Dalfar
Ernst Jünger: O bolesti, Mier, preložil Rastislav Nemec, Minor, Kapucíni na Slovensku 2023
Ernst Jünger (1895 – 1998) patrí medzi najoriginálnejších a zároveň najkontroverznejších autorov 20. storočia. Vyplýva to z autorovho rozhodnutia nazerať na svoju dobu z vyššieho hľadiska, hodnotiť prítomnosť minulosťou, nie naopak. Keďže Jünger bojoval v prvej aj druhej svetovej vojne a mal pre vojenstvo veľké porozumenie, mala jeho kontroverznosť aj tento špecifický rozmer. V rovine štýlu sa prejavovala v smerovaní k nadčasovosti mýtu, k perspektíve, v akej by si mohol rozumieť napríklad s Herodotom, Marcom Aureliom alebo s Nietzschem. Toto vystupovanie zo svojej doby do univerzálneho jazyka aj na úkor zachytenia súdobých špecifík je zreteľné najmä v druhej eseji slovenského výberu, venovanej otázke mieru. Vďaka tomu Jünger dokázal zachytiť množstvo moderných javov v originálnom pohľade silných metafor a osviežujúcich aforistických postrehov, v čom môže pripomenúť Eliasa Canettiho alebo Viléma Flussera. Platí to napríklad o Jüngerovej analýze techniky ako novodobej civilizačnej formy a jej zodpovedajúcemu typu človeka, ktorého nazýval robotníkom.
Aj keď sa budeme vyhýbať vzťahovaniu osoby autora k jeho textu, pre tieto eseje je podstatná doba ich vzniku. Text O bolesti vznikol v roku 1934, rok po Hitlerovom prevzatí moci v Nemecku. Jünger začne pripomenutím toho, že hoci moderný človek vytesňuje bolesť zo svojho zorného poľa ako niečo, čo je skôr vecou nešťastnej náhody, v skutočnosti nič nie je istejšie než bolesť a nič nemá oprávnenejší nárok na náš život. Moderný človek zvyšuje svoju citlivosť a odstraňuje sféry bolesti: zrušil otroctvo, zakázal mučenie, zjemnil prístup k deťom a domácim zvieratám, ktoré možno považovať za víťazov posledných desaťročí. Jünger však svoju dobu varuje: podľa neho sa postavila hrádza proti bolesti, ktorá sa mimo nášho pohľadu napĺňa a jedného dňa sa pretrhne alebo pretečie so zničujúcou, naakumulovanou silou. Upozorňuje na to najmä vzhľadom na nový typ človeka – robotníka a jeho tendenciu vytvárať masu. Robotník stratil oporu v tradičnej metafyzike, zostal mu náboženský inštinkt, ale stratil náboženský obsah s jeho tradičnými hodnotami, preto uctieva štát, ideológiu, pokrok, techniku. Druhý faktor rastúceho rizika je v samotnej technike, ktorá si podmanila človeka a zapája ho do svojho systému. Jünger to ilustruje na príklade vojenskej techniky a moderného odosobneného vedenia vojny, až napokon dospieva k nasledujúcemu konštatovaniu: „Z našich úvah vyplýva, že jednotlivec sa musí podieľať na vojenskom zbrojení napriek tomu, že v ňom vidí predzvesť svojho zániku.“ (s. 57) Technika spravila z jednotlivca ozubené koliesko svojho mechanizmu a je pripravená kedykoľvek ho obetovať. Novodobý totalitný štát je vlastne realizáciou techniky v byrokratickom aparáte. Práve tu vidíme, že v roku 1934 Jünger opísal trendy doby neobyčajne presne a približujúcu sa katastrofu priam jasnozrivo. Pripomenie nám Boschove vízie temnej industriálnej krajiny plnej zabíjajúcich mechanizmov, ktorým dnes môžeme rozumieť dokonca ešte lepšie než v dobe ich vzniku (s. 11), konštatuje neodvratnosť vojny (s. 55), pričom ľuďom „ostáva len jedno: postupne kráčať k bolesti.“ (s. 57) Základnú civilizačnú zmenu opíše v poslednej vete eseje: „na kopcoch, kde sa doteraz týčia zvetrané kríže a rozpadajúce sa paláce, cíti opäť nový nepokoj – predtuchu nového vztýčenia vojenských emblémov.“ (s. 57) O päť rokov neskôr vydá svoje azda najznámejšie dielo, román Na mramorových útesoch (1939), v ktorom nájdeme beletrizované predpovede druhej svetovej vojny vrátane temných vízií koncentračných táborov.
Jünger píše predovšetkým ako nestranný pozorovateľ, ktorý konštatuje javy a tendencie doby, no morálne ich neodsudzuje a nevnáša do textu vlastné presvedčenia. Predsa len však konštatuje, čo považuje za adekvátny postoj k bolesti, a pomáha si pri tom príkladmi z minulosti. Bolesť nemáme vytesňovať, ale čeliť jej: „vo svete kultu a héroov je dôležité bolesť do života integrovať, usporiadať život tak, aby bol človek každú chvíľu vyzbrojený proti nej.“ (s. 24) Takúto integráciu bolesti do života nazývame disciplínou. Je vlastná napríklad vojakom alebo kňazom, a jedným z jej vonkajších znakov je uniforma ako popretie civilnosti. Disciplína však musí byť podporená vyšším cieľom a hodnotami, tak ako tomu bolo napríklad v tradícii rytierstva. Bez tohto vnútorného obsahu sa premieňa na obyčajnú technológiu moci, ktorá prostredníctvom ideológie a byrokracie organizuje a napokon aj obetuje masy. Príznačne pre svoju dobu hovorí Ernst Jünger o dvoch nesúrodých masách, ľudskej a peňažnej, ktoré v dôsledku ideológie a inflácie „nielenže neposkytujú ochranu pred skutočným dosahom bolesti, ale naopak, až s magnetickou silou privolávajú katastrofu“ (s. 33). Množstvo, ktoré očarúva, je len ilúziou ochrany, pokiaľ nie je kryté hodnotou – magický milión neznamená v časoch inflácie nič.
K najinšpiratívnejším pasážam patria analýzy techniky (pripomeňme v tejto súvislosti aj autorovho brata Friedricha Georga Jüngera a české vydanie jeho knihy Perfektnost techniky). Zaujímavé sú napríklad postrehy týkajúce sa športu, na ktorom Jünger ilustruje vznik druhého, technického vedomia. V modernom športe podľa neho nejde o súťaž, ale o presné meranie. Súper ani diváci už nie sú potrební, dôležitá je prítomnosť „druhého vedomia“, ktoré registruje výkon v čoraz presnejšom zázname tisícin sekúnd, v spomalených záberoch kamier, vo fotografiách a dnes v ešte sofistikovanejších a precíznejších metódach počítačovej techniky. Ľudské telo sa stáva strojom a šport skúma a dokumentuje jeho možnosti. Podobným analýzam podrobuje Jünger aj fotografiu, film alebo medicínu, a všíma si spôsob, akým človeka zvecňujú. Poznamenáva napríklad, že smrť vo sfére techniky akceptujeme ako nutné zlo, voči ktorému neprotestujeme – obete leteckej alebo automobilovej dopravy vnímame odlišne než iné druhy smrti, a tomu zodpovedajú aj prijaté opatrenia. Podobne lakonicky a provokatívne konštatuje, že hoci sa doba radikálne mení a ľudia sú stále zabezpečenejší, počet samovrážd zostáva na rovnakej úrovni. Aj preto Jünger považuje práve bolesť za tému, ktorá svojou nadčasovou povahou umožňuje skúmať človeka z univerzálneho pohľadu. Existenciálna bezprostrednosť bolesti prekonáva ilúzie odstupu a falošnú útechu ideológií. „Prezraď mi svoj postoj k bolesti a ja ti poviem, kto si!“ (s. 9)
Druhým a vnútorne nadväzujúcim textom knihy je esej a súčasne verejná výzva s názvom Mier, ktorá vznikala v rokoch 1941 až 1944. Ernst Jünger ju venoval svojmu synovi, ktorý padol vo vojne ako osemnásťročný. Pripomeňme len, že sám autor bojoval v oboch svetových vojnách, pričom v tej prvej bol štrnásťkrát ranený, viacnásobne vyznamenaný a aura vojnového hrdinu ho chránila aj v čase nacistickej vlády, s ktorou spisovateľ odmietal spolupracovať. Uvádzame to preto, že autor aj v tomto druhom texte pracuje s pojmami bolesti, obety, vojny a mieru, pričom opakovane spomína vojenské hrdinstvo všetkých zúčastnených armád druhej svetovej vojny. V jeho prípade však nejde o prázdne pojmy teórie, pre neho mali veľmi hmatateľný obsah.
Už spomenutý príklon k štýlu nadčasového mýtu pôsobí v tomto texte najproblematickejšie. Jünger sa nevenuje politickému pozadiu vojny. Zmieňuje útrapy civilného obyvateľstva a hrdinstvo vojakov, avšak nijako nespomína ani nevysvetľuje politické okolnosti nacizmu. Svoj text adresuje Nemcom, ktorí boli ešte stále vo vojne, lenže keď si predstavíme, že ho čítajú Židia, potom uvidíme jeho vysokú kontroverznosť. Prvé strany eseje o mieri vzbudzujú dojem, že Jünger nepíše o druhej, ale o prvej vojne, ktorá mohla byť považovaná za nezmyselný súboj veľmocí. Bojujúce strany sú podľa neho rovnako vinné, civilné obyvateľstvo trpí rovnako, a rovnaké rytierstvo vidí v každej z bojujúcich armád. Nasledujúca veta by sa mohla vztiahnuť na situáciu v prvej vojne, čo dokumentujú viaceré svedectvá, ale rozhodne by s ňou nesúhlasili nepriatelia nacistického Nemecka: „V gigantickom zápase mohol byť každý protivník hrdý na toho druhého, a keď časom nepriateľstvo medzi nimi opadlo, potajme sa medzi nimi rozmohla aj úcta, ba dokonca tajná láska medzi víťazom a porazeným.“ (s. 63) Až vo štvrtej kapitole sa autor vysloví k problému holokaustu, hoci k jednoznačnosti opäť chýbajú konkrétne dobové reálie – spomínajú sa len kati a nevinní ľudia bez jasného a špecifického pomenovania (s. 68). Nekorektný je Jünger predovšetkým v politickom ohľade, keď o obyvateľstve hovorí výlučne ako o obetiach a zodpovednosť pripisuje „tyranom.“ (s. 68) Nijako nespomenie a nevysvetlí politickú zodpovednosť ľudí za to, že tyranov priviedli k moci a udržali ich pri nej napriek tomu, že ich nehumánne presvedčenie a metódy realizácie moci boli verejne známe. Na rozdiel od Karla Jaspersa sa Jünger nezaoberá otázkou viny – jeho ústredným pojmom je obeť, nie vina. Usiluje sa pritom o metafyzické, priam teologické uchopenie tohto pojmu.
Na tomto mieste prejdime od problematickosti textu k jeho inšpiratívnemu rozmeru. Jünger opäť zaujímavo spomenie rozmer techniky. Všíma si, že v medzivojnovom období sa „každý nástroj, ba každý objav ľudského ducha menil na nástroj útlaku.“ (s. 67) Pokrok zbavený duchovného základu nás doviedol k masovým vyhladzovacím technikám. Je to technika, čo vedie človeka, nie naopak, a preto možno konštatovať, že nie národ realizuje svoje ciele prostredníctvom vojny, ale že prostredníctvom národa realizuje svoje ciele vojna. A nestačí, že ľudia vedia, čo treba spraviť: poznanie už nestačí. K zmene privedie ľudí len bolesť. Preto musí vojna ešte privodiť utrpenie, a množstvo miest ešte musí padnúť. Jünger vidí hlavnú hybnú silu vojny v technike, a túto moc jej zveril náš nihilizmus. Preto vidí najväčší problém v totalitarizme Ruska a Nemecka, keďže práve tieto dva národy najintenzívnejšie rozvinuli nihilizmus. Technika umožnila nihilizmu zatriasť základmi sveta v doposiaľ nevídanom rozmere. Zdá sa pritom, že konečným cieľom techniky v spojení s nihilizmom je „vyhladenie celých krajín i vybraných skupín obyvateľstva“, „vykorenenie všetkého živého.“(s. 102) Človek sa stal nástrojom vlastného vyhubenia.
Ťažiskom textu sú Jüngerove úvahy o mieri. Snaží sa definovať jeho korene a podmienky, ovocie, ktoré má priniesť, a zdôrazňuje, že to musí byť skutočný, nie fiktívny mier, ako sa to už stalo po prvej vojne. V texte koncipuje plán povojnovej obnovy pre Európu a svet. Môže nás zaujať jeho vízia zjednotenej Európy aj so zdôvodnením, prečo je to potrebné a ako má toto zjednotenie vyzerať. Celá esej je v Jüngerovej tvorbe ojedinelá práve pre svoj konkrétny rozmer apelu – obracia sa ňou na svoj národ v konkrétnej historickej situácii a tomu text podriaďuje. Je to praktická ukážka úlohy intelektuála, ktorý preberá zodpovednosť a postaví sa na stranu humanizmu proti silám deštrukcie a smrti. Časť textu aj dnes vzbudzuje nesúhlas. Čitateľ však zároveň dostáva šancu neposudzovať Jüngera naším dnešným poznaním, ale naopak: poctivo premerať presvedčenia dnešnej doby postojmi a názormi nezávislého mysliteľa.
