Xénia Činčurová
Pri čítaní úvodnej pasáže Cervantesovho románu o Donovi Quijotovi sa čitateľ zhovievavo usmieva pri opise situácie a vnútorného stavu chudobného zemana, ktorý – inšpirovaný rytierskou vznešenosťou – nachádza životné poslanie vo výprave proti neprávostiam, „ktoré, ako sa nazdával, doľahli na svet pre jeho otáľanie. Veru, toľko bolo krivdy na svete, ktorú bolo treba odčiniť, toľko príkoria bolo treba napraviť, toľko nespravodlivosti vyrovnať, toľko neplechy vykynožiť a toľko dlhov vyplatiť!“ (s. 37)
Zhovievavosť čitateľa spočíva v intuitívnom súhlase, že tento človek má nielen pravdu v hodnotení stavu sveta, v prijatí vlastnej zodpovednosti zaň, ale i obdivuhodné odhodlanie preň niečo urobiť, hoci rozprávač príbehu nás nenecháva na pochybách, že tento človek sa zbláznil. Napriek tomu stále veríme, že jeho počínanie má zmysel. Až do okamihu, keď čitateľ vybuchne smiechom.
Nestane sa to vtedy, keď sa Don Quijote prvý raz konfrontuje s realitou: narazí na smiech prostitútok, keď ich nazve „milostivými dámami“ či „vysokourodzenými pannami,“ (s. 39) pretože ony nevedia, čo si majú o tomto divnom človeku a jeho vyjadrovaní myslieť. Nerozumejú jeho vznešenému jazyku, ani podivnému výzoru, a tak sa smejú zneistené, neschopné vedome vyhodnotiť situáciu.
Posun nastáva až pri reakcii prešibaného krčmára, ktorý sa z opatrnosti voči „celej tej vojnovej mašinérii“ (s. 40), ktorú má Don Quijote na sebe, rozhodne s ním hrať hru podozrievajúc ho z toho, že „nemá dobrý rozum.“ (s. 43) Pozorujúc svojho hosťa začína postupne veriť, že sa v odhade nemýlil, a keď si overí, že nemá peniaze, pošle ho von strážiť zbrane, pričom porozpráva hosťom v krčme o bláznovstve tohto podivína.
Jeho hostia Dona Quijota nehodnotia, ale čudujú sa a chcú si ho z diaľky pozrieť. Vtedy už čitateľ začína strácať vieru v tohto úbohého rytiera, ktorý stráži svoje čudné zbrane, uložené na žľabe ako sväté relikvie. Lenže poľutovaniahodný rytier všetkých prekvapí. Keď muličiari, ktorým poukladané zbrane prekážajú pri napájaní mulíc, neúctivo na ne siahnu, dostane sa im od rytiera taký výprask, že skončia v bezvedomí. Ani následné kameňovanie Dona Quijota ich druhmi ho nedonúti, aby pred nimi cúvol. On totiž svoje poslanie a činy myslí smrteľne vážne a vie svoje úmysly aj brániť. Len vonkajšia „výzbroj“ zodpovedajúca schudobnenému zemanovi akosi nezodpovedá veľkoleposti jeho cieľov.
A navyše ho jeho bláznovstvo oslobodzuje v počínaní, zvýhodňuje oproti ostatným, keďže krčmár nalieha na mstiacich sa muličiarov, aby ho nechali na pokoji, lebo ako bláznovi by sa mu nič nestalo, aj keby všetkých pozabíjal, čoho bol naozaj schopný. Bláznovstvo sa tu dokonca ukáže ako výhoda. Mätúca je aj rytierova dôstojnosť, odvaha, zdvorilosť a viera v ľudí, že sú lepšími, než za akých sa sami považujú.
Tento blázon si dokáže získať autoritu, čo sa prejaví aj vo vzťahu k sedliakovi bijúcemu svojho paholka. Vzápätí sa však ukáže aj Quijotova slabina, ktorá v čitateľovi vyvolá opäť pochybnosť o rytierovom počínaní. Jeho zásah spôsobí, že sedliak sa k bitke chlapca vráti a naloží mu ešte viac, než pôvodne zamýšľal. Quijotova aktivita teda chlapcovi len uškodila. Nášho hrdinu spochybňuje jeho naivita a uveličenosť sebou samým, jeho naivné presvedčenie, ako sa mu podarilo krivdu napraviť.
A vtedy príde okamih, keď čitateľ vybuchne smiechom v domnení, že skutočne ide len o pomätenca. Don Quijote sa postaví do cesty kupcom a vyzve ich, aby potvrdili, že neznáma kraviarka, ktorú nikdy nevideli, jeho vymyslená pani Dulcinea z Tobosa, je najkrajšia deva na svete. „Kupci sa zastavili, keď počuli takéto slová a uzreli čudesnú postavu hovoriaceho, a podľa jeho figúry i podľa slov hneď si boli na čistom, že tento pánko má o koliesko viac.“ (s. 51) Zvedavosť ich však vedie ku komunikácii s ním a vyzvú ho, aby im ju ukázal. Quijotova odpoveď racionálneho čitateľa prekvapí: „Keby som vám ju ukázal, aký by to vlastne malo zmysel vyznať pravdu očividnú a všeobecne uznávanú?“ Don Quijote počíta s dôverou v pravdu vysloveného slova, akú má sám voči slovám ľudí, ktorých považuje za rovnako vznešené bytosti ako sám seba. Je v tom aj odkaz na samozrejmé prijímanie spoločenských právd, ktoré nikto nepreveruje, nespochybňuje, a tak neustále podmieňujú naše konanie, aj keď z hľadiska nových poznatkov či dlhodobejšieho hľadiska môžu byť nesprávne, dokonca deštruktívne, ako to dnes vidíme v súvislosti s klimatickými zmenami a deštrukciou životného prostredia.
A tak počínanie Dona Quijota neustále vyvoláva otázku, či je skutočne bláznom. Neskôr sa nad tým pozastaví aj farár: „No ešte čosi je tu zvláštne,“ riekol farár, „a to, že Don Quijote, odlhliadnúc od hlúpostí, súvisiacich s jeho rytierskym bláznovstvom, ktoré hovorí, ak ide o iné, rozpráva neobyčajne múdro a prejavuje taký jasný, bystrý um, že pokým nezavadí o rytierske veci, každý ho musí pokladať za človeka s veľmi otvoreným rozumom.“ (s. 263) Ako sa teda snúbi bystrý um s bláznovstvom?
Táto dilema pripomína Faustov pocit bláznovstva po tom, čo absolvoval rozsiahle vzdelávanie. Zdá sa, že medzi rozumom a bláznovstvom je podobne krehká hranica ako medzi vzdelaním a bláznovstvom. Kľúčom k pochopeniu tohto paradoxu môže byť „otvorenosť rozumu“. Rozumu, prekračujúcemu vlastné hranice zdanlivo jasného, ustáleného, zrozumiteľného a účelového konania v mene viery v niečo, čo sa ukazuje ako nerozumné a privádza človeka z hľadiska pozorovateľov do zbytočných problémov.
Dona Quijota priviedlo k bláznovstvu čítanie. Nie hocijaké. Čítanie o šľachetnosti, cnostiach a ochote čeliť nerestiam sveta aj za cenu straty vlastného života. Bez ohľadu na všetkých, ktorí si z neho robia žarty, verí ušľachtilému poslaniu a nevzdáva sa idealizmu, ktorý sa ho zmocnil, a v ktorý už nikto neverí.
To, čo Don Quijote obhajuje svojím bláznivým počínaním, sú hodnoty, bez ktorých ľudský život stráca zmysel a redukuje sa na živočíšne prežívanie zo dňa na deň. Vedomie týchto hodnôt sa zo spoločnosti presúva na perifériu, drží sa len v hlave jedného blázna, ktorý vzbudzuje smiech či ľútosť. Prekvapuje však vôľa, ktorou sa tento podivín drží svojho poslania aj za cenu straty zdravia či ponižovania. Máme tu dočinenia s nezvyčajným bláznom, veľmi vedomým a mimoriadne dôsledným, ktorý sa napriek zlyhaniam zbitý a ponížený opätovne stavia na nohy, aby pokračoval v zámere čeliť zlu a neprávostiam, aj keď už nie je najmladší a blízki ľudia sa mu v tom snažia zabrániť. Jeho silná viera v hodnoty mu dáva schopnosť obhájiť si „svoje“ proti všetkým.
Kým kedysi na identifikáciu bláznovstva boli potrební ľudia, ktorí čudné správanie človeka zvonku zaregistrovali a pomenovali, zatiaľ čo samotní blázni si svoj stav neuvedomovali, tak ako si ho nepripúšťal ani Don Quijote, moderný Goetheho Faust si sám v sebe uvedomuje stav bláznovstva po získaní rozsiahleho vzdelania. Pragmatická racionalita pestovaná školami je takou silnou normou, že vedomie či počínanie vymykajúce sa z jej hraníc môže vyznieť ako bláznovstvo. Tieto bláznovstvá sú prejavom osamelých indivíduí, nie kolektívnymi podujatiami, a preto si vyžadujú veľkú silu osobnosti. S prehlbovaním individualizmu v modernom svete sa objavuje stále viac novodobých bláznov mysliacich a konajúcich čudne, mimo zaužívanej rozumnosti a účelovosti.
V príbehu z 20. storočia, podobenstve Jeana Giona Muž, ktorý sadil stromy sa stretávame s podivuhodným správaním pastiera oddaného monotónnej výsadbe stromov bez ohľadu na celú ľudskú civilizáciu prežívajúcu svoje dejiny. V bezútešnej pustatine sám desaťročia, deň čo deň, sadí žalude, lebo vo svojom počínaní vidí zmysel. Z pohľadu čitateľa, predstaviteľa modernej civilizácie, môže vyzerať konanie pastiera tiež ako bláznovstvo, aj keď rozprávač príbehu, na rozdiel od rozprávača Dona Quijota, ho líči ako heroické úsilie vedúce k obnove života v pustatine.
Podobným bláznom je aj hlavný hrdina – architekt Howard Roark – v románe Ayn Randovej Zdroj opúšťajúci univerzitu v poslednom roku štúdia a hádžuci za hlavu kariéru v mene vlastnej predstavy o zmysluplnej práci, aby neskôr vytvoril pozoruhodné diela modernej architektúry.
Podivínstvo či bláznovstvo sa spája aj s ikonickou osobnosťou nedávnych rokov, so Stevom Jobsom, ktorého divné maniery zachytáva biografia Waltera Isaacsona. Od redukcie vysokoškolského štúdia na kaligrafiu, cez nedokončené univerzitné štúdiá, zamestnanie v garáži, bosonohý pohyb v manažérskej pozícii až po tvrdohlavosť v otázke estetiky vnútornej dosky počítača. Tento podivín nielenže sám bláznil, ale nechal svetu aj odkaz v podobe reklamy spoločnosti Apple: „Ľudia, ktorí sú dostatočne blázniví na to, aby si mysleli, že dokážu zmeniť svet, ho aj zmenia,“ čoho dôkazom je nielen on sám, ale aj ďalší novodobý podivín Elon Musk, alebo španielsky mních Justo Gallego vylúčený z kláštora, ktorý svoj život zasvätil bláznivému nápadu postaviť na záhrade vlastnú katedrálu.
Bláznovstvo je prekvapivo paradoxné. Na jednej strane býva zdrojom mnohých nepríjemností, osamelosti, ostrakizácie, výsmechu či podceňovania, na druhej strane prináša v spomenutých prípadoch pozoruhodné diela. Na rozdiel od nebezpečného šialenstva, ktoré poháňa vášeň vyvolávajúca vo svete až vojnové požiare, bláznovstvo sa rodí v racionalite, býva skôr neškodné, nenápadné, pokojné, zaujaté zdanlivo nepodstatným, a predsa oveľa dôležitejším, než je spoločnosť zameraná na účelové konanie schopná vidieť. Stojí za ním idealizmus, cit pre zmysel a hodnoty, ktorý sa z bežného životného počínania neraz vytráca.
Dospieť do stavu bláznovstva tak znamená, paradoxne, precitnúť, prísť k sebe, uvedomiť si automatizmus, do ktorého skĺzol život, znovunadobudnúť vedomie o sebe a hodnote života, a tak vystúpiť z všadeprítomnej konformity. Bláznovstvo umožňuje, slovami Alessandra Baricca, „rozvrátiť nehybné myslenie pomocou sily intuície.“ Nie nadarmo si prevlek v podobe Bláznivosti zvolil aj Erasmus Rotterdamský, keď chcel kritizovať súvekú spoločnosť a neskončiť pritom v rukách inkvizície.
Cervantes, M.: Don Quijote I. Tatran, Bratislava 1979.
Goethe, W.: Faust. Mladá fronta 1973.
Giono, J.: Muž, ktorý sadil stromy. Artforum, Bratislava 2010.
Rand, A.: Zdroj. Berlet 2000.
Isaacson, W.: Steve Jobs. Eastone Books, Bratislava 2011.
Baricco, A.: Hegelova duša a kravy z Wisconsinu. Artforum a Konvergencie, Bratislava 2022.
Dobrovoda, Denis: Katedrála. [SK film] (2022)
