Laura 9. mája 2022

S Petrom Katinom sa zhovára Laura Kladeková

Peter Katina je slovenský akordeonista, pedagóg, hudobný publicista a popularizátor súčasnej vážnej hudby. Vydal viacero sólových albumov a v roku 2020 aj knihu Hudba inak. 

Myslela som si, že avantgarda je niečo, čo sa udialo v umení a kultúre v prvej polovici 20. storočia, no zdá sa, že to tak nie je. Album A Leap Into The Dark naozaj pôsobí avantgardne. Zlúčili sa v ňom dva vzdialené prvky – izraelská hudba a akordeón. Žijeme vo svete, v ktorom nám neustále opakujú, že všetko už bolo vymyslené. Potvrdil vám tento projekt (v ktorom figurujete ako dramaturg, ktorý oslovil súčasných izraelských skladateľov, aby zložili skladby pre akordeón), že to tak nie je a avantgarda je stále možná?

Avantgarda je večná (smiech). Určite nesúvisí s nejakým konkrétnym časovým obdobím, ako napríklad expresionizmus či impresionizmus, ale dá sa povedať, že každé obdobie má svoju avantgardu. Aj Haydn a Beethoven boli vo svojom období avantgardní. Hoci som použil v buklete albumu pojem „avantgarda“, v skutočnosti môj album nie je nejakým „trendovým výkrikom“ s vyložene experimentálnou hudbou, hoci je pravda, že na ňom spoločne so skladateľmi hľadáme nové cesty, akými by sa mohla tvorba pre akordeón uberať.

Súčasťou albumu sú aj vaše krátke, no hutné, miestami poetické texty, v ktorých jednotlivé skladby interpretujete. Napríklad o úvodnej skladbe Ouroboros sa dočítame aj: „Skladba prináša virtuózne pasáže, efektné zvukové plochy, plné halucinogénnych ozvien trblietavého zvuku, echa i pôvabných melódií. Akordeón a elektronika sa v skladbe doslova prenasledujú a imitujú, pokúšajú sa chytiť za „vlastný chvost“ a vytvárajú pocit neustálej kontinuity plynulým nadväzovaním úsekov jeden na druhý.“ A skutočne, poslucháč zrazu vie, čo si má na abstraktnej hudbe všímať, ako ju vnímať. Veríte v moc textu? Teda v to, že text môže priviesť laického poslucháča k súčasnej hudbe, ktorá by pre neho mohla byť na prvé počutie ťažká, kakofonická?

Verím v absolútnu moc textu. O hudbe treba písať, o hudbe treba rozprávať, je to normálna súčasť prístupu k umeniu. Keď sme začínali s prednáškami o hudbe pod názvom MusicZoom, ešte pred prvou sa ozývali na internete ironické hlasy typu „načo rozprávať o hudbe, je to to isté, ako tancovať o architektúre“. Myslím si, že vtedy nemali pravdu a odozvy na moje texty mi to potvrdzujú. Všetky svoje koncerty uvádzam slovne, píšem bulletiny, zostavujem dramaturgiu a nazdávam sa, že najmä pri súčasnej hudbe je veľmi dôležité ľuďom priblížiť, aký je charakter hudby, ktorá zaznie. Ako ste správne poznamenali, charakter mojich textov je skôr poetický, než vyložene muzikologický. Teoretické traktáty o hudbe som nikdy rád nemal, dávam prednosť intuícii a emóciám, samozrejme, podložených patričnou dávkou vedomostí. Samotný text však poslucháča bez predchádzajúcich skúseností k súčasnej hudbe neprivedie.

Prečo?

Pre väčšinu ľudí odchovaných na komerčných rádiách a tzv. mainstreamovej hudobnej produkcii, ktorá iba tvorí kulisu k inej činnosti, je nestráviteľná akákoľvek klasická hudba, Wagner, Mahler, Brahms, ba dokonca aj Bach. Takýchto ľudí k hudbe neprivedie vôbec nič. Iba systematické (samo)vzdelávanie, poznávanie a vnútorná vôľa objavovať nové veci, napredovať a počúvať bez predsudkov. Takých ľudí je ale okolo nás veľmi málo.

Prečo je pre priemerného poslucháča táto hudba neznesiteľná?

Pretože neobsahuje segmenty, ktoré ľudia vyžadujú – predvídateľnosť, pravidelný rytmus, krásne melódie a romantické harmónie. Navyše, ľudia chcú počúvať iba to, čo už poznajú – to je zaujímavý fenomén. Nechcú poznávať nič nové, aspoň teda v klasickej hudbe. Hudba sa pre nich navždy skončila Čajkovským. Stala sa uzavretou kapitolou. Ani väčšina orchestrálnych hráčov nemá rada súčasnú hudbu. Skrývajú túto nechuť za to, že sa im hudba nepáči, v skutočnosti táto hudba vyžaduje extrémne znalosti a zručnosti, ktorými bežní hráči a speváci nedisponujú. Na druhej strane dnes existuje množstvo kvalitných súborov, orchestrov a sólistov špecializovaných na súčasnú hudbu. No bez znalosti a povedomia o tom, ako hudba „funguje“, je to pre poslucháča len sled náhodných hlukov a rušivých momentov. Zdeněk Svěrák v divadelnej hre o hudobnej tvorbe fiktívneho českého génia Járu Cimrmana hovorí, že základnými prvkami Cimrmanovej hudby „očekávání a zklamání“. Je to skvelá paralela so súčasnou hudbou. Ľudia idú na koncert a často majú očakávania, ktoré ostávajú nenaplnené, následne sú sklamaní. Alebo vidia album s titulom „izraelská hudba pre akordeón“ a v ich predstavách sa objaví spojenie s klezmerom – tanečnou ľudovou hudbou východoeurópskych Židov. Potom nemôžu uveriť vlastným ušiam, keď sa na nich z reproduktorov vyvalí táto desivá industriálna zvuková hmota, na ktorú sa tancovať nedá.

Ak nie tancom, ako inak môžeme túto hudbu „prežívať“?

Rôzne. Je zaujímavé, že si z nej väčšinou ľudia vyberajú iba istý segment. To sa týka aj umelcov. Tanečníci či herci vnímajú hudbu úplne inak než hudobníci. Využívajú či vnímajú iba istý výrez, rytmické či emocionálne prvky, ak ich napríklad potrebujú do predstavenia. Laici súčasnú hudbu prakticky nepoznajú a ani nemajú šancu ju stretnúť. Na východnom Slovensku systematicky uvádza takúto hudbu azda iba Táňa Pirníková vo Viole – centre pre umenie v Prešove. V rámci Slovenska je množstvo podujatí, festivalov či koncertných sál zúfalo limitované. Ale v západnej Európe a USA má súčasná hudba veľké festivaly, publikum, majú mediálne podchytené a „zosieťované“ aktivity a môžu si dovoliť aj veľké projekty, ako súčasné opery, fúzie žánrov, veľké obsadenia, kvalitné nahrávky… Akordeonistov, ktorí robia podobné veci ako ja, je vo svete minimálne niekoľko desiatok. Ale vrátim sa k vašej otázke, ako túto hudbu prežívať. Pozrime sa, povedzme, na literatúru. Človeku, ktorý si kupuje bestsellery z výkladu a číta „spotrebné“ tuctové komerčné knihy, tomu predsa nemôžete ponúknuť Denníky Franza Kafku alebo knihy Jorgeho Luisa Borgesa. Odmietne ich a zavrhne po prečítaní niekoľkých riadkov. Tie knihy „nemajú dej, sú nezmyselné, nečitateľné a depresívne“ (teda podľa kritérií komerčných užívateľov). Pritom ide o klenoty svetovej literatúry. Podobne je to aj s filmom. Ak laikovi pustíte filmy Truffauta, Antonioniho či Bergmana, bude znudený a pobúrený. Na plátne vládne chaos, melanchólia, zdĺhavé statické obrazy, postavy sú neuchopiteľné a nejednoznačné. Pritom ide o ikonické diela, ktoré majú šesťdesiat a viac rokov a svojho času sa vysielali v bežných kinách pre masy. Aj v hudbe je to tak – ak vystavíte človeka väčšej výzve, než na akú je pripravený, zlyhá. K súčasnej, alebo ak chcete, avantgardnej hudbe sa prepracujete rokmi počúvania a vnímania. Ale existuje k tejto hudbe aj skratka – poznám hudobne úplne nevzdelaných ľudí, ktorých táto hudba intuitívne fascinuje. Je bizarná, nespadá do žiadnych škatuliek, je nepredvídateľná, neuchopiteľná a komplikovaná ako dnešná doba, a to týchto ľudí nadchýna. Preto si myslím, že súčasní autori už nikdy nebudú písať laicky povedané „v C dur“, lebo to jednoducho nezodpovedá ich vnútornému nastaveniu a považovali by to za neúprimnú umeleckú výpoveď. Ibaže by to bolo súčasťou osobitého autorského konceptu, ale to je zase iná kapitola.

Všimla som si, že pri vašom albume mi pomáha opakované počúvanie. Postupné prenikanie do vrstiev po jednej skladbe. Uvedomila som si, že nie som schopná vypočuť si celý album naraz; je tam priveľa hudobných nápadov na jednu skladbu, paradoxne, priveľa hluku, kontrastu a harmóniu akoby bolo potrebné hľadať…

Určite. Iba máloktorý laik by si sústredene vypočul takýto album celý naraz. Ani hudobníci to často nedokážu. Je úplne v poriadku vypočuť si iba jednu skladbu, dokonca iba jej časť. Ideálne je počúvať na kvalitnej zvukovej aparatúre, teda na hi-fi veži so samostatnými komponentmi, nie na mobile, rozhodne nie v aute, kde počujete všetky spodné frekvencie zvuku motora, ani v elektromobile nie. Počúvať treba sústredene, v absolútnom tichu a pokoji. Ani výstavou výtvarných diel predsa neprefrčíte na bicykli… Je na vás, či nad hudbou premýšľate, alebo totálne „rezignujete“ v pozitívnom zmysle slova. Môžete nechať vedomie plynúť, ale nesmiete driemať a stratiť s hudbou kontakt. Treba si uvedomiť, že táto hudba je výsledkom starostlivej a prepracovanej, sofistikovanej intelektuálnej práce, pričom všetky skladby sú detailne zapísané v partitúre, bez akejkoľvek improvizácie. Nie je prvkom náhody, ani v najmenšom. Partitúry sú extrémne náročné, komplikované technicky, rytmicky i výrazovo. Príprava a naštudovanie diel trvali takmer dva roky. Pri prvom počutí bez predchádzajúcich skúseností sa môžu skladby podobať, lebo sú napísané pre ten istý nástroj, ale ak sa pýtate na „hluk, kontrast a harmóniu“, tak napríklad skladba Nettu Aloniho Breathless je takmer úplne tradičná. Prináša až klasické formy, siahajúce do tradičnej zvukovosti akordeónu, spevné, priam piesňové línie, rozšírené harmónie neoklasickej hudby a pôvabné tvary. Rovnako aj skladba Olega Bogoda Zoom In/ Zoom Out je napísaná úplne tradičným spôsobom, nech vás nepletú časté výrazové pauzy či občasné „výkriky“ drsných tónov. Je to skladba v klasickom koncertantnom duchu, s expozíciou, vrcholom a záverom. Skladby Shaia Cohena zasa môžu pripomínať hudbu k filmu, Ancient Scripts II. svojou naliehavou pulzujúcou motorikou, kým titulná A Leap Into the Dark akýmsi prienikom do vesmíru nepoznaných zvukov. Pokiaľ ide o „hľadanie harmónie“ v hudbe, je to skôr filozofická otázka. Má hudba prinášať harmóniu? V akom zmysle? Woody Allen v jednom filme prináša priateľke knihu ako darček so slovami: „Váhal som medzi Sartrom a Heideggerom. Nevedel som, koho depresia ťa viac oblaží.“ Akú harmóniu nám prináša Joyce, Rothko či Fellini? Skladatelia takto primárne neuvažujú. Umelecký zámer ide akoby ponad prvoplánové vyhľadávanie a poskytovanie „potešenia“ v podobe sladkých tónov. Čím väčšmi skúmame vesmír alebo mikrobiologické štruktúry, tým jasnejšie vidíme, že sú oveľa komplikovanejšie, než sme si doteraz mysleli. Tak je to aj s hudbou. Reflektuje našu pre-apokalyptickú dobu so skúsenosťou s dvoma svetovými vojnami, holocaustom, stratou religiozity, stratou identity a akéhokoľvek smerovania. Hudba už nikdy nebude romantická. Štrukturálne je veľmi komplikovaná, často drsná a iritujúca, ale musíme k nej pristupovať bez predsudkov a očakávaní. Mali by sme sa ňou nechať unášať, lebo je ako vodná hladina – odráža nás samých.

Ako o hudbe píšete?

Hudbu si najskôr opakovane vypočujem, než o nej začnem písať. Uvažujem o nej aj mimo svojho pracovného prostredia, v prírode, v meste. Môj text vzniká vždy v hlave. Potom si sadnem k počítaču a iba ho „prepíšem“. Najlepším zdrojom informácií býva často text z bukletu CD. Nakupujem iba originálne nosiče – CD, DVD, Blu-ray a LP, nikdy nesťahujem, nenapaľujem, nestreamujem. Pracujem vždy iba s fyzickým originálom. Je to zároveň súčasť mojej audiofílie, úsilia o čo najkvalitnejší posluch albumov s čo najlepšími interpretmi. Písať som sa neučil od nikoho, píšem v princípe stále rovnako – snažím sa o vyváženú odbornú a emocionálnu stránku textu, o to, aby nebol príliš dlhý a nudný, ale aby zaujal a nadchol. A predovšetkým, aby si následne poslucháč hudbu vyhľadal a vypočul. To je mojím prvoradým cieľom.

Je „práca s fyzickým originálom“ aj stratégiou ako počúvať hudbu pomaly? Ak si môžeme stiahnuť tisícky albumov klasiky, vedie nás to k frustrácii, že neobsiahneme všetko. A možno aj rezignujeme na spoznávanie nového… Ako si udržať zvedavosť?

Áno, toto sebaobmedzenie dané stavom našej mysle je dobré. Nikto nedokáže naraz obsiahnuť povedzme päťtisíc albumov klasiky, ktoré si stiahol na internete, nie je to v ľudských silách. Albumy a knihy nadobúdam iba takým tempom, akým ich zvládam počúvať a čítať. Vnímam všetko vlastným tempom, plynule a nenáhlivo.