Juraj Briškár
krátko nato, ako som sa zobudil a otvoril okno, nastal krásny deň
je naozaj možné, že svet vznikol z ničoho
pohľadom kĺžem po jeho hladkom, slnkom vyleštenom povrchu
vyberám si cestu popri cukrárni, aby som v jej otvorených dverách vdýchol
vôňu vanilky
záleží na všetkom, čo sa deje, aby sa v konečnom dôsledu neudialo nič,
aby sa všetky deje navzájom vynulovali
a diala sa len táto dobre vyvážená prítomnosť
(s.22)
Pre báseň Rudolfa Juroleka je príznačné, že jej východiskom je situácia, ktorú každý pozná – ktosi sa zobudil uprostred obvyklých, dôverne známych odstupov, do ľudskosti, ktorú umožňujú, za múrmi a sklami, na aké si po celé tie roky, čo už je človekom, zvykol. Práve otvoril okno a s potešením sa z neho pozerá von, na slnkom zaliaty deň.
To, čoho sme v texte svedkami, je postupné narastanie schopnosti vidieť a chápať, vedome vnímať. Táto tendencia sa ohlasuje spočiatku nenápadne, v podobe precitnutia zo spánku, pokračuje exponovaním sa čomusi tak evidentnému, všeobecne akceptovanému, ako je deň. Krátky sled potešujúcich skúseností a priaznivých správ sa následne, v druhom verši završuje gnómickou úvahou o látkovo nenáročnej genéze všetkého jestvujúceho.
Rudolf Jurolek sa faktu otvorenia okna venuje ako vzniku sveta. Enormné javy skúma modelovo, v malom. Od toho, čo je zrejmé do tej miery, že sa to dá prežiť, a preto sa o tom veľa nehovorí, plynulo prechádza k tomu, čo ľudskú skúsenosť presahuje a nedá sa uchopiť zmyslovo, ale iba abstraktne, v mysli. Svet má v Jurolekovej básni dynamickú a komplexnú podobu, vzniká v súhre prežívaných javov a ich zovšeobecnení. Nezmerným sa stáva, keď sa zmestí do jediného slova.
V súlade s bohatými lexikálnymi výkladmi jedného z mnohých veľkých pojmov si našu situáciu obvykle predstavujeme ako defenzívnu, nazdávame sa, že objektívne presahuje naše možnosti. Aby v nás však predstava monumentálneho univerza vymykajúceho sa ľudským rozmerom vznikla, musíme ju prijať za svoju. Všetci sme už poučení, informovaní o tom, aký veľký je priestor, v ktorom spoločne letíme na rotujúcej guli okolo pomaly vyhasínajúcej hviezdy. To nám však nebráni v tom istom čase čítať v novinách o „východe slnka”, fotografovať si s nadšením počas dovolenky pri mori, ako „zapadá”. Objektívnejšiu, heliocentrickú verziu tých istých udalostí vieme síce uznať, racionálne pochopiť, ale nevieme v nej zmysluplne žiť. Oproti tomu v detskej predstave sveta, v ktorej slnko krúži okolo nás, aj keď je, objektívne vzaté, nepravdivá, sme doma. V nej žijeme, vykúkame ráno z okien.
Zdá sa, že predstavy, ktoré sú založené na našej zmyslovej skúsenosti, sú pre nás dôležité do tej miery, že sa ich nedokážeme vzdať ani ak racionálne chápeme, že sú ilúziou. Je ťažké o nich presvedčiť iných, ale načo aj, ak k nim dochádza mimovoľne, stále odznova, vždy, keď otvoríme oči. Nevyučujú sa v škole, nie sú jednoznačne definované, precízne sformulované, ale o to viac zaujímavé, komplexne premenlivé, prispôsobené iba nám.
Vnímaný svet, ten, v ktorom sa všetko krúti okolo nás, je nám domovom a pascou zároveň. Je ako náš byt – presne taký nudný alebo zaujímavý, krásny alebo smutný, neveselý, akým ho potrebujeme mať. Niekedy je zariadený originálnymi postrehmi, inokedy, pokiaľ sa nám uvažovať veľmi nechce, lacnými napodobeninami, predsudkami. V ňom ako v malom kráľovstve medzi pohovkou a televízorom, máme pravdu. Všetko vôkol nás získava alebo stráca na dôležitosti v závislosti od pozornosti, akej sa tomu od nás dostáva. K dôležitým udalostiam dochádza okamžite, ako sa nad niečím pozastavíme. Nami vnímaný svet vypovedá o nás samých viac než o veciach, ktorých sa týka. To, pred čím si v ňom zatvárame oči, na rozdiel od sveta vonku, evidovaného prístrojmi, musíme prežiť, lebo pred poznaním v nami vnímanom svete nemáme kam uniknúť.
Báseň Rudolfa Juroleka demonštruje, že rovnako tak, ako v jazyku niet slova, ktoré by sa nemohlo stať niekomu veršom, ani v konvencionálnom obraze skutočnosti nie je pri istej miere zaujatia nič až tak všedné, aby ktosi nad tým nemohol zostať stáť. Svet je už vďaka kultúrnym odstupom, veciam, slovám, budovám, cestám, vedeckým štúdiám, učebniciam a správam o počasí, do značnej miery objektivizovaný, normalizovaný, uspôsobený pre odovzdané paušálne prijatie, zároveň však vzniká okolo každého z nás rovnako naivne ako na počiatku. Bez ohľadu nato, akým sa nám v takých chvíľach javí, je pre nás dôležitý práve preto, že pred nás predstupuje v slede nikým iným nepovšimnutých podrobností, fragmentov, zdanlivo prostých vecí, maličkostí. Práve taký je pre nás nenahraditeľný, aj keď je, objektívne vzaté, nespoľahlivý ako vôňa vanilky na ulici.
Čím pozornejšie, intenzívnejšie skúmame svet, ktorý s nami súvisí do tej miery, že nás obklopuje všade, kam sa pohneme, tým viac zisťujeme, že má znaky insitného umeleckého diela. Naše ranné vstávania, cieľavedomé otvárania okien a prechádzky mestom nie sú také nevinné, prispôsobivé a rozumné, za aké ich považujeme. Aj keď zväčša zostávajú neanalyzované, sú obrazom toho, ako vedome vládzeme žiť, do akej miery sme vo chvíľach nášho osamenia pred oknom alebo výlohou na ulici sústredení, duchom prítomní. Rovnako ako vesmír vo svojej expanzii, aj nami vnímaný svet si vo svojom vzniku vystačí s minimom podnetov, prísne vzaté „s ničím”. Pokiaľ býva nami, svojimi autormi, nedocenený a nespoznaný, nie je to preto, že by bol skrytý, nedostupný, ale preto, že vzniká v mysli bez prestania a máme ho po celý čas priamo pred sebou.
Z pohľadu kalendára, prístrojových meraní, štatisticky, objektívne vzaté, je naša situácia rovnaká. Dejiny literatúry a obrazy v galériách však ukazujú, že zároveň s tým môže mať každý z nás také počasie, aké potrebuje. Ako živí, interpretujúci aktéri sa pohybujeme, rozhodujeme nie v objektívnom svete, ale v našich predstavách o ňom. Tvorivá intervencia je esenciálna a dochádza k nej v podobe skreslenia v mysli prirodzene, takmer mimovoľne, každý deň. Aj vtedy, keď nie je nami zaznamenaná. V takých prípadoch nemáva podobu básne, filozofickej tézy o vzniku vesmíru, ale napríklad jednoduchého hodnotiaceho adjektíva. Ani nato, aby bol deň „krásny”, však nestačí, že kdesi za oknom vyšlo slnko. Aj na prosté ocenenie tohto javu sa treba zobudiť, doslova prebrať z tmy, potom vstať a prejaviť vôľu vidieť veci vôkol seba jasne aspoň do tej miery, že otvoríme okno.
Obidva prístupy, ten, ktorý nás zvádza k životu a jeho intenzívnym dotykom a chutiam, aj ten sofistikovanejší, využívajúci celý arzenál odstupov, pojmov a znakov, sú v Jurolekovej poézii zastúpené a verš za veršom sa dopĺňajú, uvažuje sa tu o nich ako o dvoch stránkach toho istého procesu sémantizácie ľudskej situácie. Pri takomto prístupe jedno otvorenie okna príkladne presahuje všetko, čo sa dá v oknách vidieť. To isté je príležitosťou čosi zažiť, aj nehmatateľnú podstatu zážitku pochopiť. Žiadna okolnosť už nie je bezvýznamná, aj keď sa takou za chladnými sklami javí. Krásny deň vzniká krok za krokom ako báseň, každodenný život je plný potenciálnych veršov. Text je príležitosť uvedomiť si to.
jestvuje niečo ako pokoj
na lúke, v tieni stromov, keď od seba nič nežiadam
pozorujem oblaky, prelety vtákov
napokon zaspím, hlboko, nič sa ma netýka
(s.33)
Rudolf Jurolek nepatrí k naivným návštevníkom filmu toho, čo sa deje, nie je zaujatý rozruchom. O tom, čoho sa stal svedkom, nech by sa to javilo akokoľvek samozrejmé, premýšľa. To mu na jednej strane bráni konať, no na druhej strane tie isté významy, kvôli ktorým sa koná, hovorí a píše, dosahuje aj bez výraznejšej aktivity tohto druhu, kdekoľvek, iba prostým zastavením sa a zamyslením. Ako operný sólista, ktorý má čas spievať aj keď zaspáva, aj on svoju skúsenosť, či už má podobu ranného prebudenia alebo ústupu do hlbokého podvedomia, na scéne textu dôkladne abstraktne intenzifikuje a z kvantitatíveho minima dokáže vyťažiť kvalitatívne maximum. Pomalý chod jeho básní prekonáva verbálny mentálny automatizus. Vo veršoch môže inscenovať vlastný život a poznávať drobné udalosti s ním spojené svojím tempom, do sýtosti, celkom sám, bez pomoci dynamického, stále čímsi zaneprázneného okolia, dôkladne, do tej miery, do akej to od neho nik nepožaduje. Výsledok, ktorý vidíme, už nie je sled množstva slov postupujúcich mechanicky, v dlhých riadkoch, od kraja strany po okraj, ale súbor veršov, starostlivo budovaných fragmentov, osamelých objavov, ktoré autor sám nečakal.
Je zrejmé, že verše Rudolfovi Jurolekovi neslúžia nato, aby z nich bola báseň, ale aby v nich mohol spoznávať vlastné vnímanie. V stabilnom prostredí textu ho spomaľuje a robí viditeľným. V napísanom sleduje vlastné konanie, zúčastňuje sa hier, ktoré sa deň za dňom opakujú aj od nich odstupuje. Jeho báseň predstavuje súbor vnemov, ktoré na jednej strane súvisia s jeho fyzickou prítomnosťou vo svete, a na druhej strane majú svoj pôvod iba v jeho predstavách. Zmyslový zážitok sa rozširuje ideou nekonečne otvoreného vesmírneho priestoru, a tá zas nadobúda v konkrétnom okne svoju hmatateľnú podobu. Aj čosi tak enormné, ako je svet, je odrazu vľúdne dôverné a dá sa z toho v okne alebo cestou okolo cukrárne potešiť.
Súvislosti medzi slnečným svetlom a prebudením sú tak zrejmé, že ich možno zdieľať spolu s rastlinami. Vnímaný svet sa dá jednoducho prežiť, vyskúšať, ochutnať a ovoňať. Vracať sa k nemu v texte, nie je nevyhnutné rovnako, ako nie je nutné uvedomovať si vlastné dýchanie. Pokiaľ však chceme z našich pocitov a dojmov získať viac, musíme prevziať za to, aké sú, zodpovednosť, vedome sa na tom, ako vidíme a hodnotíme, a aký svet nás potom obklopuje, podieľať. Osamelá lyrická báseň Rudolfa Juroleka je systematickým výskumom krehkej a subtílnej moci vnímania. Ukazuje, aký zmysluplný a krásny by mohol byť náš svet, pokiaľ by sme si svoju zodpovednosť za jeho význam dokázali priznať.
Umelcom môže byť každý, kto niečo prežil, pokiaľ sa od svojho života plného pocitov, dojmov a činov dokáže oddeliť a uvidieť ho akoby cez sklo. To, čo treba urobiť, je jednoduché, no zároveň je to aj ťažké. My, ľudia, sme schopní kvôli predstavám vykonať a pretrpieť mnohé, cestovať tisíce kilometrov, po celé roky chodievať do práce, vŕtať, búchať, publikovať, no nerobiť nič, iba sa zastaviť a zamyslieť, to veľmi nie. Väčšina nášho konania je iba obmedzene vedomá. Pri otváraní okien, chodení po uliciach či písaní textov sa zastavujeme len neochotne, z donútenia, v takých chvíľach, keď si nevieme dať rady, preto, aby sme čo najskôr problém prekonali a úspešne otvorili nejaké okná, niekam po tých uliciach došli a dopísali nejaké texty. Dokonca aj väčšina básnickej produkcie je taká, inteligentná, cieľavedomá, verbálne pestrá, formálne prekvapivá, napĺňajúca špecifické kritériá a úlohy kladené na texty tohto druhu, no nie veľmi múdra, málo vedomá. Je dielom tých, ktorí píšu nie preto, aby čosi pochopili, ale aby niečo vykonali, aby vytvorili nejaké nové, od iných verbálnych kombinácií odlišné konštrukcie a osvedčili sa v rolách básnikov.
Pokiaľ autor vie, čo robí, môže v zásade urobiť čokoľvek. Ak si je však už tou slobodou istý, nepotrebuje sa o nej na ulici alebo v texte presviedčať. Rudolf Jurolek sa nemusí namáhavo verbálne alebo inak odlišovať od okolia a pútať pozornosť, lebo je iný. Jeho texty sú svedectvom o tom, že byť označovaný za básnika nepotrebuje, jeho život by bol pravdepodobne aj bez kníh naplnený zaujímavými zastaveniami. Tvorba mu iba umožňuje sa k už raz dosiahnutému odstupu jednoduchšie vracať. Vďaka tomu môžeme jeho pomalé, zastavujúce sa a zamýšľajúce sa básne čítať a tak trochu v nich nazerať autorovi cez plece. Nie však preto, aby sme videli, ako písať, ale ako žiť.
Literatúra
Jurolek, R. : Bukolika. Modrý Peter. Levoča 2021, 72 s.
Publikované 11.9.2022
Text bol predstavený na vedeckej konferencii Perspektívy retrospektívy II (slovenská literatúra po roku 1989), ktorá sa konala 7. decembra 2021 na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.
