Laura 30/08/2022

Dalfar

Navštíviť neznáme mesto predstavuje špecifický druh zážitku. Ponáram sa do ulíc a nechávam sa nimi viesť, pričom pred sebou mám len prázdno. Za pochodu si vytváram provizórne teórie o kultúre, ktorá utvárala tieto ulice a sama nimi bola utváraná. Čítam znaky a signály. Každé mesto má svoju vlastnú abecedu. Niekde sú to komíny, sochy svätých vo výklenkoch budov, plagáty a nápisy na stenách, inde vodovodné potrubia, ktoré vytvárajú na fasádach budov modernistické obrazce a povyšujú inštalatérov na futuristických dizajnérov. Každé mesto je sústavou znakov, ktoré komunikujú posolstvá, a vďaka nim sú jeho návštevníci semiotickí detektívi. Odnášajú si toľko, koľko sú schopní prečítať.

V galérii talianskych miest má osobité postavenie Janov, tento rušný a plebejský prístav, tiahnuci sa v úzkom pruhu niekoľko kilometrov po strmom pobreží Ligúrskeho mora. Pri návštevách Talianska som si stále jasnejšie uvedomoval, odkiaľ čerpal inšpiráciu Italo Calvino pri zostavovaní Neviditeľných miest. Jeho zbierka rozprávaní vyrastá z Benátok a z príbehov Marca Pola, ale potrebuje aj sériu podobností a odlišností ostatných miest, ktorých charaktery priťahujú a zhromažďujú odlišné typy vecí a ľudí: kupcov, vzdelancov, robotníkov alebo umelcov. Miernosť a sympatická elegancia Bergama alebo Sieny, renesančný pôvab Piacenzy či Florencie ponúkajú úplne iné dojmy než Janov. Ten vyrástol z mora, odtiaľ doň prúdilo bohatstvo, ale aj záplava ľudí, kedysi námorníkov, prístavných robotníkov a pirátov, dnes imigrantov.

Ako v rozprávke či v podobenstve, aj v Janove sa začína dole, v chudobnej a rušnej prístavnej štvrti, odkiaľ sa treba vypracovať a vyšplhať na vyššie, bohatšie, elegantnejšie a pokojnejšie poschodia. Starú prístavnú štvrť Porto antico dnes obývajú najmä ázijskí a africkí prisťahovalci a okrem všadeprítomných talianskych kaviarní sú tam predajne rýb, ázijské a turecké reštaurácie a pouliční predavači čohokoľvek. Ako píše Oswald Spengler, Stredozemné more predstavovalo v európskej geografii spojenie, nie prekážku, čo dokazuje aj Janov, dokorán otvorený moru a hermeticky uzavretý hradbami pred zvyškom pevniny. V meste nie sú žiadne malé, prízemné budovy, na aké sme zvyknutí u nás; všetky domy sú robustné a viacposchodové. Bohatstvo plynúce z mora nechalo vyrásť povestné janovské paláce, ale medzi vysokými svetlými budovami sa tiahnu uzučké tmavé uličky páchnuce močom, rybami a chudobou. Povahu mesta dokreslil aj hotel, v ktorom som sa ubytoval, s úzkym, strmým točitým schodiskom, labyrinticky sa vinúcimi chodbami a úzkymi izbami s vysokými stropmi bez klimatizácie, s ventilátormi monotónne pradúcimi v horúcom a dusnom ovzduší.

Janov je jediné talianske mesto, v ktorom som nezaznamenal tie prázdne okamihy, keď nad vyľudneným mestom zo sýtomodrého neba sála neuchopiteľná, meravá melanchólia a svojím mlčaním prehlušuje prázdne ulice i ľudí zmalátnených vo svojich príbytkoch. Pre toto znepokojivé stredomorské ticho, ktoré dokonale zhmotnil Giorgio de Chirico, je Janov príliš rušný v každej časti dňa. Nad vysokými budovami, doplnenými nezriedka rôznorodými prístavkami, zábradliami, vegetáciou a sušiacou sa bielizňou, čnejú konštrukcie žeriavov. Mesto sústreďuje lode, člny, kolotoče, lešenia, zvuky áut a motoriek, spleť hlasov, spevu, výparov z výfukov a jedální, ornamentálnu chôdzu turistov a postávajúce skupinky prisťahovalcov. Tí sa zmocnili starého prístavu, ale nevedno, čo si s ním počnú a či sú si vôbec svojho vlastníctva vedomí. Život sa tu odohráva aj na plochých strechách, na ktorých vyrástli prístrešky, slnečníky, kvetináče, kôpky náradia, lavičky, ležadlá a stolíky s popolníkmi, celé jedno mesto neviditeľné z chodníkov a ulíc. Tak ako si tie najbohatšie janovské paláce, akým vraj v Taliansku niet páru, vytvorili tajné priestory luxusných záhrad v útrobách vnútorných dvorov, tak si plebejské štvrte vytvorili súkromné priestory kamenných záhrad na strechách vysokých domov.

Podobne ako Calvinova Zemruda, aj Janov je mestom dvoch tvárí: mohutných svetlých palácov a úzkych tmavých uličiek, bohatstva a úpadku, rušných ulíc a tichých záhrad. Jeho pôvab nie je okázalý ani ľahko prístupný: paradoxne ho možno nájsť práve v tom, čo sa javí ako odvrátená strana. Je vo všetkých mrzutostiach cesty, pre ktoré si pútnik mesto najlepšie zapamätá.