Xénia Činčurová
Dnešný koncept stredoškolského a vysokoškolského vzdelávania sa spája najmä s pojmami „vedomosti“ a „uplatnenie na trhu práce.“ Je zaujímavé, ako odlišne v 19. storočí formuloval koncept stredoškolského vzdelávania Ján Kalinčiak vo svojich Rečiach študentstvu pri príležitosti otvárania školského roka na gymnáziu.
„Ľudia obyčajne myslia, že sa preto študuje, aby sa vôbec zozbierali nejaké vedomosti, aby sa človek časom stal užitočným sebe aj iným… Ale, moji mladí priatelia, neverte, že je to jediné, čo vám má škola vôbec dať… Prvé, čo chce škola s vami urobiť, je zošľachtiť ľudskú povahu vo vás. Človek je totiž taký, že až vtedy dosahuje určenie svojho bytia, keď rozriešil veľké protirečenie, ktoré tkvie v jeho povahe, to znamená, keď sa stáva tým, na čo je stvorený. Je on zároveň človek aj nečlovek. Človekom je preto, lebo ho Prozreteľnosť už pri jeho narodení vystrojila duchovnými vlohami. Nečlovekom je zas preto, lebo tieto vlohy driemu v ňom len ako zárodky ešte neexistujúceho života, a len vtedy budú mať nejaký význam, keď sa neskôr ďalej rozvinú, rozkvitnú a ovocie prinesú. Škola má teda za úlohu spôsobiť vo vás túto zmenu, prebudiť vo vás tie driemajúce sily, viesť ich a zošľachťovať, slovom, urobiť z vás ľudí.“ (Ján Kalinčiak – Reči študentstvu)
U Kalinčiaka nestoja na prvom mieste vedomosti, ale niečo menej objektívne a evidentné, zdanlivo vedľajšie – formovanie osobnosti študentov. Ide o cieľ, na ktorý akoby sme už dávno zabudli, respektíve ho považujeme za samozrejmý. Mladý človek vstupuje na strednú školu vo veku, keď má vo svojom vnútri zmätok, protirečenia, driemajúce sily, ktoré potrebuje rozvinúť tak, aby jeho život bol v dospelosti zmysluplný, napĺňajúci a ľudský. Potrebuje sa zorientovať v sebe, a zároveň dozvedieť čo najviac o svete. Ak ho však zahltíme abstraktnými a navzájom neprepojenými poznatkami rôznych odborov, ostanú len bezducho povrchnými vedomosťami bez pocitu, že sa ho aj nejako osobne týkajú. Jeho vnútornému svetu sa škola nevenuje, a tak sa uzatvára so svojím zmätkom sám do seba. Jeho komunikácia nie je autentická a spoločenstvo tried a školy sa rozpadáva na indivíduá osamelo sa vzpierajúce utonutiu v mori informácií. Nakoniec môže taký človek uveriť, že jeho život má byť sebeckou cestou za neživými, objektívne existujúcimi hodnotami, v horšom prípade len za potešeniami, ktorými si uľaví v neustálom zápase s tým, v čom je nútený neosobne existovať. Kalinčiakova generácia s týmto nebezpečenstvom počítala, a preto ani druhý cieľ vzdelávania nespočíval vo vedomostiach.
„No vy ako osobnosti nesmiete byť jediným cieľom toho, čo náleží k vašej výchove. To druhé, čo chce s vami urobiť škola, je to, že chce preniesť na vás všetku doterajšiu prácu človečenstva, aby z vás zase vytvorila vhodné prostriedky a nástroje na pokračovanie v tejto práci. Vy, práve tak ako aj ostatní ľudia, nepatríte len sami sebe, ale patríte spoločnosti, v ktorej ste, patríte času, v ktorom žijete, patríte štátnemu a cirkevnému spoločenstvu, ktoré sa o vás stará, chráni vás a dáva vás vychovávať. A tí všetci, opierajúc sa o dávno uplynulé stáročia, ďalej pokračujú v práci tam, kde prestali pracovať na veľkolepom diele ľudskej úlohy v službe ľudského pokolenia už zaniknuté stáročia…“
Za vzdelávaním je teda niečo dôležitejšie, než zaradiť sa do „pracovného procesu“. Nemá to byť výbava na úlohy funkčného kolieska v „stroji“, ktorý rozbehnutý smeruje k stále vyššej spotrebe bez ohľadu na dôsledky pre planétu a životné prostredie. Miesto prípravy na trh práce tu Kalinčiak hovorí o individuálnej povinnosti. Mladá generácia má istý záväzok voči predkom a ľudská civilizácia má tiež istú úlohu vo svojom napredovaní. Zodpovednosť za uchovávanie hodnôt a rozvoj spoločnosti tak spočíva na pleciach mladej generácie.
Vzdelávanie zamerané na zušľachťovanie ľudskej osobnosti pripomína aj kniha kardinála Newmana a rovnomenná esej Rogera Scrutona Idea univerzity, kde sa študenti „menia z hrubých, nekultivovaných ľudských bytostí na gentlemanov,“ a kdesi v pozadí drieme aj v našom školstve. V niektorých, najmä cirkevných školách, je transformovaná do samostatného programu osobnostného rozvoja a charitatívnych iniciatív, ale mnoho škôl o takomto cieli veľmi neuvažuje, lebo sú plne zaujaté vyučovaním vedomostí a zručností a okrem povinného predmetu etická výchova či náboženstvo im na vedomú výchovu k „človečenstvu” nezostáva čas. Výsledkom takto ochudobneného štúdia sú ľudia, ktorým chýbajú osobné aj občianske cnosti, úcta k úsiliu druhých, k životnému prostrediu a estetike verejného priestoru, k spoločenským hodnotám demokracie a slobody, pokora a ochota konať nezištne. Pritom na všetkých školách existuje pôda, na ktorej by sa tieto hodnoty a ciele dali pestovať, pretože každá základná a stredná škola má humanitné predmety, ktorých vyučovanie by mohlo viesť k týmto cieľom, keby sa tam vyučovalo v duchu Kalinčiakových slov, ktoré až ako tretí cieľ vzdelávania stanovujú vedomosti.
„V nastávajúcom školskom roku aj vy sa budete na tejto škole učiť všetkému, čo zhromaždila minulosť v odbore vedomostí. Predstavia sa vašim očiam, ako v nejakej panoráme, zaniknuté stáročia a kedysi mocné, ale už dávno vymreté národy. Budeme vám o nich rozprávať, ako pracovali, čo robili, ako cítili a mysleli, aby sa vaša mladá duša na tom všetkom posilňovala, aby sa vaše srdcia na tom občerstvovali a váš duch aby sa oduševňoval za všetko dobré a vznešené. Naučíte sa na Grékoch poznávať čas mladosti človečenstva a tak myslím, zamilujete si aj postavy, ktoré tam vystupujú. Ony sú také príbuzné mladej duši, takže ak túžite po priateľstve, tam ho nájdete. Ak sa vám páči dobrovoľné, výlučne len z vlastného rozhodnutia osobnosti prýštiace podnikanie, nájdete ho tam. Ak milujete oduševnenie za všetko krásne a šľachetné, tam ho nájdete. Ak hľadáte úprimnosť, tam ju nájdete, veď predsa najkrajší mladík gréckeho staroveku (Achilles) hovorí:
Odpornejší než brány Hádu mi je ten,
kto iné skrýva v srdci a iné hovorí.
…Ďalej sa teraz rozvinie pred vaším zrakom celkom iný svet, svet plný práce, trudu, strádania a sebazaprenia, a to pre podporovanie blaha, slávy a veľkosti vlasti. — Je to rímsky svet a tam budete vidieť ideály, ktoré, telesne silné, všetko, áno aj samy seba obetovali, len keď tým mohli dosiahnuť jediný cieľ, totiž slávu a veľkosť vlasti. Ak sa teda chcete posilňovať v mladosti pre svoje mužné roky, učte sa tomu od Rimanov. Ak chcete zaoceliť svoje prsia proti trampotám a protivenstvám života, berte si príklad z Rimanov…“
Tieto romanticky znejúce slová môžu na prvý pohľad pôsobiť zastarane a nevhodne pre modernú dobu 21. storočia, ale v ich hĺbke sa skrýva múdrosť. Nie vedomosti pre vedomosti, ale ich presah k humanizácii má mať vo vzdelávaní prvé miesto. Poznatky sú len prostriedkom k zušľachťovaniu ľudskej osobnosti, jej hodnôt a zámerov, ovplyvňujúcich jej konanie v budúcnosti. Je v tom vedomie, že humanitné predmety nie sú len lievikom, cez ktorý sa nalievajú poznatky, aby sa na skúške či v teste potom mohli predviesť. Literatúra predsa nevznikla preto, aby sa zredukovala na údaje, formalistické vedomosti o druhoch, žánroch, kompozícii či jazykových prostriedkoch. Literatúra sa nám prihovára príbehmi, vonkajšími i vnútornými zážitkami, názormi na svet, a tým nás formuje, v tom je jej dôležité poslanie. Aplikácia prírodovedných metód a postupov ako aj pozitivistická faktografia na pôde stredných škôl ju znásilňuje, mení na schémy, ktoré ju zbavujú jej prirodzenej príťažlivosti a čoraz viac aj zmyslu.
Narážam tu najmä na stredoškolskú prax vyučovania literatúry či už čisto druhovo-žánrového osnovania učiva, v ktorom sa stráca prirodzený kontext jednotlivých diel, alebo literárnohistorického osnovania s ambíciou obsiahnuť kvantitu na úkor hĺbky a vzťahu čitateľa k literárnym dielam. Stredoškolská literatúra je tak obmedzená akademizmom a stráca silu pôsobiť, formovať mladých ľudí a priťahovať ich k čítaniu.
Je pochopiteľné, že každá prezentácia učebného materiálu si vyžaduje istý systém a tieto dve koncepcie si zvolili dva také odlišné, že sa dostali do vzájomnej opozície. Pritom obidva školské prístupy k literatúre majú aj svoje silné stránky. Štrukturalistický obnažuje formu a teda umelecké majstrovstvo, na ktorom stoja jednotlivé literárne diela. Literárnohistorický zasadzuje diela do spoločenského a historického kontextu a pomáha študentom lepšie pochopiť jednotlivé obdobia v čase. Problém spočíva v tom, že obidva koncepty sú príliš vzdialené potrebám mladého človeka a istým spôsobom uzavreté v izolovanom učebnom predmete.
Prvé, čo sa študentom naskytne pri otvorení učebníc jednej alebo druhej koncepcie, je obsah s akademickými pojmami, ktorý sa potom premieta do názvov jednotlivých kapitol. Nechcem spochybňovať význam vedeckých literárnych pojmov, ale mali by byť len prostriedkami k pochopeniu literárneho diela, a preto by nemali byť v popredí ako ciele stredoškolského literárneho vzdelávania. Naopak, potrebujeme v rámci literatúry hľadať taký prístup, ktorý umožní prepojiť vedomosti humanitných predmetov navzájom. Literárne kategórie to neumožňujú.
V britskom stredoškolskom kurikule sa akademizmus v jazyku a literatúre nepestuje. Stredoškoláci ani na dvojročnom stupni, ktorý pripravuje 17 a 18-ročných študentov na univerzity v troch alebo štyroch vybraných predmetoch, nemajú jazykové a literárne vzdelávanie zaťažené akademickým literárnym historizmom ani teóriou literatúry. Tvorcovia programu vedia, že pre študentov v tomto veku to nemá zmysel. Miesto toho celý semester čítajú a do hĺbky analyzujú vybrané literárne dielo a učia sa prostredníctvom esejí formulovať svoje myšlienky a postrehy o témach a problémoch, ktoré dané dielo prináša, ako aj vnímať jeho hlbšie významy spojené s formou.
Od školy by sme okrem sprostredkovania vedomostí mali mať aj ďalšie očakávanie: vzbudiť v študentoch vnútorný záujem o poznávanie, čítanie a chuť objavovať. Vzdelanie by nemalo byť vonkajšou direktívou, ale vnútornou potrebou. V kritickom období života mladých ľudí, keď sa potrebujú zorientovať vo svojich životoch, vo svojom vnútri, nasmerovať k skutočným hodnotám, by im práve literatúra – umenie, ktoré sa zaoberá celou ľudskou existenciou – mala poskytnúť oporu. Postaviť do stredu poznávania literatúry akademické pojmy a koncepty znamená upozadiť zmysel literárnych diel. Ako hovorí hrdina románu Jóna Kalmana Stefánssona: „…veď načo sú nám básnici, ak nám nevedia pomôcť žiť?“
Literatúra:
J. Kalinčiak: Reči študentstvu. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1054/Kalinciak_Reci-studentstvu/1#ixzz7vMIm6L22
R. Scruton: Idea univerzity. Domino fórum. 2003, č. 24, s. 12.
J. K. Stefánsson: Sága z Keflavíku, preložila Z. Stankovitsová, s. 307.
