LES

Laura 10/02/2023

Michal Hlatký

 

Vlak je mohutný, sivý červ. Miesto sa nám neušlo, stojíme v priechode pri dverách. Vo vagóne je rušno. Uličku medzi sedadlami blokujú igelitky a batožina rôzneho druhu, na drevených laviciach sa tisnú rodiny s deťmi.

Červ sa otrasie kovovou bolesťou. Zaškrípe, nakloní sa na jednu, na druhú stranu a šklbne ním. Sťažka sa rozbehne. Nehybný vzduch razí kovom a močkou. Za sklom dverí potiahnutým akýmsi povlakom ubieha Zakarpatsko.

Minuli sme predmestské štvrte Užhorodu, ošumelé fabriky, skelety hospodárskych budov, píly a bungalovy. Krotkú rieku Uh, zovretú betónovými násypmi.

A ideme ďalej, krajina sa začína vlniť a dvíhať. Jazyky lesa sú položené na pasienkoch, posiatych kónickými stohmi sena pripomínajúcimi helmice rastlinných kostolov.

V blízkych staničkách vystupujú rodiny obťažkané mestskými nákupmi. Striedajú ich ošumelí muži s opálenými tvárami a šijami krížom-krážom preťatými hlbokými vráskami. Šúľajú cigarety, pofajčievajú v medzipalubí, ohorky hádžu na zem. Príde si zapáliť aj sprievodca.

Obchádzame priecestie, kde na chrbte neosedlaného koňa sedí muž v námorníckom tričku.

Železnica stúpa, trať sa ťahá úbočiami a vlak rachotí po viaduktoch. Pätky pylónov miznú v zelenej priepasti. Občas sa ocitneme takmer na úrovni vrcholov protiľahlých hôr. Pod nami sa otvárajú údolia a človek má pri pohľade z okna pocit, že sa vznáša.

Nevidím však rozoklané končiare ani vetrom bičované horstvá, v slnečnom predpoludní sú Poloniny robustné a vľúdne, a ja som mierne sklamaný.

Vkročil som sem v stopách prvorepublikových výletníkov a mám aj podobné očakávania: ktorí z nich vo svojom ponímaní Zakarpatska prekročili hranicu predstáv o pralesnom kráľovstve? Ešte aj tradične rozhľadený Čapek v ňom hľadá akúsi prvopočiatočnú surovosť. Zakarpatsko, brána Orientu, temná Afrika Stredoeurópanov. Mýty, legendy, trochu tajomna a hrôzy.

Okraj lesa je slnečný. Nad jasnozeleným húštím sa sporadicky týčia kmene mohutných borovíc. Kráčame podmáčaným chodníčkom a mierime vyššie, do hôr.

Cesta na vrchol poskytuje inú scenériu. Terén sa z oboch strán zvažuje do úšustov a žľabov. Zo svahov sa dvíhajú staré buky s kôrou farby slonej kože a slúžia tichú panychídu nad spráchnivenými pozostatkami svojich druhov. Niektoré stromy odmietajú zahynúť, zlomenými kmeňmi sa opierajú o zdravé, akoby prosili o milosť a útechu, no tie nezúčastnene snívajú svoje prastaré vegetačné sny, kým to ich na zánik odsúdení druhovia nevzdajú, nepadnú na hrdzavú podstieľku a nesplynú s humusom.

Občas kdesi v hĺbke lesa čosi zavŕzga alebo pukne, inak panuje ticho – varuje pred tým, čo môže prísť, a svedčí o minulých kataklizmách. Tie sú vpísané do prudko sklonených stromových trsov, značiacich dráhu povíchric.

Je to ticho výhražné, hnevlivé. Ticho rastlinného života, tak odlišného od toho nášho, že sa naše vedomia nikdy nepretnú, ticho existencie, ktorá od sveta nežiada nič okrem rastu, ticho výsmešné, živiace sa našou krehkosťou a bázňou. To ticho raší zo stromov, vydychujú ho rokliny.

Poznal som tento les zo snov, dávno predtým, než som sa tu ocitol. V snoch som vždy stál na jeho okraji a pozoroval, ako zo šera vychádzajú beštie. Čierne tury, hrdzavé zubry. Potriasali hlavami a blížili sa, no kým prišli ku mne, prebudil som sa.

Ale tento les je akýsi prázdny. Nenachádzame známky zveri; stopy, srsť, trus… nič.

Medvede? To viete, medvede… nemáme,“ ozrejmil nám neskôr jeden chlap. „Keď dajaký prejde slovenskú alebo poľskú hranicu, chlapi naň berú pušky. Nechceme, aby nám dotrhal stáda.“

Boľavým námestím vo Veľkom Bereznom sa plazí tieň kostolnej veže. V centre leží pod stromom hrdzavý pes. Podriemkava a občas si oblizne zjazvený ňufák. Je to jeden z pouličných chlpáčov, na ktoré natrafíte hádam v každom zakarpatskom mestečku. Občas sa k vám pridajú. Ale akonáhle im niečo hodíte a skočíte na ich hru o spojenectve psa a človeka, zrazu ich niet.

Cupitajú zvetraným, rozpraskaným betónom, občas zájdu do parku, kde obchádzajú polámané lavičky a hľadajú odpadky. Prespávajú na miestach napustených smútkom za minulosťou, v zákutiach žijúcich bdelým spánkom a očakávaním. Oddychujú pod činžiakmi so spustnutými balkónmi, kde brečtan zakrýva tehlové rany muriva.

Naša cesta sa končí, čakáme na expres do Ľvova. Sú dve hodiny ráno a okolo maličkej stanice v Kostryne žiari len zopár tlmených lámp – pripomína to ostrovček obmývaný čiernym prázdnom. Z diaľky sa ozve pravidelné škrípanie krokov; niekto sa blíži neviditeľným nástupiskom. O chvíľu vidíme postavu, ešte čiernu, akoby sa na ňu nalepila noc. Zastane na rozhraní svetla a tmy, mlčky na nás hľadí.

Prečo ste tu?“ opýta sa.

Boli sme si to tu obzrieť,“ odvetíme.

Teda obzrieť…“ muž si pripáli cigaretu. „A čo ste tu videli?“

Všeličo zaujímavé.“

Muž chvíľu bez slova poťahuje z cigarety, nehľadí na nás, ale niekam za neviditeľný horizont. „Odkiaľ ste?“

Zo Slovenska.“

Dobre vám je, keď sa tu môžete len tak obzerať.“

V diaľke zatrúbil vlak; pozreli sme smerom, odkiaľ prichádzal zvuk, a keď sme sa znova otočili, ten človek tam už nestál.