Laura 7. júna 2022

Dalfar

Stanislav Rakús: Ľútostivosť. KK Bagala, Levice 2021.

Ulica ľahtikársky pokladala kdekoho za blázna.“ Touto vetou sa začína prvá poviedka Dom na Agátovej ulici zo zbierky Ľútostivosť. Sprevádza nás ňou precízny, pokojný rozprávač s nevzrušivou dikciou, no práve jeho odstup od rozprávania, to, čo nepovie a ako to nepovie, vytvára v texte zaujímavé napätie.

V prvom príbehu sa stretávame hneď s niekoľkými postavami, s detailmi ich životov, osobitými charakterovými rysmi a niekoľkými príhodami, a predsa nedokážeme dej príbehu situovať do konkrétnej doby. Zmienka o sestre Jána Čížika, ktorá býva ilegálne vo Viedni (s. 10), prezrádza, že poviedka sa odohráva v období socializmu, a až v samom závere poviedky rozprávač zmieni prechod frontu mestom a udalosť „nedlho po vojne“ (s. 24), čo nám umožňuje určiť čas presnejšie. Postavy a ich príbehy nám rozprávač priblíži univerzálne a nadčasovo, so zameraním na ich ľudskú podstatu, charakterové rysy a špecifiká. Povaha slovenského malomesta, ako ju zobrazuje text, umožňuje predstaviť si dej v ktoromkoľvek slovenskom meste. Pokojný, systematický a nápadne nepríznakový výklad rozprávača je ozvláštnený najmä tým, ako zmieňuje tragické udalosti, keďže na stránkach knihy sa opakovane stretávame so smrťou a šialenstvom.

Na smrť sa tu v zásade spomína, je to skutočnosť, ktorá sa udiala a patrí už k jednotlivým postavám ako nemenný fakt. Udalosti súvisiace s úmrtím sa – s výnimkou poviedky Ohrozenie – nikdy nezobrazujú z perspektívy prítomnosti, a preto k nim nepatria bezprostredné emócie, strach, zdesenie, šok alebo duševná bolesť. Nepopisuje sa spracovávanie takejto skúsenosti, vyrovnávanie so stratou blízkeho alebo boj s vlastnými pocitmi. Smrť je tu faktom medzi ostatnými faktami, zmienky o nej sú súčasťou minulých príbehov, nadobudla v udalostiach pevné miesto. Tragická udalosť v Parákovskej rodine je síce označená za „hroznú, strašidelnú vec“ (s. 8), ale inak máme dojem, že smrť je začlenená do príbehu života, že ju postavy vzali na vedomie, práve tak ako všetko ostatné. Okrem tohto vecného prístupu k smrti vnáša do textu prvok ambivalentného tajomstva aj neukončenosť rozprávania, koniec bez jasného dopovedania príbehu, ktorý pred čitateľom roztvára viaceré možnosti interpretácie, na čo ho pripraví už záverečná veta úvodnej poviedky.

Tri poviedky sú vyrozprávané rozprávačom v tretej osobe, zvyšné dve sú monológom protagonistov, no celá kniha pôsobí kompaktne svojou naratívnou technikou, výberom detailov, ale najmä vecným, trpezlivým, vyrovnaným spôsobom rozprávania. Tretia poviedka – Ohrozenie – sa odlišuje tým, že k motívu smrti smeruje, osciluje okolo neho z perspektívy bezprostrednej prítomnosti, nie z vecného pohľadu rekapitulácie, aby sa napokon predpokladanej nevyhnutnosti úmrtia vyhla. Aj napriek tomu je však situácia otca s chorým synom spracovaná skôr neutrálne, dozvedáme sa o množstve detailov jeho nočnej výpravy na pohotovosť, nie o jeho vnútorných pocitoch, nebodaj panike. Tento odcudzujúci prvok rozprávania prispieva k ozvláštneniu textov, rozprávač hovorí veľa, ale evidentne nie všetko, o jednotlivých postavách sa dozvieme viacero osobných, nezriedka komických skutočností, ale zostávajú pre nás určitou záhadou bez plného porozumenia a stotožnenia, ako je to napokon s našimi blízkymi i najbližšími aj v skutočnom živote. Autor sa venuje popisovaniu udalostí a historiek, ale nie psychológii postáv, vnútorný priestor za fasádou príbehov necháva na čitateľa. Predovšetkým však nevytvára postavy, ktoré by niesli jeho hlas, a ktoré by komunikovali s čitateľom jeho jazykom. Takýto typ postáv nachádzame napríklad v dielach Pavla Vilikovského, ktorý s čitateľom okamžite nadväzuje vzťah intelektuálnej spriaznenosti prostredníctvom ironického komentovanie okolia, ale i seba samého, takže čitateľ sa v jeho postavách môže spoznať a stotožniť sa s nimi. Dušan Mitana podobne vteľoval svoj autorský hlas do protagonistov poviedok a vytváral priateľský vzťah medzi nimi a čitateľom na základe sympatií k ich vedomému outsiderstvu.

Stanislav Rakús nevytvára hrdinov blízkosti, ale približuje a skúma vzdialené postavy z okraja nášho zorného poľa, susedov a príbuzných, ľudí nepochádzajúcich z intelektuálnych alebo literárnych kruhov. Červenolíci, na ježka ostrihaný obchodník Alfonz Radimák je zástupcom samostatného živočíšneho druhu, a zblížiť sa s ním znamená skúmať ho, preklenúť vzdialenosť určitej svojráznosti, nezriedka sprevádzanú pocitom grotesknosti. Kým Vilikovský alebo Mitana používajú humor, aby nás pobavili a rozosmiali, a okamžite nás tak naladili na spoločnú frekvenciu, humor Alfonza Radimáka nie je zobrazený preto, aby s nami nadviazal bezprostredný vzťah a preklenul odstup, ani preto, aby nás rozosmial. Tento humor je predmetom skúmania ako jeden z charakteristických prejavov špecifickej bytosti a sám osebe je komický. Hrdinovia Ľútostivosti sú skutoční ľudia okolo nás, o ktorých sa rozprávajú príbehy a historky, a autor nám ich sprístupňuje práve takto, spôsobom, ktorý si literárne nijako neuľahčuje.

Ľútostivosť sprítomňuje určitý rys malomestského života, ktorý je spätý s minulosťou. Vykresľuje mikrokozmos rodiny, v ktorom si jej členovia osvojujú svojrázne slová, názory, povahové črty, štýl humoru alebo tradované historky. Stanislav Rakús to robí rafinovane a s citom, využívajúc prvky jemnej irónie a komiky. Rozprávač titulnej prózy Ľútostivosť nechá svojho otca v príhode so železnicou použiť dvakrát príznakové „ako taký“ (s. 72) a onedlho ho použije tretíkrát na dôkaz dobre osvojeného rodinného výrazu (s. 75). Rekapitulačný svet týchto próz má svoje akceptované pravidlá. Jednotlivé postavy majú pevne zakorenené návyky, štýl reči, spôsob, akým sa náhlia alebo meškajú. Deti bezvýhradne akceptujú rodičovskú autoritu, ku ktorej patria povely i bolestivý výprask. A v tomto svete sa napokon prijíma i smrť ako definitívny fakt, ktorý má svoje miesto v genéze každého rodu. Nejde nutne o svet minulosti, ktorý nenávratne nahradila naša radikálne iná prítomnosť, ale o svet nazeraný z perspektívy spomienky. V takto vyrozprávanom svete má všetko ustálený príbeh, z pohľadu spomínajúceho človeka majú postavy, udalosti i miesta pevne stanovený charakter a každá tragická i komická udalosť, každá smrť je už spracovaným, akceptovaným faktom.

Ľútostivosť z názvu knihy môžeme na základe čitateľského dojmu nahradiť slovom vecnosť. V týchto textoch sa spomína bez pátosu a nostalgie, o ľútostivosti sa tu hovorí, ale neprenikla do spôsobu písania. Hoci nám to poviedky ani ich protagonisti nikde priamo nepovedia, jedným z ich zámerov je učiť sa smrti, a vo svojich vzdialených spomienkach ju vidia o to častejšie a zreteľnejšie, o čo bližšie k nej stoja.