Laura 17. februára 2022

Daniela Burdová

 

Svetlo ako kryštálik v oku

v závejoch je tráva o hlavu kratšia.

Potľapkáš boky hrnca,

s rukami na bruchu akoby kopce pučali.

Uhlíky necháš vyhasnúť,

utrieš paru z okienka na dverách.

Keď pukne plechové vedro plné ľadu,

v peci sa mihnú ulity slimáčikov.

– – –

Je nehybne, v údolí bez rieky ryšavé ihličie,

vo vrstvách tma na hrebeňoch.

Stromy sú ohýbané do prasknutia,

pri plote makovica zašuští iba raz.

V zopnutých rukách zašitá utierka,

steh pri stehu.

S výkrikom žlna rozlúskne kôstku.

Ešte včera tu nebola.

– – –

Zhrnú sa nariasené rukávy vyťahaných tričiek,

keď si mávame.

Rozoznali sme stopy vtákov v snehu,

prešli po ryhách v kuchynskom stole.

Zrátali sme knihy v policiach,

vlasy zviazali motúzom z poštových balíčkov.

– – –

Skrine sa v rohoch zaknísali,

vyplávalo zopár nití z koberca.

Na doske vystúpi miesto podobné oku,

predtým tam rástol konár.

Nevyslovené zostáva v špárach,

víri sa v každom kroku.

Zdvihnem dlaň proti slnku,

vidím záhyby kože.

– – –

Krkavce nelietajú vo dvojiciach, bok po boku sa lesknú,

v piruetách krídla zdvíhajú proti sebe.

Vlasy praskajú ako suchá tráva,

chceš sa ma zo sna dotknúť.

Hánky modrejú, uvoľnia sa v pauzách,

strážim tvoje nádychy.