Laura 14. apríla 2022

(nad Vandalou Jany Beňovej)

Dalfar

 

 

V literatúre vedľajšie býva veľmi často určujúcim. Dobrým príkladom je tvorba Jany Beňovej, ktorá texty skladá z nasvietených detailov, útržkov, zvýznamnených slov a vedome pracuje s presúvaním významu z konvenčne uznávaných tém a motívov na marginálne. „Úzadie je treťou najdôležitejšou postavou knihy,“ píše autorka v najnovšej knihe Vandala (s. 7).

Vandala Jany Beňovej nie je len súborom poviedok, ale koncipovaným celkom. Predznamenáva to už rámcovanie textov: obálkou knihy s piktogramami, autorkinými pokynmi v predslove i na zadnej strane obálky, opakujúcou sa číselnou symbolikou. To všetko sú hravé usmernenia, odľahčené variácie na inštruktážne obrázky používané v lietadlách pre prípady zvlášť závažných situácií. Ale predovšetkým texty samotné, tým, ako sú navzájom previazané, vytvárajú jeden prozaický celok. Každý by síce obstál aj ako samostatná poviedka, ale návratnosť motívov a postáv, dokonca dejové nadväzovanie, približujú Vandalu k predchádzajúcim „jednoliatym“ knihám autorky.

Opäť sa rozpráva o vzťahoch prostredníctvom poetických fragmentov a s citom pre detail. Čo sa zdá byť nové a iné, je istá ťaživosť, neutešenosť či pochmúrnosť. Aj predtým sme sa síce u Beňovej stretli s témou rozchodov, alebo s nepríjemným prostredím neútulného domova, no tie boli rámcované výsledným pocitom ľahkosti a radosti. Tentoraz natrafíme na početné vtipné momenty a odľahčenia, ale tapeta na pozadí je ponurá a chladná. Možno je to tým, že rozchody vnímame inak, keď máme dvadsať a keď máme štyridsať, podobne ako bývanie v skromnom priváte, insolventnosť a mnoho iných vecí. V mladosti veríme, že neustále prechádzame cez križovatky a zvoliť si iný smer je tá najľahšia vec na svete; po rokoch zisťujeme, že už dlho kráčame pochmúrnou uličkou a návrat na poslednú križovatku nás stojí nečakane veľa energie. Do hry (a textu) vstupuje, alebo sa tam skôr nenápadne vkradlo a usadilo, čosi ako vážnosť a otázka zrelosti. Aj tu však Jana Beňová ponúka možnosť dvojakej optiky – komický prvok piktogramov, parodický odkaz na Knausgårdov Boj či ironická inštruktáž ponúkajú kontext odľahčenosti. Sú to napokon len poviedky, ktoré sa navyše dobre čítajú. No odľahčenosť znamená, že niečo ťažké sa stalo ľahším, a jednotliví čitatelia môžu dospieť k odlišnému vnímaniu týchto opozít.

Pozrime sa bližšie na motív domu v Beňovej prózach, čo je literárne dôležitý, hoci v jej prípade skôr vedľajší motív, pričom práve jeho absencia o niečom vypovedá. Priestor domova úzko súvisí s partnerskými vzťahmi aj s civilnosťou, ktoré sú v autorkiných textoch dôležité. Preto aj vytrvalo neprítomný, narúšaný a opúšťaný domov vypovedá o povahe protagonistov a ich vzťahov. V knihe Preč, preč! sa do popredia – a vlastne aj do samotného názvu – dostala neútulnosť priestoru, absencia intimity; Petržalka sa stala zápornou postavou textu, nepriateľom partnerského vzťahu. Flanérova košeľa sa celá odohráva v priestore ulíc, v prevažne dokumentárnej forme sa tu skúmajú premeny mesta, konkrétnych budov a ľudských osudov.

Pevný pôdorys domova v autorkiných prózach absentuje. Je v nich silne prítomný genius loci, ale ten prináleží nomádskej sieti, mestu a spoločenstvu, nie domu a rodine. Kaviarne, kníhkupectvá, ulice, byty známych, cesty po Európe – to všetko tvorí dôležitý priestor pre protagonistov a ich vzťahy. Zrkadlí sa to v názve i téme Plánu odprevádzania, a nie je ťažké zmapovať túto tekutosť domova aj v knihe Vandala.

Úvodná poviedka Osem Billov nás privíta vo verejnom priestore par excellence, na vernisáži v galérii. Tu spoznávame Gabriela, ktorého byt obsadili knihy v neprestajnom prúdení a usádzaní sa okolo jeho tela, takže s manželkou zostal bývať v ulite tvorenej textom. Jeho náprotivkom je Korman, ktorý sa vystrašený Gabrielovým príkladom začne kníh zbavovať a nechá ich prúdiť opačným smerom, z bytu do vonkajšieho prostredia, presnejšie na dvor. Knihy sa ocitajú aj v posteli a vytlačia rozprávačku z Kormanovho bytu k postave menom Falko. Nasleduje popis Falkovho pravidelného sezónneho sťahovania, letného a zimného presúvania domova. Domov je tam, kde sú tvoje knihy, alebo presnejšie, kde je text. A ten je čoraz tekutejší, v súlade s trendom narastajúcej virtuálnosti, o ktorom hovorí pasáž popisujúca hru. V druhej poviedke Ezra (To bola taká doba…) sa znova ocitáme na prahu bytu a opäť v okamihu lúčenia, text prúdi dverami bytu do okolitých ulíc, zamierime do krčmy Verne a napokon do nemocnice. Úlohou domova je od prvej vety rozplývať sa. Treťou poviedkou je Pionierska ulica (Amerika je…) a už podľa názvu ide o programovú poviedku nomádstva. Pionierska ulica je symbolom lacných podnájmov, je nepretržitým domovom švába, ktorý nadobúda rôzne veľkosti, ale je to stále ten istý šváb na ceste životom, verný sprievodca „lúzrov“ na všetkých biednych adresách sveta od Petržalky po Brooklyn. V závere poviedky sa dá celý niekdajší petržalský domov, celý svet knihy Preč, preč! nezaujato obísť za pätnásť minút sediac v autobuse.

Napokon predsa len dôjde aj na dom, a to práve v ťažiskovej, prostrednej časti knihy. Poviedka Izbové hory, ktorú by sme mohli premenovať aj na Izbové horory, celkom otvorene charakterizuje dom ako niečo negatívne, práve preto, že nie je otvorenou sieťou. Osamelý dom na pobreží síce stojí „uprostred divej prírody,“ no „jediným znakom prítomnosti života boli pasienky a zvieratá,“ (s. 95) čo poukazuje na to, že protagonistka si život nespája s prírodnou krajinou, ale v omnoho väčšej miere s mestom. Život nie je prírodný, ale kultúrny fenomén. Dozvedáme sa, že „v dome rýchlo hynulo všetko erotické.“ (s. 95) Dom je priestorom patriarchálnej maskulinity, medzi chladnými múrmi ožíva v jeho obyvateľoch archetypálna postava starca, zlostného, zlého a bezcitného, ktorý „horel falošným ohňom“ (s. 113) a veľmi dobre vedel, čo robiť „zábudlivým a roztržitým dievčatám, aby ich naučili poriadku.“ (s. 148) Protagonistke však na dome prekážajú aj tie vlastnosti, pre ktoré sa, naopak, k domu upínajú tradičné túžobné predstavy. Najexplicitnejšie to vyjadruje v nasledujúcich konštatovaniach: „Domy a byty sa mi vždy páčili, nie však domácnosti. Tým som sa vždy chcela vyhnúť. (…) Vedenie domácnosti je ako vleklá choroba.“ (s. 96) Dom a vzťah v ňom sa pre partnerskú dvojicu ukážu byť pascou odcudzenia, väzením. Protagonistka sa tak čoraz intenzívnejšie stotožňuje so slepeckým psom, ktorý sa musí naučiť neposlušnosti, aby sa v kritických situáciách mohol zachovať správne.

Takéto inklinovanie k tekutosti vzťahov a domovov býva z perspektívy tradičných hodnôt vnímané ako nezrelosť, keďže dosť dobre zodpovedá dospievaniu a s ním spojenej neochote alebo neschopnosti robiť kompromisy. Individuálna sloboda a nezávislosť sú pre takýto postoj dôležité hodnoty, zdá sa však, že sa k nim viažu aj osobnostné tiene, pre ktoré títo protagonisti majú problém udržať si partnerský alebo rodičovský vzťah a obstáť v ňom. V obmene Pascalovho podobenstva ide o neschopnosť vydržať sedieť v miestnosti s niekým iným. Podobným nepriamym spôsobom a takisto prostredníctvom obydlia je táto neochota a zároveň neschopnosť trvácnych vzťahov zobrazená v knihe Michaely Rosovej Tvoja izba. V ironickej skratke nájdeme tento typ obyvateľov tekutého domova zobrazený v Ballovej poviedke Infekcia: protagonista poviedky je presvedčený, že svojou osobnosťou kontaminuje priestory domu, preto čoraz častejšie a nutkavejšie obmieňa nábytok, podlahy a omietku, aby sa napokon vydal na útek ako novodobý Ahasver, ktorého skutočným prekliatím je jeho vlastné Ja. O Beňovej protagonistoch by sme mohli povedať, že stelesňujú revoltu dospievania, ale v špecifickej podobe. Nie je to neprispôsobivosť problematických, neposlušných detí, ale naopak, tých nadaných, v istom zmysle vzorných a dobrých žiakov, ktorí v sebe rozpoznávajú určitú odlišnosť a zároveň pociťujú nesúlad s väčšinovou spoločnosťou a jej pravidlami. Sú to premianti na šikmej ploche, vzorne vycvičené psy, ktoré sa musia sami naučiť neposlušnosti, aby zachovali vernosť princípom. Hoci len princípom dobrodružnosti života.

Avšak takáto tradičná alebo konzervatívna kritika nie je jediným možným pohľadom na Beňovej protagonistov. Možno o nich povedať aj niečo iné: nie je to zrelosť, čo neprijímajú, ale istá predstava zrelosti, určité konkrétne očakávania od dospelosti. V topografii domu v slovenskej literatúre tak stelesňujú typ tekutého domova nomádov a flanérov, pre ktorých sú dom a byt len kulisami na vlastnej, individuálnej ceste. Beňovej domovom je absentujúci domov. V prenesenom zmysle by sme mohli o jej postavách hovoriť ako o námorníkoch plaviacich sa životom, ktorých každodennosť je spojená so zmenou polohy, ktorých jedinou pevnou pôdou sú prístavné krčmy, ich rutinou je premenlivý výhľad z okna a obmieňajúca sa posádka lode. Hmotnou podobou domova sú pre nich veci, ktoré si možno preniesť z jednej lode na inú. Opakovanie a premenlivosť, zmena a stálosť tu nadobúdajú iný význam než na pevnine. Preto utekajú, cestujú, prechádzajú sa a odprevádzajú, a preto trpia, keď uviaznu v nemennosti a nehybnosti rutinnej každodennosti. Trpia reverznou formou morskej choroby – sužuje ich pevná pôda pod nohami.

Domov a z neho odvodenú identitu ako základný topos literatúry nájdeme už v Homérovi. V Borgesových štyroch základných naratívnych schémach ho rozoznáme prinajmenšom v prvých troch: obliehanie domova a boj oň (Ilias), odchod z domova za dobrodružstvom cudziny (Argonauti), návrat domov (Odyssea). V novodobom slovenskom kontexte je otázka domova otázkou generačnej identity a Borgesove typy príbehov by sme mohli prispôsobiť fázam generačných výmen. Nespokojnosť s domovom rodičov je spravidla nespokojnosťou so spôsobom života, v ktorom vládnu príliš rigidné schémy. A naopak, nespokojnosť s domovom potomkov poukazuje najčastejšie na nesúhlas s príliš voľnými a nezáväznými hodnotami detí. V próze Dominika Tatarku Ešte s vami pobudnúť je dom miestom generačného stretu protagonistu a jeho matky, pričom sám protagonista je uprostred modernizačných zmien tým, kto prostredníctvom pojmu domova hľadá a prehodnocuje vlastnú identitu. Porovnáva pritom pohľad matky s pohľadom manželky a konfrontuje svoj pôvodný, vidiecky domov s terajším, mestským. Aj u Tatarku, tak ako u Beňovej a Rosovej, má dom nezariadené, neobývané miestnosti, ktoré poukazujú na to, že sa nestal domovom. Pre Tatarku je príznačné, že je ochotný hľadieť na svet a na seba očami matky, a že sa po rozchode s tradíciou obracia späť k jej koreňom vedený stále tým istým radikálnym hľadačstvom. Podobné hľadanie generačnej identity v priestoroch vidieckeho domu a mestského bytu nájdeme aj u Dušana Mitanu – je príznačné, že mladý Mitana v duchu svojej generácie opúšťa rodičovský dom na dedine, v strednom veku konfrontuje svoju mestskú nešikovnosť s otcovou zručnosťou vo sne o budovaní múru, a napokon ako príslušník staršej generácie hľadá korene identity opäť aj vo vidieckom dome. Na rozdiel od ústrednej postavy matky u Tatarku, Dušan Mitana sleduje otcovskú líniu prostredníctvom otca, starého otca, polemík s kňazom čoby duchovným otcom až k hľadaniu – a zdá sa, že aj nájdeniu – Boha Otca. Dokonca aj vtedy, keď si za protagonistku zvolí ženu, ako je to v prípade Veroniky v poviedke Prievan, témou zostáva tajomstvo otcovstva (s presahom k Tajomstvu Otca v intenciách genézy Mitanovho písania). Dodajme, že iniciačná poviedka otcohľadačstva Ihla je prepojená práve s otcovskou postavou Dominika Tatarku.

Koreňom rodičovského domu sa dôsledne a kriticky venoval Balla v knihe V mene otca, pričom na rozdiel od predchádzajúcich autorov u neho nedochádza k nijakému zmiereniu s generáciou rodičov. O Beňovej protagonistoch možno povedať niečo podobné – odmietajú sa stotožniť s tradičným spôsobom vlastnenia a obývania bytov a domov, s upínaním sa na ich hodnotu statusu, s prácou venovanou zveľaďovaniu obydlia. Nejde len o to, že sa necítia dobre v domoch rodičov, oni nechcú obývať vlastné domovy spôsobom, akým ich obýva tradičná väčšina. Chcú kráčať, nie zapúšťať korene. Neriešia primárne rozdiel medzi vidiekom a mestom, bytom a domom, nezaujímajú ich požiadavky veľkosti či luxusu obydlia. Odlišujú sa módom existencie. Uprostred spoločnosti, ktorej cieľom je postaviť dom a zasadiť strom, sa plavia životom aj za cenu noblesných stroskotaní.