Laura 16. júna 2022

Lenka Šafranová

Písať o eseji je ako písať o Veľkom tresku. Je ťažké ho znovu zažiť, hovoriť o ňom ako o neznámom jave. Na druhej strane možno správy o ňom aspoň čiastočne „očistiť“, pretože sa z neho s pribúdajúcimi informáciami stal mýtus, „vesmírny kult“. Dôležité je nenárokovať si výlučnú správnosť alebo uzavretosť vlastného konštatovania. Napokon, cieľom eseje nie je prinášať nové zistenia a postulovať závery, ale poukázať na vzťahy medzi javmi, analyzovať ich z osobitého uhla pohľadu a presvedčivo argumentovať. To si vyžaduje barthesovskú rozkoš z textu, baginovskú radosť z intelektuálnej tvorby, ale aj čas. No koľko času je dosť? Kým jednému čas letí, druhému sa písanie zdá ako celá večnosť.

Písanie eseje si vyžaduje pristupovať k času inak. Esenciálnosť nespočíva v samotnom písaní, ale v hĺbke, s akou sa pristupuje k analyzovanému javu. Tá závisí od autorovej schopnosti zamýšľať sa nad problémom, od jeho miery informovanosti a schopnosti využiť vedomosti tak, aby tému svojím pohľadom zveľadil. Písanie eseje si podľa môjho názoru vyžaduje pristupovať k času lyricky, naladiť sa na tému gnómicky. Ak autor prijme analyzovaný problém za svoj, môže o ňom uvažovať bytostne a podať ho uveriteľne. Gnómickosť ponúka možnosť ponoriť sa do seba samého. Pri písaní si autor vytvára personálny štýl, ktorý zodpovedá jeho prežívaniu, uvažovaniu, osobnosti. To je okrem iného dôvod, prečo nemožno ustanoviť presný pomer pojmovej, publicistickej a obraznej lexiky v esejistickom žánri.

Esej vnímam ako organickú štruktúru, ktorá zahŕňa samoregulačný mechanizmus fungujúci v prospech jednoty textu. Umožňuje temperamentu, kreativite, racionalite a analytickosti prejaviť sa, no zároveň ich mierni prostredníctvom interferencie navzájom rôznorodých prvkov, ktoré ich v texte zastupujú. Ak sa rovnováha prvkov naruší, naštrbí sa dynamika hybridnosti a z textu sa stáva „čierna diera“. Domnievam sa, že architextualita, teda príslušnosť textu k žánru, je v prípade eseje založená práve na zachovaní dynamiky hybridnosti. Ak sa autorovi podarí zachovať jej konštantný pohyb v celom texte, existuje vyššia pravdepodobnosť, že výsledkom bude text žánrovo zodpovedajúci eseji, nie neidentifikovateľný hybrid.

Na písaní eseje je pre mňa najvzrušujúcejšie lavírovanie medzi vedou, umením a publicistikou a zároveň oscilácia medzi tým, čomu sa autor venuje, a tým, čo písaním reprezentuje. Priestor textu predstavuje pre esejistu akési „diplomatické pole“. Mal by sa v ňom pohybovať s istotou a zároveň sa mať neustále na pozore, aby nezneužil jazyk na sebaprezentáciu a manierizmus. Byť pohyblivý v pohyblivom je síce vzrušujúce, no vôbec nie ľahké. Našťastie existuje čosi ako „gravitačná sila žánru“, ktorá priťahuje esejistu späť k objektu. Gravitačnú silu eseje (ide o už spomínané architextuálne vzťahy) možno pripodobniť ku gravitačnej sile Mesiaca. Ak autor poruší rovnováhu prvkov v texte a uprednostní napríklad strohý, denotatívny, odborný jazyk a rozsiahlu minucióznu analýzu, je pravdepodobné, že sa odkloní od zamýšľaného žánru smerom k vedeckej štúdii. Ak uprednostní obrazný jazyk a expresívnosť, hrozí, že sa preorientuje od skúmania konkrétneho javu na jeho umelecké zobrazovanie. V prípade eseje tak autor síce môže „odskočiť od zeme“ ďalej, no skôr či neskôr musí dopadnúť späť na povrch Mesiaca. Gravitačné pole eseje teda umožňuje autorovi odpútať sa, no nedovolí mu uletieť. Iniciatíva pritom ostáva na ňom a len on sám musí znášať potenciálne dôsledky. Neraz si jeho „povyskočenie“ všimne až diskurzívny čitateľ na základe dostatočného odstupu od textu a znalosti charakteristických žánrových znakov. Pretože aj on je, podobne ako autor, priťahovaný gravitačnou silou žánru.

Tak, ako sa žáner eseje v priebehu dejín transformoval do rozličných podôb, menilo sa aj uvažovanie o ňom. Medzi štruktúrou, procesmi vedomia a žánrovým modelom vnímam istú podobnosť. Predstavujem si ho ako vnútorný priestor zložený z jadra a periférie, pričom centrum tvoria poznatky o kľúčových prvkoch, ktoré v žánri ostávajú aj po jeho metamorfóze (ako napríklad permanentná aktualizácia predmetu analýzy). Pohyblivosť myslenia o žánri v jadre vedomia je utlmená, zatiaľ čo pohyblivosť uvažovania o žánri na periférii vedomia vykazuje vysoký stupeň dynamickosti. Zmenou dobového (spoločenského, kultúrneho, politického) kontextu sa čiastočne mení aj hodnotový svet človeka a pohľad na dianie okolo neho. Do periférnej časti vedomia vstupujú nové prvky a iné z neho vystupujú.

V 16. storočí – keď mala esej reprezentovaná textami Michela de Motaigne bližšie k žánrom morality, traktátu či úvahy – pracovala periférna vrstva čitateľovho vedomia s esejistickými znakmi ako napríklad kritickosť, dôraz na morálku, úsilie prebrať spoločnosť z necitlivosti. Od druhej polovice 18. storočia – keď sa esej začína odkláňať od vedeckého smerom k umeleckému diskurzu a neskôr (v 20. storočí) k publicistike a zbližuje sa napríklad aj so žánrami ako denník, fejtón alebo glosa – si periférna časť čitateľovho vedomia spája esej tiež s vyjadrovaním autora k aktuálnym udalostiam, naratívnymi postupmi, prítomnosťou komiky či osobným príbehom esejistu.

Vedomie čitateľa prechádza v priebehu dejín metamorfózou, podobne ako samotný žáner. Rozrušovanie žánru je vždy i rozrušovaním uvažovania o ňom, a len vďaka tomu môže opätovne dochádzať k rozrušovaniu žánru. Toto rozpínanie žánru znamená v skutočnosti viac, než len metamorfózu a obohacovanie modelu. Je dokumentovaním dennodenného rozpínania ľudskej mysle, expanzie vesmíru v našom vedomí, ktoré však, paradoxne, znamená dotyk s čoraz väčším neznámom. Pripomínal to aj Montaigne, ktorý sa odvolával na Sokratov výrok „viem, že nič neviem“. Montaigne svojich čitateľov zároveň varoval pred absolutizovaním pravdy a nabádal ich k neustálemu prehodnocovaniu predmetu skúmania. Netušil, že o pár storočí sa pravdou bude rozumieť akákoľvek relativizácia reality a „spochybňovanie“ sa stane rutinou pre tých, ktorí neprahnú po intelektuálnej rozkoši.

Zdá sa, že súčasnosť funguje na princípe mise en abyme, pri ktorom dochádza k nekonečnému opakovaniu javu a súčasne k jeho zacykleniu. Montaignovský človek stojí dnes pred neľahkým rozhodnutím – ustúpiť o krok a nekonfrontovať sa s človekom spochybňujúcim „guľatosť Zeme“ alebo padnúť do priepasti a usilovať sa spochybňovať spochybňovanie spochybňovaného. Priblížiť sa k inej mentálnej galaxii by pritom nemalo byť motivované žiadosťou po zrážke, ale túžbou po nadviazaní dialógu s druhým pomocou empatie a snahy ozrejmiť mu fungovanie argumentácie a rozdiel medzi argumentom a názorom. Potreba hľadať „alternatívnu pravdu“ totiž často vyplýva z neuvedomovaného rozdielu, ale aj z hranice medzi spomínanými galaxiami.

Esejisti sa v ostatných rokoch usilujú aspoň čiastočne danú situáciu zvrátiť. Uvedomujú si, že by mali byť pokorní nielen voči poznaniu, ale aj voči tým, ktorí akémukoľvek poznaniu nedôverujú. Či už esejista napíše text stredného alebo dlhšieho rozsahu, uplatní stredný alebo vyšší stupeň viazanosti alebo bude mať „mistríkovský index priemernej slabikovej dĺžky slova iný ako L2“, je podstatné, aby esej nepísal iba pre seba alebo pre pár „osvietencov“ vo svojom okolí. Preto je dobré, že sa esej nevyskytuje výlučne v knižnej podobe či odborných periodikách, ale nájde si svoje miesto aj v rozhlase a virtuálnom priestore prostredníctvom webových platforiem, blogov a podcastov. Stáva sa tak dostupnejšou a atraktívnejšou pre širší okruh prijímateľov, čo však neznamená, že automaticky rezignuje na kvalitu.

Súčasná esej reflektuje nielen nadčasové témy, ale aj to, čo je pre dnešného tvorcu pálčivé. Charakterizuje symptómy doby, v ktorej autor píše: podliehanie spoločnosti hoaxom, anestetika a nenávisť v medziľudských vzťahoch, radikalizmus, prehlbujúce sa socioekonomické rozdiely alebo aktuálna geopolitická situácia. V mnohých textoch badať príklon k prehlbovaniu reflexívnosti, výkladu a dokazovania; uprednostňovanie nocionálnej lexiky a odklon od ľahšieho, „fejtónového humoru“ a beletrizovania zobrazeného javu. Vysvetľujem si to najmä spomínanou potrebou reagovať na spochybňovanie faktov, úsilím nerezignovať na hlbší dialóg s človekom, ktorého mentálny vesmír sa nachádza mimo akéhokoľvek racionálneho uvažovania. Vnímam tiež nutnosť apelovať na spoločnosť a komunikovať s ňou o závažnosti diania okolo nás (klimatické zmeny, vojenské konflikty, úspech populistickej a radikálnej politiky), ale aj úsilie prihovoriť sa mladej generácii, ktorá sa s dôsledkami aktuálnych udalostí musí onedlho konfrontovať. Napokon reflektujem aj potrebu prinavrátiť eseji jej relevanciu po tom, ako sa u nás v 90. rokoch ustálil jej americký (stredoškolský) variant.

Nech si prítomnosť uvedených znakov vysvetľujem akokoľvek, pozorujem, že neustávajúca transformácia žánru sa dostáva k svojmu vrcholu, a teda do bodu vykryštalizovania jeho podoby. Dynamickosť navonok ustáleného modelu zodpovedá dynamickosti uvažovania o eseji. Nehovorím ani tak o preferovaných (nadčasových, ale aj aktuálnych) témach, ale o spôsobe, akým ich autori zaznamenávajú. V prístupe k téme sa totiž odzrkadľuje omnoho viac, než si je esejista často ochotný pripustiť. Jeho písanie ho presahuje v tom, že obsahuje cennú informáciu o hodnotovom svete človeka zastupujúceho časť spoločnosti svojej doby. Z hľadiska dejín kultúrnej pamäti predstavuje dôležitý dokument, zachytávajúci vzťah človeka k svetu v konkrétnom časopriestore. Esej má význam zo synchrónneho a zároveň diachrónneho hľadiska, pretože zachytáva myšlienkové pochody autorov zastupujúcich nespočetné množstvo hodnotovo odlišných súčasností, osobitých „tu a teraz“.

Ak si autor naplno uvedomí potenciálne dôsledky písania eseje, pochopí, prečo si žáner vyžaduje nielen potrebné úsilie, barthesovskú rozkoš z textu, baginovskú radosť z intelektuálnej tvorby, ale aj gnómický prístup k času.

Literatúra:

BAGIN, A., 2010. Krása približnosti. Bratislava: Ars Poetica, o. z. & Ústav slovenskej literatúry SAV.

HORVÁTH, M., 2020. Teória a prax eseje (z perspektívy lingvistu). Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave.

LUKÁCS, G., 1966. O podstate a forme eseje. In: Mladá tvorba. Roč. 11, č. 1, s. 20 – 23.

MISTRÍK, J., 1975. Žánre vecnej literatúry. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.

MISTRÍK, J., 1974. Esejistický štýl. In: Slovenská reč. Roč. 39, č. 6, s. 321 – 332.

MONTAIGNE, DE M., 2007. Eseje. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.