Laura Kladeková
Pred lockdownom mi prišiel list od priateľky, v ktorom sa pýtala, či mám nejaký plán ako prežiť zimu. Nejaké krédo, ktoré nás tým prevedie. Napadlo mi, že možným liekom je Epiktétova veta: „V našej moci je mienka, žiadosť, túžba, odmietanie a jedným slovom všetko, čo sú naše činy; v našej moci nie je telo, majetok, dobrá alebo zlá povesť, úradné hodnosti, jedným slovom všetko, čo nie sú naše činy.“ (Suvák, s. 228) Toho, kto uverí prečítanému, sa obmedzenia nedotknú, ani žiadne iné okolnosti. Mám v moci tak málo, no z toho vyplýva, že ostatné sa ma netýka, a to málo mi vziať nemôžu. Viem, čo si mám všímať: čokoľvek príde, pozriem sa na to prostredníctvom Epiktétových slov.
Úzkosť z protipandemických opatrení a sploštenie života na pobyt v dystopickom stroji nazvanom Covid automat ma napriek tomu znova vracali k otázke, čo všetko možno v mojom živote obmedziť, aby som sa ešte cítila slobodná. Podvedome som si začala v knižnici požičiavať také knihy, ktoré by sa do môjho užšieho výberu v slobodných časoch nedostali. Zistila som, že čítam o väzňoch, vyberám si diela autorov, ktorí prežili koncentračný tábor. Aj moje sny akoby naplnili strašnú kliatbu z Terryho Pratchetta: „Zaujímavé časy na vás!“
Pracovala som na tom, aby som prijala Epiktétov výrok, no tie knihy a sny prezrádzali, že hoci vedomie je tomu naklonené, podvedomie sa napriek tomu bojí. Nechcela som sa nechať utešiť tým, ako nás covid učí žiť pre prítomnú chvíľu. Vydýchnuť si mi dovolili až slová psychológa Viktora Frankla, podľa ktorého je život zo dňa na deň iba provizórnym životom; človek potrebuje reflektovať minulosť a projektovať sa do budúcnosti, inak mu uniká zmysel. Frankl prežil koncentračný tábor a vyviazol psychicky zdravý azda iba vďaka tomu, že si „v zaujímavých časoch“ zo seba samého urobil predmet výskumu. Počas pobytu v Osvienčime si predstavoval, ako vo vzdialenej budúcnosti prednáša o psychike väzňa. Kopal tunel vodovodného potrubia, vyhladovaný, nevyspatý, šikanovaný dozorcami, a pritom si predstavoval, ako najedený a vysprchovaný prednáša publiku o psychopatológii väzenia. Alexander Solženicyn v rovnakej situácii použil ako projekčný trik ruženec. Na jednotlivé zrnká ukladal životné príbehy väzňov gulagu, a tým budoval v mysli Súostrovie gulag. Obaja autori odmietli žiť zo dňa na deň a urobiť z prežitia cieľ svojej snahy a napriek okolnostiam tvorili. Zdá sa, že namiesto toho, aby sme čakali, kedy provizórium skončí, je práve naopak osožné sa ním zaoberať, uvedomovať si ho.
O tom, čo je sloboda, nás najväčšmi poučí väzeň. Epiktétos bol otrok a neskôr emigrant. Jeho slová, podobne ako Franklove či Solženicynove, pôsobia dôveryhodne, lebo boli overené životom a prerozprávané priateľom. Nevznikli z literárnych dôvodov, vypýtal si ich spôsob existencie, ktorý sa až dodatočne stal literatúrou. Frankl si predstavoval, ako stojí za rečníckym pultom a publikum videl v pohodlných čalúnených kreslách. Rok po svojom oslobodení spísal všetko v priebehu niekoľkých hodín do knihy Napriek všetkému povedať životu áno, ktorá potom slúžila ako terapeutická brožúra pre tých, čo prežili.
Umenie života má bližšie k reči ako k písmu, orientuje sa na druhého, chce sa mu prihovoriť. Epiktétos o publikovanie nestál, prednášky spísal až jeho žiak v prvom storočí. Dnes pôsobia ako dielo psychoterapeuta. Úzkostné stavy, hovorí, vznikajú, ak sa nevieme vyrovnať so zmenami, ktoré prichádzajú. Solženicynovi stačila myseľ na šnúrke s korálkami, Franklovi predstava prednáškovej siene. Epiktétos potreboval iba filozofiu. Tú chápe ako terapiu v súlade s gréckym pojmom therapeia, liečba. Jej cieľom nie je útecha, ale rozpoznanie, že sme chorí a potrebujeme sa liečiť. Ak netúžime po úteche, ale po pravde, a ak je pravdou, že sme chorí a potrebujeme sa liečiť, neznie to sympaticky, no je to vždy lepšie, ako keby sme sa oddávali ilúziám o duchovnom raste v ťažkých časoch. To isté robí Frankl, keď popisuje mentalitu táborového väzňa. Namiesto útechy ponúka tým, čo prežili koncentračný tábor, vecný opis znakov ich choroby: prelud z omilostenia, apatiu, podráždenosť, sadizmus či samovražedné myšlienky. Aj výtvarný expresionizmus, ktorý tak poburoval nacistických pohlavárov, intuitívne diagnostikoval rôzne choroby ako reakcie na vojnu, biedu, hlad či utrpenie. Výsledkom bol odklonom od tradičnej predstavy krásy, od umenia pôvabu a vznešenosti, ktorý dokázal vyjadriť súcit s ľudským utrpením.
Úlohou filozofie je pripraviť nás na to, čo prichádza, tvrdí Epiktétos. Na čo vôbec máme vo svojom živote dosah? On vytyčuje hranice slobody jednoznačne, do dvoch stĺpcov: na to, čo je v našej moci a na to, čo v našej moci nie je. Keď sa pozrieme bližšie, môžeme byť sklamaní, že dokonca ani naše telo nám nepatrí. Frankl pricestoval do tábora s rukopisom svojej knihy. Chcel si ho ponechať, no no keď ho dozorca vysmial, neváhal, a urobil čiaru za svojím dovtedajším životom uvedomujúc si, že ani jeho text mu nepatrí, aj ten je navyše. „Ostane vám doslova iba holá existencia,“ konštatuje, „zbavia vás vlasov i chlpov.“ (Frankl, s. 28) To, čo sa stane s vaším telom, určí niekto iný.
S tým, čo nám nepatrí, sa môžeme vyrovnať prostredníctvom humoru. Možno nie náhodou prirovnáva Vincent van Gogh expresionizmus ku karikatúre. Vyhrotené kontrastné vnímanie autora sa nás emočne dotýka a vedie k introspekcii. Maliar zaujal postoj a núti do toho aj diváka. Solženicyn je v podstate tiež karikaturista, či žil na Východe alebo na Západe, všade bol kritikom systému, pretože vnímal realitu v kontrastoch. Preto je často nečakane vtipný. Vážna karikatúra si nárokuje stať sa výkladom sveta. Šibeničný humor sa objavuje aj v koncentračnom tábore, napríklad vo chvíľach, keď namiesto plynu v sprchách tečie voda. „Vôľa po humore, pokus pozerať sa na veci z humorného hľadiska, je zároveň aj jedným z trikov, ktoré patria k umeniu žiť. Aj uprostred života v tábore si možno vytvoriť postoj založený na umení žiť, pretože život je tam plný kontrastov, a práve tieto kontrasty dodávajú punc relatívnosti aj všetkému utrpeniu.“ (Frankl, s. 68)
Aj Epiktétos myslí v kontrastoch – čo mám a čo nemám vo svojej moci – a vyzýva k radikálnej slobode: žiť bez ohľadu na okolnosti či na to, čo si myslia iní. Na prvý pohľad to môže znieť ako veta z príručky o sebarealizácii, v skutočnosti sa tým myslí pravý opak. Ak som na začiatku hovorila o nemožnosti projektovať sa v covidových časoch, musím zároveň upozorniť aj na to, ako sme modernou spoločnosťou neustále tlačení do hyperreflexie a hyperprojekcie. Aj v tomto Epiktétova filozofia pomáha ustrážiť mieru. Zatiaľ čo Diogénes v zime objíma sochy, na ktoré napadal sneh, aby sa tak otužoval, Epiktétos považuje jeho asketické cvičenia za prehnané. Nemusíme podliehať ilúzii o tom, čo všetko máme aktívne zvládnuť, aby sme viedli sebestačný život. Epiktétos je minimalista, pretože jeho požiadavka prijímať, čo prichádza, zároveň znamená, že to, čo prichádza, stačí. „Pretože zmysel má nielen aktívny život, ktorý umožňuje človeku tvorivo realizovať hodnoty, a zmysel má nielen príjemný život, teda taký, ktorý poskytuje človeku príležitosť kochať sa v krásnych zážitkoch, v zážitkoch z umenia alebo z prírody; ale aj taký život má zmysel, ktorý ako napríklad v koncentračnom tábore už sotva ponecháva šancu vytvoriť hodnoty alebo ich vnímať, a poskytuje človeku už len poslednú možnosť, ako dať životu zmysel, a tou možnosťou je jeho postoj k obmedzenej existencii, ktorú mu nanútili zvonku.“ (Frankl, s. 99)
Život môže mať zmysel aj vtedy, ak nám nie je dovolené naplno realizovať náš potenciál. Frankl prišiel zo dňa na deň na to, že priestor pre slobodu sa kryje s tým, o čom uvažoval aj Epiktétos a vystihol to jedným slovom: postoj. Ak teda máme v moci iba náš postoj, prečo nás tak znepokojuje, čo prichádza? Prečo si nevieme vážiť, že nemusíme trpieť hladom, vojnami, biedou? Prečo sa neuspokojíme s tým, čo máme? Frankl vymyslel priliehavú metaforu – prirovnáva utrpenie človeka k látkam v plynnom skupenstve. Tak ako dané množstvo plynu zaplní úplne rovnomerne celý dutý priestor, práve tak isto zaplní aj utrpenie dušu človeka, ľudské vedomie, bez ohľadu na to, či je to utrpenie veľké alebo malé. Terapeutka Edith Eger v tejto súvislosti spomína, ako sa raz hneď po sebe venovala dvom pacientkam. Prvá vravela o tom, že jej dcéra umiera na hemofíliu, druhá, že jej dodali Cadillac v inom odtieni žltej farby, ako si objednala, a obe plakali rovnako. Táto skúsenosť vedie Eger nie k odsúdeniu druhej ženy, ale – paradoxne – k súcitu s oboma. Utrpenie sa nedá merať. „Ľudia mi hovorievajú: Veci v mojom živote sú práve teraz dosť drsné, ale nemám právo sa sťažovať – nie je to Osvienčim.“ Takéto porovnanie môže viesť k tomu, aby sme zmenšovali alebo zľahčovali vlastné utrpenie.“ (Eger, s. 9)
Keď maďarskej emigrantke z Košíc Edith Eger niekto vtisne do rúk Franklovu knižku, pochopí, že sa potrebuje liečiť z toho, že bola v Osvienčime. Neskôr si vymieňa s Franklom listy. Rozumie žene, ktorá plače pre Cadillac v nesprávnom odtieni žltej. Vie, že veci, pre ktoré sa trápime, sú ilúzie, ktorých sa potrebujeme zbaviť, pretože zakrývajú pravú príčinu, pred ktorou utekáme. Až keď si urobíme predstavu o utrpení, ktoré prežívame, môžeme pracovať na svojej ľudskosti.
Epiktétos nemal šťastie na vlastné meno. Slovo epiktétos znamená získaný, osvojený. Frankl chcel pôvodne vydať knihu o väzňovi v koncentračnom tábore anonymne, pod názvom 119 114 (jeho väzenské číslo). Zachovala sa Solženicynova fotografia z gulagu, na oblečení vidieť značku St262. Systém moci označil i tých, ktorí sa jeho moci vymkli. Frankl svoju filozofiu nazval logoterapia – liečba zmyslom. Hovoril o tom, na čo upozornil už Epiktétos, že zmysel nemožno umiestniť mimo seba.
Literatúra
Čúzyová, S. L.: Zaujímavé časy. In: Ostium, roč. 16, 2020, č. 2.
Viktor E. Frankl: Napriek všetkému povedať životu áno. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1998.
Solženicyn: Súostrovie gulag. Bratislava: Premedia 2012.
Suvák, Vladislav: Bez priateľov nemôžeš byť šťastný. In: Ars vivendi alebo umenie žiť medzi Sókratom a Foucaultom. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2020.
Edith Eva Eger: Voľba. Bratislava: Eastone Books 2018.
Text vznikol v rámci projektu zbierky esejí S priateľmi v záhrade, ktorý z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.
