Laura 2. februára 2022

Lenka Šafranová

 

Neviem, kedy sa to stalo prvýkrát, no bolo to na prvom stupni základnej školy. Zastrčené priestory školskej knižnice, v ktorých som sa musela správať podľa prísnych zákonov inštitúcie, ma odstrašovali od prvej návštevy. Nejesť, nepiť, predložiť nedotrhaný a ukážkovo čistý preukaz, nezdržiavať sa dnu pridlho, ani prikrátko, držať silencium a pred vstupom do tmavej, zaprášenej kobky prehltnúť poslednú žuvačku bolo pre mňa odjakživa stresujúce. Rovnako ako nemôcť si vybrať knihu len tak, poprezerať si ju bez toho, aby som si ju musela požičať alebo požiadať knihovníčku unavenú knižničným životom, aby mi ju vybrala z police a podala.

V školskej hrobke to vyzeralo, akoby v nej ktosi otvoril belasé vrecko Janky a Danky, z ktorého sa vyvalil smútok. Vylihoval na policiach s knihami, vykladal si nohy na umakartový stôl, alebo sa len tak rozťahoval po chemlónových dečkách s obitými vázičkami bez kvetov. Jediný, na koho sa nezmohol, bola pani knihovníčka, odolávajúca všetkému a všetkým. Napriek množstvu príbehov okolo som sa rozhodla knižnici vyhýbať. Kníh som dostávala veľa. Nepotrebovala som sa kvôli nim vystavovať mágii belasého vrecka. Do knižnice som aj tak musela chodiť spolu s triedou na besedy so spisovateľmi, ktorí sa mi zdali rovnako bezfarební ako školské učebnice. V tom čase sa mi všetci zdali starí, vážni, unavení a zachmúrení. Spisovateľov som si predstavovala ako kúzelníkov v trblietavých plášťoch vyťahujúcich slová z cylindrov, ktorí mi namiesto mince nájdu za ušami zmenšovací elixír a pozvú ma do Krajiny zázrakov. Prídu do knižnice na koňovi Alfrédovi a ustajnia ho v zborovni. Pôjdu s nami do školskej jedálne a vytiahnu z kúzelného plášťa stolček prestri sa. Špenátový prívarok ešte väčšmi zozelenie od závisti a mliečna polievka obelie od zlosti. Svet bol v mojom svete vďaka spisovateľom miestom, v ktorom je možné zadívať sa na oblohu a zbadať na nej prelietať divé husi spolu s Nilsom Holgerssonom, prechádzať sa po Marcipánovom zámku Luskáčika, vkradnúť sa oknom do izbičky Wendy Darlingovej a vymeniť bozk za náprstok či porozumieť reči Jahuov. V mojom svete zožrali knižnice červotoče. Oslobodili príbehy z kníh a mole si hľadali poctivejšiu robotu.

Počas strednej školy ma zachraňovala knihovnička starých rodičov. Bolo v nej pre mňa všetko, vrátane povinnej literatúry, vďaka čomu sa mi podarilo vyhýbať verejným knižniciam až do maturity. Vtedy som si kvôli odbornej literatúre nanovo zriadila knižničný preukaz a prestala obchádzať inštitúciu, ktorá vo mne neprestávala vyvolávať strach. Pri každej návšteve som sa však cítila mizerne. Raz pre zababraný preukaz, inokedy pre pokutu za omeškanie, alebo len preto, že som čosi nevedela nájsť a musela požiadať o pomoc. Na vysokej škole sa z úzkosti stala fóbia. Zapríčinilo ju obvinenie z krádeže. V skutočnosti mi iba neodpísali vrátenú knihu. Už som nebola len lajdáčka, čo nevracia knihy načas a knižničný preukaz má dokrkvaný ako lístok na električku. Bola som zlodejka. Kmínka, kradoška, lapikurkárka, vreckárka, skrátka bohapustá dlhoprstá, ktorá sa sprosto ulakomila na Vajanského Suchú ratolesť. Potupilo by ma azda menej, ak by ma obvinili z krádeže Oscara Wildea alebo Gustava Flauberta? To, že som straka, s Vajanského nepodarkom nijako nesúviselo. Ale to, že som na knižnice zanevrela ešte väčšmi, s tým nepochybne malo čosi spoločné.

Ak by nebolo mojej najlepšej priateľky, ktorá mi nedostupné knihy dodnes posúva „podpultovo“, na jej preukaz, študovalo by sa mi ťažšie. Nie všetko sa dá kúpiť v kníhkupectvách a zohnať v antikvariátoch.

So svojou fóbiou z knižníc bojujem roky. Zatiaľ neúspešne. Možno raz. Keď sa nájde Suchá ratolesť. Keď sa v knižniciach bude konverzovať. Keď nejaký dobrodinec podpáli chemlónové dečky a vo vázach pribudnú kvety. Keď mi dovolia žuvačku a zmiznú odtiaľ belasé vrecká. Vrátim sa s gurážou, čistým štítom a vyžehleným preukazom.