Laura 27/01/2023

Anna Strachan

Jedného dňa v auguste, keď bolo oblačno a nie príliš teplo, sme sedeli pri rybníku, deti sa ponárali do vody alebo sa hrali v piesku, vytvorili zátoky a delty, krhlou si liali na nohy vodu, trhali trávu, jedli marhule a hádzali kúsky z nich do vody, rybám a vodníkom. Môj muž a niektoré z detí sa po jazere plavili v kajaku, sledovala ich staršia žena sediaca na rybárskej stoličke, česala si mokré vlasy a keď začalo popŕchať a vietor sa oprel do borovíc, rýchlo si zbalila stoličku a stratila sa v lese.

Vždy pred spánkom počas toho leta, v dome pri červeno-bielej kaplnke z konca 19. storočia, blízko močiara, kde kŕkali žaby, sme dookola čítali rozprávky Rudolfa Slobodu, ktoré sme našli v poličke v dome. Raz večer, ako sa chlapec a jeho strýko vyberú v noci na bylinky, lebo sú ľudia, čo v noci nespia, „je to aj strýko Rudolf a jeho kamarát Pavol Cap. V noci sa zobudia a vyjdú na dvor. Vidia hviezdy, hľadajú súhvezdia a keď im je zima, zase idú do izby, ale zase nespia, lebo si spomenú, že nezamkli bránu.“ Ale kým sa na bylinky vychystajú, ešte u Capa miešajú horúcu kašu a vylupujú jadierka zo starých orieškov a potom už konečne idú, o dvanástej zahúka sova a na lúke zbadajú jeleňa, prechádzajú cez háj a les, nesú tri batohy, rýľ, kosák a dva košíky. Mesiac je obrovský a chlapcovi sa zdá, že šumí a moje zaspávajúce deti sa ma pýtali, ako môže mesiac šumieť, aký je to zvuk?

Niekoľkokrát sme v auguste sedeli aj na brehu Moravy a pozorovali vtáky. Dva, tri razy sme kráčali ulicou Slovinec v Devínskej Novej Vsi a raz, keď bolo viac než tridsaťtri stupňov a my sme tam postávali v tieni a pozorovali dve strakaté mačky, spomenula som príbeh o Veronike Šikulovej, ktorá prišla za Rudolfom Slobodom robiť rozhovor a jeho sestra ich ponúkla kávou, ale nemali lyžičky, lebo Rudolfovi spadli do žihľavy a ona ich odtiaľ nechcela vytiahnuť, aby si nepopŕhlila ruky. A tak Rudolf Sloboda nasypal svojim hosťom do kávy cukor z kilového vrecka, a moje deti sa čudovali, rozmýšľali, či im dal veľa cukru, málo cukru, cukru tak akurát. Deti som pred spisovateľovým domom odfotila, ich rozhorúčené tváre, niekoľko ruží a tie mačky na plote, v rukách zmrzlina a nohy v sandáloch špinavé od prachu.

Na Sandbergu dcéry túžili po žraločích zuboch, po kúsku tisícky rokov starého tuleňa, po oku, žalúdku, aspoň dvoch fúzoch; pod nami sa leskla Morava a potom ďalej, pod Devínom, kam sme smerovali, Dunaj. Oddychovali sme pod stromami, nemali sme nič iné na prácu, mohli sme tam ležať niekoľko hodín, sedieť tam ako americký básnik James Wright nad koľajnicami v Ohiu, k na pravé poludnie pozoruje malého zeleného hada, ako žiari na oceli. My sme však striehli na včelárika zlatého, deti kŕmili kozy, leukoplastom si prelepovali rany na kolenách a kreslili si obrázky na lístky z vlaku.

Chvejúci sa teplý vzduch, alebo možno palma v kvetináči pred jedným z domov na kľukatej ulici v Devíne mojim deťom pripomenul dom na samote uprostred juhotoskánskych kopcov, kde sme boli pár týždňov predtým. Pamätáš si, ako sme sa tam hrali pri levandulich, chytali motýle a prali si v záhrade šaty? Poskakovali dole ulicou a rozprávali, že v tráve okolo domu rástlo plno bodliakov a ony nemohli chodiť bosé, že večer bolo počuť kuvika, že ich sesternica vytrhla z klavíra kláves a keď sme otvorili na poschodí jedno z okien dokorán a cez sieťku proti hmyzu dobre zaostrili zrak, v diaľke sme videli ostrov – Korziku, Havaj, Japonsko, och, mami, nevieš, čo to vlastne bolo?

Čo by na to povedala Virginia Woolfová, ktorá v máji v roku 1933 cestuje po Toskánsku, čo by povedala na krik mojich detí v tmavozelených lesoch na upätí hory Monte Amiata, keď práve s mužom obeduje v spoločnosti mravcov pri rieke a dá sa do reči s mužom, ktorý holými rukami práve ulovil niekoľko rýb? Virginia Woolfová spomenie krásu jeho kraja, ale on by radšej žil v meste, kde je kino, divadlo, chcel by žiť vo Florencii a cestovať, no nemá na to peniaze. Iný deň stojí Woolfová nad hornatou dedinou a do denníka si zapíše: „Ten výhľad bol ako verš básne, ktorý je dokonalý. Krásne vytvarovaný kopec s červeňou striech a zeleňou vegetácie.“

V chladný podvečer na konci leta, zakončíme túru na kraji bukového lesa. Jedno dieťa zje muchu, ďalšie kreslí palicou do štrku, zvyšné dve sa naháňajú, po chvíli ich to prestane baviť a pustia sa do zbierania bukvíc. Sme vyčerpaní, po celom dni v prírode nás bolia svaly, nastúpime do auta a je tam šum, hádky, do toho hrá hudba a je to ako v júni v Toskánsku, naše auto tam každý deň zdolávalo prašné cesty, šlo pomaly, obchádzalo stredoveké kamenné mestá, usadlosti obklopené divokorastúcimi kaktusmi, lúky s bieložltou trávou pripomínajúcou ovos, deti v autách mali otvorené okná a viali im vlasy, hrali sa s kadečím, žuli žuvačky, občas z okna vystrčili ruku a na niečo sa opýtali.

Zatúžim byť aj nasledujúci deň vystavená ich neustálym pripomienkam, ich problémom, ktoré treba okamžite riešiť, chcem s nimi na benzínových pumpách kupovať nanuky a pozerať sa, ako ich jedia. Zachce sa mi s nimi opäť čítať knihu Rudolfa Slobodu, kapitolu, kde chlapec a jeho kamaráti usporiadajú svadbu, hrajú na bubne a píšťalkách, mama im donesie limonádu a zrazu je tam hluk, spev, smiech, o svadbe vie celá ulica. Čítať si to po celom dni pod holým nebom ako dnes, najlepšie tam, kde „slnko dopadá medzi dve borovice a kde „žiari vlaňajší trus koňov / ako zlaté kamene.“ *

*James Wright