Laura 19/12/2022

S Martou Součkovou sa zhovára Dalfar

Marta Součková je literárna vedkyňa, kritička a pedagogička, venuje sa súčasnej slovenskej literatúre, o ktorej píše (vydala napr. monografie P/r/ózy po roku 1989 či P/r/ózy po roku 2000, ale tiež súbor kritík Do poslednej bodky), prednáša a diskutuje v Literárnom kvociente. Od r. 2000 organizuje konferencie o ponovembrovej literatúre a edituje zborníky z nich, spoluedituje antológie literárnokritických textov TOP 5 – o najlepších lyrických a epických textoch z jednotlivých rokov, pripravila výbery z Hronského a Mila Urbana či výber zo slovenskej poviedky 20. storočia Modern Dekameron. Huszadik századi szlovák novellák. Čítanie je pre ňu každodenná, systematická a sústredená práca, ktorá sa mení na pôžitok až vtedy, keď je kniha dobrá. Rozprávali sme sa o literatúre, o jej domácej knižnici, ale aj o tom, čo robí, keď nečíta.

 

Váš posledný čitateľský zážitok?

Pozitívny alebo negatívny? Odkedy sa čítanie stalo aj mojou prácou, stáva sa, že knihy, ktoré recenzujem, učím, prezentujem, ma „nezasiahnu“, v lepšom prípade ma zaujme aspoň niektorá z nich. Na druhej strane sú diela, ktoré si vyberám „len tak“, alebo ku ktorým sa stále vraciam. V poslednom čase možno podvedome siaham po textoch, ktoré nejako súvisia s tým, čo sa okolo nás deje, akoby som stále hľadala vysvetlenie otázok. Azda preto som včera zo svojej knižnice vybrala Hamadov výber z nadrealistickej poézie a nanovo čítala Žáryho Zvieratník. Hoci nadrealistom Jozef Félix vyčítal, že píšu sami pre seba, uzavretí v „slonovine“, ukázalo sa, že Žáryho verše sú presné a pôsobivé aj po viac ako osemdesiatich rokoch od ich napísania: „Koľkokrát sme niečo videli / Koľkokrát sme niečo nevideli / Videli sme ružu / Ružu sme nevideli / Videli sme smrť / Smrť sme nevideli / Všetko sme videli / / Nič sme nevideli / Lebo sme pomätenci a slepí vojaci / Krása nás vedie za ruku / Modlí sa za nás / A mince kliatob padajú do klobúka / Do našich tvárí“ (s. 436).

Posledné týždne, ba mesiace, sa mi viac ako inokedy zdá, že svet sa zbláznil, no možno mu len ja nerozumiem… Veľa uvažujem o normalite a odpovede na niektoré otázky som nedávno našla v knihe britského psychoanalytika a profesora literatúry Adama Phillipsa Čo nám uniká. Chvála nežitého života: „Šialenci sú ľudia, ktorým nerozumieme a ktorí robia príliš neprijateľné veci; takže sú ľuďmi, ktorými sa môžeme cítiť ohrození. Ukazujú nám, akú obrovskú kultúrnu investíciu sme vložili do pochopenia človeka; dalo by sa skoro povedať, že šialenstvo nás núti idealizovať si vzájomné porozumenie a núti nás veriť v to, že si rozumieme.“ (s. 181). Kto však určuje hranice normality? Kto je šialený?

 

Čo sa vám dobre číta ako recenzentke – knihy, ktorých otázky sa vás týkajú, s ktorými sa plodne polemizuje, alebo ktoré vás dokonca iritujú?

Knihy čítam rovnako bez ohľadu na to, či ich recenzujem alebo nie, zážitok sa odvíja od samotného textu. Diela ma môžu zaujať témou, otázkami, ktoré vyvolávajú, moja „rozkoš z textu“ však závisí od toho, ako je tvarovaný. O šialenstve či vojne predsa písali mnohí autori, no zaujali ma len niektorí z nich. A čo sa nás vlastne týka, čo je pre nás bytostné? Čítame o udalostiach, ktoré sme nikdy nezažili, a predsa akoby sa nám diali; a naopak, všetci sme milovali a napriek tomu nás romány alebo básne o láske nemusia osloviť. Iste, bolo by príjemné „zabudnúť sa“ v knihe, identifikovať sa s ňou úplne, no mohlo by to znamenať aj števčekovské naivné či sentimentálne čítanie, bez odstupu, bez kritického myslenia, ktoré aj pri čítaní považujem za primárne. Osobne mám zážitok z diela vtedy, keď ma v ňom nič neruší, keď z neho „netrčia“ slová. Irituje ma zle napísaný text, občas práve preto (hocako to vyznieva paradoxne) nemôžem o nejakej knihe nenapísať, najmä ak je jej percepcia pozitívna. S knihami však nepolemizujem, s kým by som aj mohla – s postavami? S rozprávačom? Keď píšem o knihách, usilujem sa postihnúť to, čo v nich je. A naopak, knihy mi môžu priblížiť svet taký, aký je. A ak mi dielo ponúkne odpoveď aj bez položenia otázky, popri jeho estetickej stránke môže byť takéto poznanie len pridanou hodnotou.

 

Spomínate, že niekedy o knihe priam „nemôžete nenapísať“. Ktoré knihy, prípadne ktorí autori sa vám dobre recenzujú?

Paradoxne sa mi „dobre“ recenzujú aj knihy, ktoré sú „zlé“, pretože niekedy sa ľahšie pomenovávajú nedostatky diela ako jeho pozitíva, sú totiž viditeľnejšie a konkrétnejšie – podobne ako šťastné a nešťastné manželstvá v známom Tolstého výroku. A ja som vždy vnímala kritiku ako „triedenie zrna od pliev“, nerada píšem informatívne či reklamné recenzie.

Ak si však môžem vybrať knihu na recenzovanie, uprednostňujem kvalitu – jedno, či zo svetovej alebo domácej literatúry – aj preto, že už mi ubúda čas a energia. Dobrých kníh je veľa, takže spomeniem len niektoré z posledných prečítaných, ktoré som chcela či chcem recenzovať: Rakúsova Ľútostivosť, Dobrakovovej Pod slnkom Turína, Ballova Medzi ruinami, Ružičkovej Súčasnosti, Hermannovej Domov, Kraussovej Byť mužom alebo Modelové mesto od Stonecipher.

 

Kritickosť môže stáť recenzenta zhoršenie alebo stratu vzťahov, zvlášť v malej krajine, kde sa ľudia z literatúry aj osobne poznajú. Stalo sa vám to?

Stalo, ale skutočné priateľstvá moja negatívna recenzia nenarušila, skôr sa ukázalo, do akej miery sú vzťahy s niektorými autormi pragmatické. Písala som napríklad o poviedkovej knihe nemenovaného spisovateľa pozitívnu recenziu, neskôr o jeho románe jednoznačnú kritiku – výsledkom bola narušená komunikácia. Naopak, o Jane Bodnárovej som písala zväčša afirmatívne, no v monografii som mala k jej tvorbe aj výhrady a naše kamarátstvo sa nijako nezmenilo, čo si veľmi vážim. Nie je ľahké písať o textoch svojich priateľov a zachovať si od nich odstup, avšak stále možno argumentovať iba dielom samotným. Občas tiež počúvam poznámky autorov na margo kritika, jeho nedostatočného veku či vzdelania, potrebného pre pochopenie veľkosti tvorcu. Osobne ma však reakcie autorov na moje recenzie nezaujímajú, čo neznamená, že o svojom písaní nepochybujem.

 

Menil sa v tomto zmysle váš štýl písania v priebehu rokov?

Keď som pred pár rokmi vydávala výber zo svojich (približne 500) recenzií Do poslednej bodky, musela som nanovo prečítať všetky svoje kritiky a sama som bola prekvapená ich podobným „naladením“. Menil sa skôr spôsob argumentácie než moja „kritickosť“, čím som staršia, tým viac píšem dlhšie a „textovejšie“ recenzie, usilujem sa z nich eliminovať iróniu alebo príliš osobný tón. Nemyslím si však, že takáto zmena znamená prispôsobovanie sa autorom, skôr súvisí s čoraz väčšou pokorou či veľkým rešpektom pred vedeckou prácou.

 

Literárnu kritiku možno považovať za pozorné, poučené a hodnotiace čítanie, teda i za polemiku s inými spôsobmi čítania, s preceňujúcimi či podceňujúcimi. Úlohou recenzenta tak môže byť aj upozorňovať na nepovšimnuté diela a nedocenených autorov. Sú podľa vás v našej literatúre takí autori a diela?

Literárny kritik nemusí poznať iné recenzie na dielo, na druhej strane, ak aj s nimi priamo nepolemizuje, jeho text im protirečí alebo s nimi súzvučí. Niekedy ma iný názor, s ktorým nesúhlasím, motivuje k písaniu recenzie, zvyčajne skôr vtedy, keď je dielo precenené – relativizovala som tak knihy Aleny Sabuchovej Šeptuchy alebo Medešiho Jedenie, hoci získali cenu Anasoft litera. Nedocenených diel je podľa môjho názoru veľa: takými sú pre mňa napríklad prózy Edmunda Hlatkého, „neromán“ Veroniky Šikulovej Tremolo ostinato alebo Slobodova Láska, no tiež debut Anny Strachan z edície Flexibook, zo slovenskej poézie Valentín Beniak či Diana Tuyet-Lan Nguyen. Romány sú často preceňované na úkor poviedok – Milo Urban napísal skvelé novely, a predsa sa o ňom doteraz píše predovšetkým ako o autorovi Živého biča, Pavol Rankov, Monika Kompaníková či Ondrej Štefánik napísali vynikajúce poviedkové knihy, no ceny získali ich romány. V poézii to platí tiež: nedávno vyšla Válkova Domáca úloha, o ktorej sa takmer nehovorí, hoci sa podľa mňa kvalitatívne vyrovná jeho ostatným zbierkam.

Keby ste mali možnosť vybrať troch autorov a predstaviť prostredníctvom nich slovenskú literatúru v inej krajine, ktorí by to boli?

Na otázky tohto typu odpovedám nerada, respektíve neviem odpovedať. Prečo traja, prečo nie desať autorov? Čo znamená predstaviť slovenskú literatúru v inej krajine – majú byť špecificky slovenskí? Kedysi nám na seminári zo súčasnej literatúry hovoril prof. Ján Števček o tom, ako sa vyberali knihy slovenských prozaikov na preklad: niektorí boli príliš „regionálni“, no, paradoxne, tí „európski“ nemuseli byť zároveň najlepší. Ale ak by som musela menovať len troch, potom by som prezentovala Boženu Slančíkovú Timravu, Františka Švantnera a Rudolfa Slobodu (prípadne Pavla Vilikovského alebo Stanislava Rakúsa – vidíte, už sa mi výber komplikuje) z prózy, z poézie Ladislava Novomeského, Miroslava Válka a Jána Ondruša, a to zámerne vynechávam mladších autorov.

 

Existovalo vo vašom prípade niečo ako „iniciačné čítanie“, konkrétne knihy, ktoré vás v správny čas pritiahli k literatúre, alebo ktoré vás naučili „čítať inak“?

Neverím v „iniciačné“ knihy, aspoň ja si nepamätám konkrétny titul, ktorý by ma doviedol k literatúre. Na rozdiel od iných detí v mojom okolí, ktoré sa na ulici hrali vybíjanú alebo pod lampou chytali chrústy, som existovala stále v knihách – dokonca som cez jedny prázdniny takmer oslepla, lebo som čítavala ráno pod perinou s baterkou, aby som nezobudila ostatných. Podľa mňa je dôležitá prirodzenosť vecí, a to aj v čítaní: ani svoje deti som nenútila čítať Kafku, keď mali radi Harryho Pottera. V tomto zmysle som ako sedemročná objavovala okrem rozprávok aj grécke mýty, v jedenástich rokoch som žila s Annou z Avonlea, v trinástich hľadala zločincov so Sherlockom Holmesom, v sedemnástich som objavovala Švantnera a na vysokej škole som už bola vyhranený, tzv. múzický čitateľ. Inou otázkou by bolo, ktoré knihy mi pomohli rozumieť literatúre, teda aj „čítať inak“? Tu by som vedela vymenovať niektoré (pre mňa) kľúčové mená: Alexandra Matušku, Valéra Mikulu, Stanislava Rakúsa, Danielu Hodrovú, Suzi Gablik, Ivana Kadlečíka, Gastona Bachelarda, Emila Staigera, Petra Zajaca, Virginiu Woolf…

 

Pre literárnu kritiku je okrem knižnej scény dôležitá aj tá časopisecká – v akej kondícii sú časopisy dnes?

Dobrú „kondíciu“ má podľa mňa Vertigo, Glosolália, Fraktál, Knižná revue, ale aj internetový Plav.sk a špecifický medzi inými je tiež Kabinet pre literatúru a kultúru. Celkovo vychádza na Slovensku, vzhľadom na počet obyvateľov, podľa mňa dostatok časopisov, i keď by sme mohli diskutovať o tom, čo je veľa a čo málo – nemám však problém vybrať si z nich. Pre moje začiatky však bol doslova iniciačný časopis Romboid, respektíve jeho príloha pre mladých autorov Dotyky, ktoré v čase svojho vzniku (pred Novembrom) zohrali podľa mňa dôležitú úlohu najmä pre začínajúcich kritikov či spisovateľov.

 

V čom boli vtedajšie Dotyky špeciálne, a kedy a prečo prestali byť?

Dotyky boli prvým časopisom (od r. 1989) pre začínajúcich autorov a mladú generáciu, navyše boli ako príloha Romboidu vedené takými skvelými redaktormi, akými boli Pavel Vilikovský či Igor Hochel, prvým šéfredaktorom bol Ján Zambor a potom Jozef Urban. Tí sa usilovali o prepojenie „otcov“ a „synov“, presah od literatúry ku kultúre, prezentovali tie najlepšie texty zo súťaží či pozorne selektovali z doručených recenzií a článkov. Neviem, kedy presne sa kvalita Dotykov „zlomila“, ale výpovedný je tiež fakt, že v pozícii šéfredaktora je od r. 1999, teda viac ako 20 rokov, Boris Brendza, ktorý nie vždy reaguje na vývinové tendencie v umení po roku 2000. V novom miléniu sa postupne redukovali aj čísla, periodicita Dotykov je nestabilná, narušuje sa tak kontinuita, plynulosť, dynamika vydávania a svojím spôsobom aj pravidelná recepcia. Súčasný, podľa môjho názoru neuspokojivý stav Dotykov však môže súvisieť i so vznikom ďalších platforiem, ako je napríklad Kapitál, Vertigo či najnovšie Hmota, ktoré otvárajú publikačné možnosti aj pre mladých autorov.

 

Nakoľko boli v časoch spoločného štátu česká a slovenská literatúra prepojené a oddelené, respektíve ako sa oddeľovali po rozdelení Československa? Máte dnes prehľad, čo sa deje v českej literatúre, kritike, časopisoch?

Mám pocit, že kedysi sa umelecké, ale aj vedecké knihy prekladali len do českého alebo slovenského jazyka, pretože nebol problém rozumieť tomu druhému – mohlo sa tak vydať nielen viac kníh, ale aj prihliadať na špecifiká oboch jazykov. Ja som napríklad beletriu rada čítala v češtine, avšak komiku v Hellerovej Hlave XXII vystihol podľa môjho názoru väčšmi slovenský preklad. Na vysokej škole sme v rámci štúdia slovenského jazyka a literatúry mali aj českú literatúru, ktorá je dnes v danom odbore súčasťou svetovej. Pozerali sme české komédie a naopak, Česi našu Tisícročnú včelu… Netvrdím, že som dobre poznala českú literatúru, ale teraz ju, žiaľ, sledujem oveľa menej, čo môže byť spôsobené aj nárastom slovenskej produkcie. Českých kolegov sa usilujem čítať, mám napríklad veľmi rada písanie Daniely Hodrovej, literárna teória, najmä koncepcia fikčných svetov či naratológia je rozvinutejšia práve v českom kontexte. V podobnom duchu možno uvažovať o slovenských časopisoch, neviem, či sa niektorý z nich vyrovná A2 alebo Tvaru.

 

Pri spätnom pohľade na slovenskú literatúru a v rámci nej aj na literárnu kritiku je evidentná politická polarita. Pred rokom 1989 bolo ideologické delenie evidentné, 90. roky však boli prinajmenšom rovnako polarizované, každý tábor mal svoje združenie a časopisy, prieniky boli minimálne. Ako ste to vnímali, dokázali ste u jednotlivých autorov a kolegov oddeľovať politické postoje od literatúry, zvažovali ste, nakoľko občiansky postoj patrí do výbavy kritika?

Samozrejme, že ideologickú stratifikáciu, najmä časopiseckú, som v 90. rokoch vnímala a nemohla som ju ignorovať. Na konci 80. rokov som písala aj do Slovenských pohľadov (s Jánom Štrasserom a Valérom Mikulom v redakcii) či Literárneho týždenníka, ktorý prinášal aj rozhovory s viacerými dovtedy zakázanými autormi. Situácia v 90. rokoch sa však zmenila a ja som bola postavená pred otázku, či budem prispievať do týždenníka s politickou orientáciou, ktorá mi nevyhovovala. Hoci som recenzovala umelecké knihy, nebolo mi jedno, v akom (ideologickom) kontexte sa moje kritiky ocitnú, preto som uprednostnila a doteraz uprednostňujem iné publikačné platformy. To isté platí o spisovateľských organizáciách, isté obdobie som bola členkou KNS, ale aj odtiaľ som vystúpila – nechce sa mi, respektíve nepotrebujem sa už združovať ani takýmto spôsobom socializovať. Občiansky postoj je podľa môjho názoru neoddeliteľný od literárnokritickej práce, hoci sa nemusí prejaviť v recenziách explicitne. V tomto smere je pre mňa vzorom Milan Hamada, ktorý prepájal etické a estetické hodnoty, respektíve nespolupracoval s mocou ako niektorí jeho generační kolegovia.

 

V uplynulých desaťročiach sa veľa hovorilo o zániku „tradičnej“ literatúry, o vzniku nových médií, o potrebe alebo priamo nevyhnutnosti inovovať prístupy k textu a písaniu. Pochovával sa už autor, príbeh aj román. Vy v knihe P/r/ózy po roku 2000 konštatujete, že slovenská literatúra sa po experimentujúcich 90. rokoch v mnohých ohľadoch vracia späť k tradícii. Čaká literatúru skôr evolúcia než revolúcia?

Dejiny umenia potvrdzujú, že po experimentoch sa autori často vracajú k tradícii, respektíve po deštrukcii „starých“ postupov sa ustália aj tie nové. Experiment sa rýchlo vyčerpá, lebo je nápadný, príznakový, starne podobne bleskovo ako napríklad slang, naopak, neutrálny jazyk, štýl, postup pretrváva. Pohybujeme sa po špirále: napríklad v 20. storočí vystriedali avantgardy realizmus, aby boli znovu nahradené jeho iným typom (s prívlastkom socialistický), v 60. rokoch sa už objavujú postmoderné postupy, nahradené v 70. rokoch historizujúcou epikou, v 80. rokoch nastáva uvoľnenie a 90. roky sa nesú v znamení dekonštruktívnych, recesistických hier. Je to pochopiteľné, literatúra reaguje aj na politicko-spoločenské zmeny, preto boli 50. roky románové (s témou kolektivizácie a združstevňovania) a 60. roky novelistické či poviedkové – o intimizácii svedčia tiež názvy debutov: Johanidesovo Súkromie, Slobodov Narcis či Jarošovo Popoludnie na terase. Rovnako neprekvapuje intertextuálna postmoderná línia v 90. rokoch, ktorou autori reagujú na odideologizovanie umenia a ich radosť z písania preváži nad potrebou reflektovať vonkajšiu skutočnosť. Po roku 2000 však opätovne nastávajú celosvetové zmeny, ktoré svojím spôsobom nútia umelcov k istej angažovanosti (expatovské témy, migrácia, bezdomovectvo, rómska tematika, sexuálne minority atď.). Nemyslím si však, že revolúciu vystriedala alebo vystrieda evolúcia, ide len o rozdielne zmeny – nie skoky, ale pomalé kroky.

 

Každý vedný odbor definuje svoje limity, hranice toho, čo môže spoznať a o čom dokáže hovoriť. Aj literatúra vytrvalo a presne naráža na hranice jazyka, vypovedateľnosti a zmyslu. Máte pre seba pomenovanú slepú škvrnu literárnej vedy, ste s ňou zmierená alebo vám pri vyjadrovaní sa v nej niečo podstatné chýba?

Spisovateľ naráža na hranice jazyka, keď chce napríklad verbalizovať ticho, ale tiež témy, o ktorých sa píše stovky rokov (lásku či smrť), a on ich má stvárniť originálne. Literárna veda je určovaná „hranicami“ umeleckého diela, parafrázujúc slová Stanislava Rakúsa, vždy sa bude pohybovať medzi jeho mnohoznačnosťou a presnosťou svojho vyjadrenia. Na rozdiel od matematiky neplatí, že 2 + 2 = 4, t. j. nestačí si prečítať riadky a pochopiť ich prvý plán. Práve medziriadkový priestor či iserovské miesta nedourčenosti vyvolávajú aj diametrálne odlišné hodnotenia diela, čo však neznamená, že interpretácie sú čisto subjektívne alebo nevedecké, každý „len“ v texte nachádza iné asociácie, prípadne niekto nenájde nič. Ak básni či poviedke nerozumiem, svedčí to o mojich limitoch, ktoré sa ako kritička usilujem prekonať tým, že ich čítam viackrát, až kým mi nie sú ako-tak jasné. Literárny vedec má k dispozícii materiál, ktorý ho vedie viac alebo menej spoľahlivo.

V štúdiách niektorých kolegov mi prekáža, ak metajazyk nemá zmysel – napríklad vtedy, keď sa dá veta napísať jednoduchšie bez sémantickej zmeny. Takisto ma irituje, keď sa v interpretácii obchádza či až vynecháva prototext, alebo keď nie je ani len poctivo prečítaný. Pri čítaní odborných textov chcem mať tiež zážitok zo slova: ak niekoho kritizujeme, mali by sme sami vedieť písať.

 

Walter Benjamin o Proustovom románe napísal, že každé veľké literárne dielo jeden existujúci žáner ruší a zakladá nový. Zaslúži si takéto dielo aj originálny recenzentský formát? Máte rada experimentujúce recenzie a vyskúšali ste si niečo podobné?

Presne tak, každé originálne dielo si zaslúži svoju originálnu recenziu, už v tom zmysle, že kritériá, ktoré uplatňujeme na jeden text, nemusia platiť na druhý – povedzme irónia je v Majlingovej Ruzkej klazike funkčná, ale u Medešiho mi nestačí, veď ironickí sme aj v živote… Niekedy sa o diele ani nedá napísať „klasická“ recenzia, ktorá by mala úvod, jadro a záver: mne sa takto „vzpierala“ novela Svetlany Žuchovej Yesim, ktorá bola postavená na rytmizácii, opakovaní motívov, ale tiež syntaktických prostriedkov. V recenzii som sa pokúsila imitovať autorské postupy, aby som ukázala, že sú síce efektné, no i ľahko aplikovateľné v texte. Podobne v kritikách o prózach Olgy Tokarczuk, ktoré sú mi obzvlášť blízke, som viedla akýsi vnútorný dialóg s jej svetom, dovolila som si odbočiť od diela, hovoriť o svojej osobnej situácii, ale tá pripomínala literárnu skutočnosť samotnej autorky. Usilujem sa tiež vo svojich recenziách „nekričať“, no stane sa mi, že ma niektorý text vyprovokuje k expresívnejšej výpovedi ako iný.

 

Existuje v slovenskej literárnej kritike generačnosť? Definovala sa cez konkrétne spory?

Považujem za prirodzené, že kritika sa profiluje vo vzťahu k svojej generácii autorov, na strane druhej nie je podľa mňa dobré písať iba o svojich rovesníkoch. Osobne mi je jedno, či recenzujem knihu dvadsiatnika alebo sedemdesiatnika, skôr si vyberám viac prózu a keby som mohla, najradšej by som písala o svetovej literatúre. Ak vaša otázka mierila na vekovú „spríbuznenosť“ kritikov, tak opäť – na jednej strane som vstupovala do istého kontextu (spolu s povedzme Vladimírom Barboríkom, Petrom Darovcom, Adamom Bžochom, Zoltánom Rédeyom, Danou Hučkovou a ďalšími), ale dnes máme často rozdielne názory povedzme na texty dnešných tridsiatnikov či štyridsiatnikov. Konkrétne spory sú však veľmi zriedkavé, relevantná bola napríklad polemika okolo nastupujúcej tzv. textovej generácie (Jaroslav Šrank vs. Ján Gavura a i.), možno sa sporíme o niektorých autorov, ale nejde o také diskusie, aké pohýnali vývin napríklad v medzivojnovom období (pars pro toto zásluhou Alexandra Matušku či Jozefa Felixa). Individualizácia nepostihuje len literatúru, ale aj jej kritikov – viac ako o zoskupeniach treba uvažovať o solitérnych, no dôležitých hlasoch.

 

Ak dovolíte, prenesieme sa do vašej domácej knižnice. Máte knihy sústredené na jedno miesto, sú usporiadané podľa určitého kľúča, podlieha u vás kolobeh kníh systému?

V podstate áno – mám veľkú knižnicu v obývacej izbe, časť kníh, o ktorých učím, som odniesla na fakultu. Celý život sa usilujem o systém vo všetkom, ale nie vždy sa mi darí, a to platí aj o knižnici – na jednej strane izby mám slovenskú literatúru, do ktorej sa však zamiešali odborné knihy, na druhej strane svetovú tvorbu. Do horných poličiek, kam nedosiahnem, ukladám zlé texty, v strede, v úrovni očí, sú tie, ktoré považujem za najlepšie. Pomerne pravidelne knihy triedim a odnášam do antikvariátu, ale oveľa častejšie dostávam či kupujem nové, takže úplný poriadok v knižnici nikdy nebudem mať. Neviem však pracovať v chaose, preto aj keď píšem, pri sebe mám vyložené len tie texty, ktoré interpretujem či citujem.

 

Na začiatku rozhovoru ste siahli do svojej knižnice v súvislosti s opätovným čítaním. Má táto knižnica akýsi základ, osvedčené, opakovane čítané, zásadné zväzky?

Samozrejme, má – všetky knihy umiestnené v jej strede sú základné. Opakovane čítam napríklad Jozefa Cígera Hronského, Louise Glückovú, Christiana Morgensterna, Iana McEwana, Sylviu Plathovú a mnohých iných; niekedy si pripomeniem len báseň či verš. Takéto čítanie je iné ako prvé listovanie, presne viem, čo v knihách nájdem a o to väčšmi sa na ne teším.

 

A naopak, máte aj okrajové knihy, z periférnych kútov literatúry?

Ak sú okrajové knihy z inej oblasti ako umeleckej, tak tých je nemálo – odbornú literatúru si kupujem v poslednom čase oveľa viac ako beletriu, nielen preto, že ju potrebujem, ale aj preto, že ma baví čítať, ako iní vnímajú produkciu či štruktúru diela. Takisto ma zaujímajú publikácie zo psychológie či filozofie, prípadne interdisciplinárne práce, aké píše napríklad Zygmunt Bauman, sociológ, ktorého diela však majú širší presah. Najnovšie je takým objavom George Steiner, ktorý vyšiel aj v slovenskom, výbornom preklade Martiny Ivanovej, prípadne kniha Simone Weilovej Tiaž a milosť.

 

Čítate kedykoľvek a kdekoľvek, alebo máte čitateľské rituály? Ste systematická aj pri čítaní?

Čítam všade, kde sa dá, v každom ročnom období a v akejkoľvek hodine, no keďže s knihami neviem oddychovať, neberiem si ich napríklad na pláž k moru alebo na kúpalisko. Pri čítaní potrebujem kávu alebo iné nealkoholické nápoje a najmä ticho – nedokážem sa sústrediť na text ani pri hudbe, ani v hlučnom vlaku. Pre mňa je čítanie nevyhnutná, náročná a systematická každodenná práca, až sekundárne relax. Oddychom sú však pre mňa iba dobré knihy, na tie si vyčleňujem čas bezprostredne po zobudení pri rannej káve, najlepšie pod perinou.

 

Celý rozhovor sa točil okolo literatúry. Aký máte vzťah k ostatným druhom umenia, čomu okrem literatúry venujete čas a energiu?

Mám rada divadlo, výtvarné umenie, film, hudbu, vlastne umenie ako také, hoci počas korony som si odvykla chodiť na predstavenia či koncerty a samu ma prekvapuje, že mi nechýbajú – počúvať skladby či pozrieť si film môžem aj doma. Osem rokov som sa učila hrať na klavíri, no mojej učiteľke sa podarilo vypestovať vo mne skôr averziu voči cvičeniu ako vzťah k hudbe a hoci mám doma starý Petrof, radšej nedráždim susedov.

Energiu mi dodáva tiež ashtanga – to, že sa dokážem hodinu sústrediť sama na seba, venovať si čas, cítiť, ako ma moje telo púšťa v jednotlivých asánach čím ďalej, tým viac, učiť sa prijímať, že nie všetko dokážem, že moje telo, dych aj myseľ, má svoje limity, ma vskutku obohacuje a baví. Takisto mi stačí vyjsť do lesa za naším bytovým domom, aby som bola šťastná: hoci v ňom poznám takmer každý strom, kvet či kút, nezunoval sa mi a prechádzka v ňom znamená pre mňa takú istú radosť ako kúpanie v mori. O elementárnych rozhovoroch s priateľmi či čase s rodinou v súvislosti s vašou otázkou ani netreba hovoriť: som vďačná za svojich blízkych, ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť a zobudiť ich aj o tretej v noci, keby bolo treba. Tento rok som strávila takmer 50 dní v karanténe, lebo pri prvej korone som bola na PN takmer mesiac, a zvládla som ich predovšetkým vďaka práci, ashtange a najmä ľuďom, ktorých mám okolo seba. Občas sa cítim vyčerpaná, ale už si dokážem stáť aj za svojou únavou.