Laura 16. marca 2022

S Antonom Vydrom sa zhovára Laura Kladeková

Anton Vydra je filozof. Pracoval ako redaktor časopisu .týždeň, v súčasnosti pôsobí ako vysokoškolský pedagóg. Je autorom kníh Akademické písanie: Ako vzniká filozofický text, O tvorbe a nesmrteľnosti, Gaston Bachelard a filozofia pohľadu, Bdelé snenie: Komentár k Bachelardovmu Plameňu sviece a knižných rozhovorov: Generál Štefánik, ktorá tá tvár je tá vaša? Pokušenia Dominika Tatarku. Zbierku esejí Záhyby slov tvorí päťdesiat stĺpčekov, ktoré vychádzali na pokračovanie v časopise .týždeň v rokoch 2020 až 2021 a autobiografická esej Plody vyprahnutej zeme.

Vaše esejistické písanie sa začína čítaním a v starých (starších, prastarých) textoch dokážete nájsť paralely, uviesť do súčasnosti kohokoľvek, oživiť ho, urobiť zo sv. Ambróza, Alberta Flocona či Francisa Bacona zaujímavých spoločníkov, ktorí nám majú čo povedať.

Máte pravdu, robím to často. Napokon aj študentom hovorím, že dobre písať môže len ten, kto dobre číta. Takže najprv sa treba naučiť čítať. Niekto by povedal, že to vie predsa každý, no nie je to tak. Čítať sa treba naučiť a to vôbec nie je také ľahké. Treba totiž vedieť selektovať, rozumieť, analyzovať, interpretovať, zaujať kritický postoj. To je postoj, ktorý nielen hocičo preberie a ako nejaký mechanický reproduktor to posunie nezmenené ďalej, ale to prečítané aj nejako obohacuje o vlastné premýšľanie. Je jedno, či ide o čítanie beletrie, správ a komentárov, odborných textov, vedeckých štúdií, právnych dokumentov a podobne. Každý z nás má základňu textov, ktoré číta, a od nej sa odvíja to, o čom píše a ako píše. A, samozrejme, od toho sa odvíja aj to, kto sú naši čitatelia. Niekto ich má veľa, niekto len zopár, niekoho čítajú rôzne skupiny ľudí, iného len úzka komunita odborníkov v danej oblasti. Čím sčítanejší sú ľudia, tým obohacujúcejšie je ich písanie. A to je zrejme aj zmysel písania: nielen o niečom informovať, ale aj ponúkať nové stimuly.

Odkedy viete, že to viete? Odkedy je to metóda?

Na to sa asi nedá odpovedať nejakým presným dátumom, no určite sa to rodilo už počas mojich vysokoškolských štúdií. Čítali sme vtedy veľa textov, vydavateľstvá začali vydávať výborné preklady. Sledovali sme tak rôzne formy písania, rozličné štýly. To viedlo k trom rôznym cestám: prvou bol naivný eklekticizmus, ktorý len preberal rôzne idey a kládol ich jednu vedľa druhej bez toho, aby si uvedomoval, že tie texty vznikali v nejakých ideových kontextoch a že tie kontexty neboli vždy kompatibilné. To sa často stáva začínajúcim študentom, nevedia rozlíšiť ideové zázemie dvoch autorov a zdá sa im, že ak obaja tvrdia niečo veľmi podobné, tak tvrdia to isté. Nie vždy to tak je. Druhá cesta bola opakom tej prvej: tí, ktorí sa venovali starým textom, boli nazývaní iba historikmi filozofie, nie skutočnými filozofmi. Tá predstava sa zakladala na tom, že filozofia má hovoriť sama za seba a bez neustáleho odkazovania na minulosť. Podpora sa tu hľadala v kritickom vyrovnávaní sa s autoritami: nemáme citovať autority, nemáme zakladať svoje názory na názoroch autorít a podobne, máme myslieť úplne samostatne. Nebezpečenstvom boli texty s dohadmi utrhnutými od reality, rizikom sa stalo nesmierne sebavedomé písanie, ktoré sa však neopieralo o nič, len o seba. Väčšinou nedopadlo až tak dobre. Súhlasím však, že odvolávanie sa na autority len preto, lebo sú autoritami, je nesprávna voľba, no citovať iných – aj minulých autorov – ešte nemusí znamenať podriadenie sa nejakému ich diktátu. A to je tá tretia cesta, ktorá nie je ani naivne eklektická, ani bohorovne svojvoľná, ale ktorá je dialógom súčasníkov medzi sebou navzájom i dialógom s minulosťou. No taký dialóg si vyžaduje schopnosť vnímať staré texty vždy v kontextoch, vždy v situáciách, v ktorých boli napísané a prečo, a až po tejto úvodnej prípravnej fáze je možné niečo k nim dodať. Aby sme mohli na niečo odpovedať, musí byť najskôr položená otázka. A nie každá otázka sa musí nevyhnutne končiť otáznikom. Čo myslíte, je to dobrá cesta?

Pre mňa ako čitateľa je signálom, že som na dobrej ceste, keď sa pri čítaní usmievam alebo keď sa smejem nahlas. To je dôkaz, že ma text dokázal prekvapiť, zmeniť perspektívu. Pri čítaní vašej zbierke esejí Záhyby slov som sa smiala napríklad pri skúmaní záhybov otázky „načo“, ktorú vám ako odpoveď položil Balla na nejakej čítačke. Esej ukazuje, ako vo vás tá otázka pracuje, ako si ju miestami privlastníte (Načo Balla číta takú dlhú ukážku?), miestami sa od nej dištancujete, lebo je to taký slovenský defetizmus, no objavujete aj jej existenciálny rozmer. Humor je súčasťou vášho písania. Je niečím, čo sa vám pri písaní udeje, čo si všimnete, je formou sebaobrany alebo nastupuje až vo chvíli, keď vás vlastné písanie začína tešiť?

Nie vždy je humor prítomný. Niekedy tam byť nemôže, niekedy dokonca nesmie. To závisí od témy. Čo by však v písaní určite byť malo, je emócia. A tá má rozličné podoby. Od smiechu cez hnev až po nadšenie. Intenzita takej emócie už býva rôzna. Nemala by nevyhnutne skončiť v pátose, no mala by napovedať, že autor žije písaním, že žije v slovách, že im rozumie. Netvrdím, že to ja sám viem, no veľakrát sa stáva, že napíšem text, s ktorým nie som spokojný, lebo text je síce textom, no niet v ňom práve tej emócie. Poviem vám príklad: písal som práve text o vojne na Ukrajine. Sledoval som správy, komentáre, analýzy, videá a fotografie. Zrazu som mal pocit, že už bolo všetko dôležité povedané, že sa už nedá povedať nič viac. Ale stĺpčekár musí niečo napísať, inak v časopise ostane prázdne miesto. Prvú verziu som nazval Silné slová sa už minuli. Napísal som pár odsekov a vymazal som ich. Nebolo to ono. Druhú verziu som nazval Cár Idiot a bola to krutá rozprávka o jednom veľkocárovi. Bola ironická, možnože aj vtipná, ale nezodpovedala tej situácii, ktorú som prežíval. Preč s ňou, do koša. Potom som skúsil ešte asi tri témy a povedal som si, že stačilo, musím si dať pauzu. Vzal som von nášho psa a keď som sa vrátil, prišla mi tá téma zrazu na um. Uvedomil som si, že to, čo sledujeme, je jazyk vojny v živom prenose, že je to krutý telesný jazyk, ktorý nikdy nič nevyslovuje, ale iba vykonáva. Nie je v tom humor, je v tom však emócia: hnev, smútok, obdiv k hrdinskej obrane Ukrajincov. Neviem, aký vplyv má taký text na čitateľa, no ak ho to na okamih prinúti položiť si sám v sebe nejakú otázku, tak úlohu splnil. Asi ako keď poviem, že vo vojne nie je cieľom prežiť, ale zastreliť – koľká krutosť vojny sa vyjaví v tej krátkej vete!

Vo vašej odpovedi sme narazili na hranice smiechu – na čom sa možno smiať, na čom nemožno. Zrejme je to dané aj nastavením autora, napríklad Jaroslav Hašek alebo Bohumil Hrabal dokázali prepájať smiech a hraničné situácie. Keď prezident Ukrajiny odpovie na ponuku exilu: „Nepotrebujem výlet, ale muníciu,“ je za tým humor a zároveň morálne nastavenie. Preto sa ešte vraciam k otázke humoru vo vašich textoch… chcem vedieť, odkiaľ pramení, ako sa do textu dostáva…

Humor vie dobre fungovať ako obranný mechanizmus. Zvlášť v komplikovaných situáciách. Uvoľňuje napätie, strach, paralýzu duše. Asi ako tá karikatúra zobrazujúca Putina s balónikom vo farbách ukrajinskej vlajky, ktorý chce veľkocár prepichnúť. A praskne on. No to nie je jeho jediné pôsobenie. Je rozdiel, či humorná poznámka vyvolá v čitateľovi náhly výbuch smiechu, alebo či vyvolá tichý úsmev. Existuje humor vulgárny, ľudový, zasahujúci široké cieľové skupiny, a humor sofistikovaný, kde na porozumenie vtipu potrebujete vedieť čosi viac. Asi ako keď Immanuel Kant napíše, že filozofická fakulta sa uspokojí s najnižším miestom v sústave iných fakúlt. Človek musí poznať Kanta, aby pochopil tento vtip: najnižšie miesto totiž uňho znamená základ, fundament, bez ktorého by vyššie fakulty nemali na čom stáť. Lenže Kant to takto doširoka nemusí vysvetľovať, jemu stačí len tá jedna veta a tomu, kto rozumie, je hneď všetko jasné. Ďalej, humor vie byť sarkastický, útočný, cynicky trhá na kusy toho, s kým nesúhlasí. A kde sa trhá mäso, zíde sa celá ľudská animalita. Iným humorom je irónia, tú mám obzvlášť rád: hovoríte o niečom, čo naoko vyznieva vážne, no existuje skupina ľudí, ktorá chápe, že je to presne naopak. Krásnu knihu o tom napísal Vladimir Jankélévitch. A vo filozofii to bola veľká téma v prípade Platóna a jeho dialógov, kde je Sokrates najväčším z útočníkov, a, samozrejme, u Sørena Kierkegaarda. Och, a Chesterton, Chesterton! Filozofi bývajú radi ironickí. Paradoxne, Bergsonova kniha Smiech ma trochu nudila. Potom sú tu rôzne literárne karikatúry, úsmevné slovné hračky, ostrovtip, aforizmus. Je toho veľa. Veľkosť autora nezávisí od toho, či je vtipný, ale či vie v správnej chvíli voliť správne formy humoru. Lebo nepatričná vtipná poznámka nikoho nerozosmeje. Kto chce písať, musí sa to učiť. Páči sa mi napríklad, keď Balla v knihe Medzi ruinami napíše: „… potom sa stalo niečo neopísateľné. Preto to neopíšem.“ To je geniálne. Lenže vy ste sa pýtali, odkiaľ sa humor berie a ako vniká do textu. Odpovedal by som najprv protiotázkou: odkiaľ sa berú všetky možné emócie a ako ich vkladáme do textov? Je to literárny akt: nielen nejaký zápis stavu mysle autora alebo zápis nejakej prežitej situácie. Je to literárny akt, zámer niekoho rozosmiať, zarmútiť, vystrašiť, vzbudiť v ňom sexuálnu vášeň, doviesť ho na pokraj absurdity, ako napríklad Camus. Viete, že Poe napísal Havrana s touto chladnou, matematickou kalkuláciou? Doslova si vypočítal, čo bude platiť na čitateľov. A vyšlo mu to. To je vtipné, nie?

Áno, mne sa viac pozdáva tá esej o tom, ako Havrana písal, než báseň samotná. Záleží teda od konkrétneho autora, či vie, čo chce vyjadriť a ako to vyjadriť, do akej miery si použité prostriedky, no predovšetkým sám seba pri písaní uvedomuje. Niekedy si to uvedomí lepšie čitateľ. Pri vašej úvahe o rôznych podobách humoru, ktoré tiež vytvárajú rozličné podoby emócií, som si uvedomila, že sa celý čas pýtam na váš humor, lebo asi aj ja sa snažím vo svojich textoch o to, čo vami spomínaný Jankélévitch nazval humornou iróniu, ktorá sa zameriava na detail a pritom je univerzálna, čo badám aj vo vašich textoch. Humor je pre mňa radosť z malého objavu a irónia kritikou, ktorá je výchovou k lepšiemu. Vy ma však opakovane vraciate v úvahách od humoru k emóciám ako takým. A pritom je to pre mňa trocha paradoxné, aj keď sympatické, že mi ako filozof hovoríte, že chcete vzbudzovať písaním emócie. Namiesto filozofie, ktorá ponúka spôsob premýšľania, je tu filozofia, ktorá si nárokuje byť prežívaná, čo ju približuje k literatúre…

Veď aj to je spôsob premýšľania. Netvrdím tým však, že to tak robím vždy, ani žeby to bola nejaká moja definícia filozofie, no mám rád tých filozofov, ktorí narúšajú stereotypy, aj stereotypy o práci filozofov. Mimochodom, mnohí z nich boli zároveň aj literátmi, alebo bolo ich písanie prinajmenšom vysoko literárne: Diderot, Rousseau, Nietzsche, Sartre, Camus, Marcel a ďalší. A potom je veľa takých, ktorí používali skvelé bonmoty, ktoré sa stali nezabudnuteľnými. To nebolo len nejaké odťažité teoretizovanie, ale presne vybrúsená veta – niekedy vtipná, inokedy krutá –, ktorá šokovala čitateľa a vytrhla ho z jeho rutinných samozrejmostí alebo zo zabehaných schém myslenia. Poviem príklad: keď Gaston Bachelard píše o Charlesovi Baudelairovi, zrazu vysloví: „Aj kvety zla raz odkvitnú.” Nie je v tom nijaké veľké teoretizovanie, a predsa je tá veta, ktorá sa odrazila od Baudelaira, celkom novou a silnou výpoveďou.

Áno, ten Bachelardov výrok ma vracia k vašej autobiografickej eseji v závere knihy, v ktorej spomínate radu Ivana Kadlečíka, aby ste pri vašom písaní ubrali Wahrheit (Pravda) a viac pridali Dichtung (Básnenie), to prvé sa mi viaže s filozofiou, druhé s literatúrou, Bachelardovi sa v tom zjavuje oboje, ale cítiť, že básnenie prevláda. A aj keď spomínate, že ste sa – napriek písaniu aforizmov a básní – básnikom nestali, tak azda je esej tiež formou básnenia, čo myslíte? Namiesto rýmov používa paralely, obrazy minulosti približuje obrazom súčasnosti tak, že sa na chvíľu pretnú a prinesú nový význam. Alebo priblíži dve rozdielne veci tak blízko, že je to skoro ako metafora. Keď napríklad píšete o tom, ako ste rezali betón a zamýšľate sa nad tvorbou sochárky Ivety Tomanovej, ktorej biele postavy vám pripomenuli prach z narezaného betónu.

Nie, nie, trvám na tom, že nie som básnikom, a to dokonca ani v prípade esejistického písania. Isteže, esej má mať svoju špecifickú poetiku a pracuje so slovom omnoho literárnejšie než bežný komentár alebo analýza, no často sa pohybuje až na úrovni odborného výkladového textu. Skvelé príklady možno nájsť vo výbere poľských esejí Piesok v presýpacích hodinách, ktorý vyšiel v roku 2015 v Kalligrame. Tie eseje písali prekladatelia, literáti, vzdelanci, ktorých jazyk je nesmierne podmanivý, a pritom si zachováva akýsi magický balans medzi Wahrheit a Dichtung. Veľmi obdivujem tú ľahkosť, ktorou dokážu vyjadriť náročné témy a vysloviť ich s nevídanou ostrosťou, ktorá je navyše nadčasová. No esejista predsa len potrebuje viac slov než básnik, ktorý dokáže do pár riadkov alebo len niekoľkých slov koncentrovať všetko podstatné, čo má v danom okamihu zaznieť. To ma odlišuje od básnikov, tie kilometre potrebných slov a rozvíjaných obrazov. Básnikom to musí pripadať zdĺhavé a nekonečné.

Spomenuli ste literárnosť eseje a zároveň jej odbornosť, vám ako stĺpčekárovi k tomu pribúda ešte požiadavka prístupnosti. Ako byť prístupný laickým čitateľom a ostať sám sebou, intelektuálom?  Kedy a ako zjednodušovať? Zbadáte to niekedy na vašom texte, že už ste to prehnali?  

Toto je najnáročnejšia úloha v publicistike pre vedcov a intelektuálov. Na jednej strane sa od nich naozaj žiada zrozumiteľnosť, na druhej úsilie nepoľaviť v nárokoch na odbornosť a nenechať ju rozplynúť sa v nejakej instantnej forme písania. Jazyk musí byť zjednudušujúci, omnoho naratívnejší, výkladový a obrazný – a popritom všetkom musí ostať presný. Nie každý to zvládne. Ani mne sa to veľakrát vôbec nepodarilo. Buď som priveľmi „uletel” do zjednodušení, alebo som zas tak tvrdošijne trval na presnosti výpovede, že bola pre laického čitateľa takmer nepochopiteľná. Bežný laický čitateľ nemá nijakú povinnosť ovládať hoci aj základnú filozofickú terminológiu, ktorá je pre filozofa samozrejmosťou a temer bežným jazykom dňa. No zároveň to dosť hovorí o našej kultúrnej výbave, lebo vo vyspelej kultúrnej oblasti je aj ťažšia esej stále inšpiratívnou a čítanou formou písania. U nás to tak, žiaľ, nie je. Akoby na esejistiku nebol čas, pretože v rýchlosti informačného toku nie je priestor na text, ktorý zastavuje a núti spomaliť alebo až pribrzdiť. Inou vecou je úroveň našej esejistiky: učíme sa to a stále to nevieme, lebo v tom nemáme až tak veľa vlastných vzorov. A zrejme mnohí ani nevidia, že by to malo nejaký efekt na čitateľskú obec. To mnohých intelektuálov – aspoň to predpokladám – odradí od toho, aby sa publicistickej esejistike výraznejšie venovali. Potom je tu ešte jeden faktor: veľa intelektuálov pracuje na univerzitách alebo vo vedeckých inštitúciách, kde sa na nich kladú vysoké nároky na publikačnú činnosť, no prevažne v oblasti vedeckých štúdií v indexovaných časopisoch, najlepšie v takých, ktoré vychádzajú v zahraničí a vo vydavateľstvách s vysokým rankingom. Príprava takých materiálov je časovo náročná, vyžaduje si veľa práce a štúdia, veľa sústredenia, veľa následných opráv a prepracovaní. Neraz sa stane, že to trvá aj dva roky, kým taký text vyjde. Za iné typy textov nezískavajú vysokoškolské inštitúcie až toľko bodov (a teda ani peňazí), takže celé svoje pisateľské úsilie koncentrujú len do niekoľkých vybraných žánrov. Na eseje a iné texty neostáva ani energia, ani čas a ani motivácia. Všimnite si, ako veľmi upadol žáner recenzií, nielen hodnotenia beletrie, ale aj odborných kníh. Ľuďom z univerzít sa do toho až tak nechce. Je to obrovská škoda pre kultúru, ale je to zrejme aj daň za tlak na selektívny publikačný výkon akademikov. A tak si každý žijeme vo svojich diskurzoch, vo svojom odbornom žargóne, alebo, ak chcete, vo vlastných jazykových bublinách. Nečudo, že si potom nedokážeme navzájom rozumieť a že nám nedokážu rozumieť ani laickí čitatelia. No vyjsť von z vlastného ohraničeného diskurzu vôbec nie je ľahké. Veď sa len pozrite, koľko krkolomných slov som použil iba v tejto odpovedi na vašu úplne jednoduchú otázku. Prehnal som to nimi?

Esejisticky nadväzovať by bolo na koho… Máme Alexandra Matušku, Františka Mika, Albína Bagina, Oskara Čepana, Ivana Kadlečíka, ktorých esejistické písanie je podnetné…

A máme aj Šimečku, mladšieho i staršieho, Martina Bútoru a pokojne k nim priraďme aj Václava Havla a napríklad jeho Moc bezmocných. Je ich viac a nie vždy sú spojení s literárnou kritikou, ale so širším premýšľaním nad spoločnosťou. Spomínal som aj skvelé poľské eseje. Veľa dobrých esejí vzniká v Amerike, Anglicku alebo vo Francúzsku. Napriek tomu by som nerád hovoril o vzoroch. Jednoducho, páči sa mi, keď vie niekto napísať hodnotný nadčasový text, ktorý rozvíja nejakú ideu a dejisko toho uvažovania nie je ploché alebo plytké. Každý esejista je však iný. Asi aj preto, lebo essais sú aj v etymologickom zmysle pokusy. Skrátka, skúsite to tak, ako to zatiaľ iní nespravili, a uvidí sa, či to zarezonuje.

Vo vašej knihe rozhovorov Pokušenia Dominika Tatarku spomína Peter Zajac, že dar prichádza v záhybe, že človek nie je tvorom priamky, lebo tá vedie k smrti, ale záhybu, lebo záhyb spomaľuje. Vaša esej Záhyby slov končí otázkou: Koľko času z každého dňa sme ochotní venovať nepraktickému mysleniu? Koľko času venujete spomaleniu, nepraktickému mysleniu, záhybu? Je jeho výsledkom kniha, ktorá pokračuje – pretože stĺpčeky v časopise .týždeň vychádzajú naďalej? Alebo má aj iné podoby?

Stredoveký novoplatónsky filozof Ján Scotus Eriugena vo svojom diele De divisione naturae veľakrát hovorí o tom, čo sa ukrýva alebo rozvíja v „najtajnejších záhyboch prírody“, in secretissimis naturae sinibus. To latinské slovo sinus, ktoré všetci poznáme z hodín matematiky a zo znázornenia sínusoidy, je prítomné trochu inak. Je tu teda nejaký oblúk, zahnutie alebo trochu intímnejšie: je tu nejaké zákutie, skryté miesto (hidden place), v ktorom sa odohráva niečo podstatné. Opakom záhybu je niečo rozvinuté do mnohosti, vyjasnené a explicitné. Dnes by sme sotva hľadali v prírode alebo v kozme nejaké Eriugenove najtajnejšie záhyby, no ten obraz čohosi skoncentrovaného do seba je silný. Môže nám pripomínať človeka schúleného do vlastných myšlienok, filozofický pojem, ktorý si vyžaduje objasnenie a výklad, alebo báseň, ktorá v sebe koncentruje to, čo musí čitateľ akoby „rozbaliť” alebo pred sebou „rozložiť” – prichádzajú mi na myseľ anglické slová enfoldunpackunroll. Nemajte mi za zlé, že som začal takto zdĺhavo, no od toho sa odvíja aj moja odpoveď na vašu otázku: Preskúmavať záhyby je pre každého filozofa nepochybne plezírom. Je jedno, či sa venuje filozofii jazyka, teórii poznania, dejinám filozofie, estetike alebo umelej inteligencii, každý z nich sa ponára do svojich „nečasových úvah“, ako nazýval Friedrich Nietzsche úvahy o neaktuálnych témach, aké nikdy nezaujímajú žurnalistov, ktorí chcú žiť iba na tepe doby. Takže koľkokrát sa má a môže filozof odtrhnúť od praktických úloh života, od práce, od rodiny, od bežnej životnej rutiny, aby žil len pre svoje pojmy, texty a idey? Akoby som v tej otázke počul toto: Hej, filozof, koľkokrát za deň filozofuješ? Nie je to nevyhnutne absurdná otázka, no naozaj vám nedokážem určiť presný pomer. Tá sínusoida by však mohla byť vysvetlením. Je to ako v biblickej knihe Kazateľ: „Svoj čas má odmlčať sa, svoj čas má prehovoriť.“ Pasivita a aktivita, deň a noc, sen a bdenie – jednoducho, dýchanie, pulzovanie. A áno, raz je z toho kniha, raz iba nerozvinutá myšlienka skrytá hlboko v záhyboch človekovej mysle.