Anna Strachan
Po vyše mesiaci v Rakúsku a vo Švajčiarsku si naplánujeme krátku cestu do Nemecka. V Lindau prechádzka okolo Bodamského jazera, taliansky čašník so smutnou tvárou Franza Kafku predo mňa položí paradajkovú polievku a croissanty z malej pekárne, z ktorých nám v aute tečie na oblečenie jahodový lekvár a je z toho trochu zábavy a trochu nervozity. V Bavorsku polia so špargľou, na asi päťdesiat sliepok v zablatenom výbehu mrholí, pahorky pokryté ihličnatým lesom, odbočky smerujúce k príbytkom niekdajšej šľachty. Do Berlína je päťstopätnásť kilometrov, k zámku, na ktorý na bielom koni zasneženou krajinou smerovala vo filme Popoluška, necelých sto. A koľko to môže byť do Hamelnu? rozmýšľajú dcéry, keď pri Regensburgu v aute počúvame starú nemeckú povesť o potkaniarovi, ktorý po nesplnenom sľube obyvateľov mesta odviedol všetky ich deti za hory, za doly, do útrob tajomnej hory. Štvorročná dcéra kreslí potkaniara v plášti s kúzelnou píšťalkou a za ním zástup detí. Niektoré sa usmievajú a niektoré nie, bez výrazu poskakujú uchvátené nevšedným divadlom.
Večer, v mestečku Hemau, listujeme v albumoch s fotografiami. Kapadócia, Efez, Trója. Deti hrajú pexeso. Na raňajky zjeme bavorskú klobásu s praclíkmi, zbalíme si veci a vrátime sa späť do dediny na rakúsko-švajčiarskej hranici, blízko k brehom Rýna. V audiopríbehu nás sprevádzajú pútnici, smerujú naprieč Európou z Nórska do Betlehema, opustia Hameln, a keď obchádzame Augsburg, tak sú práve ohromení riekou. Dievča v červenom svetri väčšiu nevidelo, obdivuje hrady na skalách, gotické katedrály, lúky s ovcami, rebarborou a púpavami.
Teraz, v apríli, pri Rýne fúka. Rieka je tu, nie ďaleko od svojho prameňa v Reichenau, ešte úzka, hrdo popri nej kráčajú biele husi a pokým sa vleje na severe Holandska do mora, čakajú ju ešte stovky kilometrov. Dni sú oblačné, slnka je málo, občas rieku pozorujeme z Lichtenštajnska. V lese za klinikou Alpine založíme oheň, deti sa pri ňom hrajú, jazdíme po strmých a úzkych cestách, prechádzame okolo viníc kniežaťa Alojza a zdá sa nám, že hory sa otáčajú za svetlom, ich svahy evokujú juh, rastú na nich borovice.
Vo švajčiarskej nemocnici, kde je muž na stáži, hundre jeden z lekárov, že Lichtenštajnci sú čudáci, sobášia sa len medzi sebou, všetci sú príbuzní, pracujú vo Švajčiarsku, ale ich občianstvo neudelia nikomu. V nemocnici sa zamestnanci sťažujú aj na ceny obedov, peniaze sa riešia stále, po krachu banky Credit Suisse budú mať nižšie platy, hoci stále budú v práci tráviť vyše deväť hodín denne.
A ja zatiaľ, vtedy, dvanásteho apríla predpoludním, premýšľam, po tom, čo sme si s jednou dcérou precvičili všetky tvary hlásky f a s ďalšou si prečítali niečo o podunajskej nížine, či uvariť jedlo podľa kuchárskej knihy Lucie Chaloptezky-Tosetto z Bad-Ischlu, ktorú nájdem v zásuvke kuchynskej linky domu so sivými okenicami. Uvariť niečo z kyslej kapusty alebo zemiakov, mliečnu ryžu, wiener schnitzel alebo pariser schnitzel? Nakoniec nevaríme nič, deti v skrinke v kúpeľni narazili na krabicu s pohľadnicami, ktoré celé roky prichádzali Dörli, už mŕtvej bývalej majiteľke domu. A tak si ich namiesto varenia prezeráme. Netere Dörli sedia v kaviarni v Ruste pri Neziderskom jazere a srdečne ju pozdravujú do najzápadnejšej časti Rakúska. Pohľadnica letiska v Tokiu odoslaná v roku 1968. Fotografia kraba na tanieri s fľašou vína pochádzajúceho z Bretónska pozýva na svadbu Gerdy a Hermanna naplánovanú na 11. júl 1971.
Ešte pár dní budeme používať kuchynské utierky Dörli z Voralberska, jej hrnčeky, obrusy a príbor. Zo dva, tri razy niekto vyleje na koberec z ťavej srsti čaj, trochu sa pohráme so zaprášenou sieťkou na sušenie húb, v chladničke nám zakaždým padne zrak na krabičky jej liekov s rozpisom dávkovania. Ešte raz si v neďalekom meste kúpime papiere na kreslenie a prejdeme sa okolo polí. Vŕby majú už zelené listy, kone sa pasú, občas niekoho stretneme a deti sa pozdravia „hoj“ alebo „sevas“. A potom sa už chystáme na ďalšiu cestu, tri hodiny švajčiarskou diaľnicou, priesmykmi, dcéry sa v aute pokúsia na sopránovej flaute zahrať vábivú melódiu potkaniara z Hamelnu. Kantón Ticino, Gandria, Lugano, gaštanové lesy, talianske jazerá, po ktorých sa na výletnej lodi plavili Max Brod s Franzom Kafkom. Medzi oleandrami a rozmarínom vidíme znepokojenú tvár tmavovlasého čašníka z Lindau a uprostred radostných výkrikov mojich štyroch detí myslím na to, ako na Kafkovi s Brodom v septembri 1911 odpočívali vážky a ako v horúcom slnku sledovali rýchly pohyb jašteríc.
Autorka fotografie: Anna Strachan
