa zapájam len intuitívne, opäť sa usilujem unaviť, aby prišiel dlhý a kvalitný spánok. Zdá sa mi, že spánku mám menej a menej, cítim, že prichádzajú vedomé sny. Keď zavriem oči, vidím dieťa v matkinom lone.

Po týždni strávenom v tme opatrne púšťam dnu prvé svetlo brieždenia. O pol štvrtej vychádzam von. Mám pocit, že som uprostred amazonského pralesa. Krúti sa mi hlava, všetko je intenzívne. Pozerám na oblohu, každú chvíľu mení farbu. Akoby myseľ hľadala, ktorá to len bola. Všetko prenikavo vonia. Vánok každú chvíľu prináša nové vône. Nohy sa tešia, že môžu „chodiť“. Chce sa mi behať. Tá intenzita podnetov je zdrvujúca, mám chuť na chvíľu sa ešte ukryť späť do tmy. Môj operený sprievodca mi hlasno dáva najavo, že o mne vie.