Dalfar
Bianca Bellová: Ostrov. Host. Brno 2022.
Chceli by ste si vypočuť krásny príbeh o láske a smrti? – pýta sa nás Jóseph Bédier, rozprávač príbehu o Tristanovi a Izolde. Nič na svete by sa nám nepáčilo väčšmi! – odpovedá Denis de Rougemont a v rozsiahlej knihe Západ a láska zdôvodňuje, prečo sa nám tak páčia príbehy o láske, pričom ihneď dodáva, že o šťastnej láske sa romány nepíšu, a preto si rozprávame o láske v tieni smrti. To už sú tri veci, čo nás tak fascinujú: láska, smrť a príbeh.
S touto trojicou sa stretneme v krátkom prológu knihy Ostrov Biancy Bellovej, ktorý sa začína vetou evokujúcou príbehy Tisíc a jednej noci: „V arabské čtvrti Al Halísa sicilského města Palerma žila krásná dívka.“ (s. 7) Text je poctou príbehom, ich rozprávačom i poslucháčom. Príbehy sú tri a v knihe sa navzájom prepletajú: kupec Izar pripláva na Ostrov a vládkyňa Ostrova, kňažná Núrit, ho vysiela na výpravu do osady Eureola; príbeh Izara a Núrit spred dvadsiatich rokov, rozprávaný retrospektívne a postupne; a napokon príbeh Chlapca, ktorý prežíva nie práve najšťastnejšie detstvo na Ostrove v čase, keď naň prichádza Izar. Izar, Núrit a Chlapec sú tri hlavné postavy, rozvíjajúce hlavné a vedľajšie príbehy, ale za hlavného protagonistu knihy môžeme považovať Príbeh. Ten generuje vášeň rozprávača aj poslucháča, zväzuje dokopy postavy a deje, interpretuje a dezinterpretuje skutočnosť, vrhá svetlo – nezriedka falošné – na minulosť a budúcnosť, prideľuje zmysel a význam ľuďom a ich skutkom. Najzreteľnejšie sa to ukazuje na postave kupca Izara, ktorý zbiera, vytvára a rozpráva príbehy, a prostredníctvom nich ovplyvňuje myslenie a konanie ostatných. Kvôli príbehu o mýtickom vtákovi Caladriovi sa vydá na trojročnú púť, ktorá zmení jeho život, svojimi príbehmi poučuje a presviedča, podmaňuje si i zvádza poslucháčov. A sú naň odkázaní aj čitatelia Ostrova, akokoľvek nedôveryhodným je rozprávačom, pretože veľkú časť deja nám prostredníctvom replík a denníkových zápisov sprostredkúva práve on. Priznáva pritom, že jeho príbehy nie sú vždy bezprostredne, takpovediac v prvom pláne pravdivé. „Příběhy nás přece zachraňují před bídou a ošklivostí tohoto světa. (…) Bude kolovat pět verzí legendy, ale každá z nich ponese naději na spasení, na vykoupení. (…) Proč si každý vladař u svého dvora platí minesengra, trubadúra nebo bájkaře? Aby mu vyprávěli pravdu?“ (s. 177 – 178). Príbeh je ľudský spôsob, ako oklamať pravdu vyššou pravdou. Ako dodať zmysel a hodnotu nezrozumiteľnému dianiu okolo seba. Ako osláviť lásku a poprieť smrť.
Bianca Bellová napísala na naše pomery nezvyčajne priamočiaru knihu bezprostredne vyrozprávaných príbehov, ktorú si možno na poličke zaradiť vedľa kníh Michala Ajvaza, Milorada Pavića, alebo v texte priamo spomínaných zbierok príbehov Marca Pola Milión či Tisíc a jednej noci. Je to návrat k pôvodnému rozprávaniu príbehov, prostredníctvom ktorých musí rozprávač poslucháčov zaujať, či už ich na konci rozosmeje, vystraší alebo pohne k zamysleniu. V tomto zmysle autorka zvládla výzvu žánru výborne.
Na druhej strane sa ukazuje, že zasadiť príbeh do minulosti môže byť zradné, čo platí najmä o Izarových denníkových zápisoch. Človek jeho doby by zrejme nepísal o pocitoch maratónca v cieli, a celkom určite by v denníku nevysvetľoval tie najsamozrejmejšie texty modlitieb a liturgie – nerobil by to ani pre seba, ani pre súčasníkov. S problémom, ako nedostať do stredovekého textu vedomie svojho storočia, si celkom neporadil ani Umberto Eco v Mene ruže, preto verme, že ide o autorský zámer. V každom prípade by sa vám mohlo pozdávať vypočuť si krásne príbehy o láske a smrti Biancy Bellovej, a stať sa pritom ich dôležitým aktérom, ktorý si musí všeličo všimnúť a domyslieť.
