Daniela Burdová
Svetlo ako kryštálik v oku
v závejoch je tráva o hlavu kratšia.
Potľapkáš boky hrnca,
s rukami na bruchu akoby kopce pučali.
Uhlíky necháš vyhasnúť,
utrieš paru z okienka na dverách.
Keď pukne plechové vedro plné ľadu,
v peci sa mihnú ulity slimáčikov.
– – –
Je nehybne, v údolí bez rieky ryšavé ihličie,
vo vrstvách tma na hrebeňoch.
Stromy sú ohýbané do prasknutia,
pri plote makovica zašuští iba raz.
V zopnutých rukách zašitá utierka,
steh pri stehu.
S výkrikom žlna rozlúskne kôstku.
Ešte včera tu nebola.
– – –
Zhrnú sa nariasené rukávy vyťahaných tričiek,
keď si mávame.
Rozoznali sme stopy vtákov v snehu,
prešli po ryhách v kuchynskom stole.
Zrátali sme knihy v policiach,
vlasy zviazali motúzom z poštových balíčkov.
– – –
Skrine sa v rohoch zaknísali,
vyplávalo zopár nití z koberca.
Na doske vystúpi miesto podobné oku,
predtým tam rástol konár.
Nevyslovené zostáva v špárach,
víri sa v každom kroku.
Zdvihnem dlaň proti slnku,
vidím záhyby kože.
– – –
Krkavce nelietajú vo dvojiciach, bok po boku sa lesknú,
v piruetách krídla zdvíhajú proti sebe.
Vlasy praskajú ako suchá tráva,
chceš sa ma zo sna dotknúť.
Hánky modrejú, uvoľnia sa v pauzách,
strážim tvoje nádychy.
