S Danielom Hevierom sa zhovára Dalfar
Daniel Hevier je slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, vydavateľ, textár, editor, výtvarník a hudobník, ale aj zberateľ viet, otázok, ústnych svedectiev o slovenskej literatúre alebo pomenovaní odtieňov modrej farby. Debutoval básnickou zbierkou Motýlí kolotoč (1974), okrem zbierok poézie pre dospelých i pre deti publikoval aj prózy Kniha, ktorá sa stane (2009), Správca podstaty (2011), Ako sa fotografuje vietor (2012), Tajné dejiny bielej kaligrafie (2015), odborné práce vychádzajúce z vlastného čítania, naposledy monografiu Priznané prózy Jána Johanidesa (2020). V najnovších básnických zbierkach Storočie konca a Peší záznamník kombinuje poéziu s kolážami a fotografiami.
Každú dobu možno nejako charakterizovať, z odstupu vieme pomenovať 60. alebo 90. roky, pričom väčšinou na takéto hodnotenie používame kultúru. Akú dobu žijeme teraz, je to ticho pred búrkou alebo po búrke, vieš odhadnúť, kam smerujeme?
Doba si s nami robí, čo chce, tak ako počítač, ktorý mi zhltol odpoveď na túto tvoju otázku. Nevysvetliteľne, nepochopiteľne. Preosial som všetky útroby počítača, ale akoby sa po nej zľahla zem (alebo čo to je.) A nevládzem svoju odpoveď rekonštruovať. Ale nie je to zvláštne? Veď za tých pár dní sa moje názory a postoje radikálne nezmenili, takže by to nemal byť problém. Ale ak je, neznamená to, že každým okamihom hovoríme niečo inak, a teda aj niečo iné? Ako myšlienkový konštrukt je to zaujímavé, ale prejdime radšej k ďalšej otázke. Budem si dávať pozor, aby som ju už nestratil. To znamená, že budem konať opatrnejšie a pomalšie. Pre Kabinet pomalosti je to vhodné, nie?
Začnime tým, kde tvoríš. Si autor pohyblivý a flexibilný, alebo máš svoj stôl, a na ňom ustálený systém predmetov?
Som autor ustálený, presnejšie: ustolený. A hoci som sa naučil písať kedykoľvek a kdekoľvek, predsa len najbezpečnejšie sa cítim za svojím stolom. (V tejto chvíli ukladám doterajší text do dokumentu s názvom Odpoveď Kabinet, aby som oň neprišiel.) Voľakedy sme sa dočítali, že John Updike má tuším tri pracovné stoly a nejaký dobovo obľúbený bestselerista, tuším Johannes Mario Simmel, akoby celú pracovnú linku. Rudo Sloboda (alebo to bol Johanides?) si z nich uťahoval. Nuž, ja mám tých stolov niekoľko. Jeden doma, ďalšie v ateliéri a pracovniach mimo domu. Je pravda, že ich viac používam na výtvarnú činnosť (maľby, kresby, ilustrácie, koláže…). A za istý druh pracovného stola pokladám aj syntezátor, na ktorom si hrám nielen piesne, ale aj básne. Inak, píšem aj v chôdzi (vznikol z toho koncept Peší záznamník), dokonca aj v spánku. Tak – a idem (bez prečítania po sebe) odoslať tieto riadky, aby mi ich zas niečo neukradlo.
A čo denná doba, máš svoj rozvrh, disciplínu, rituály? Tuším nepatríš medzi nočných spisovateľov.
Odpovedám s pretrvávajúcou skepsou, že by moje pracovné návyky niekoho zaujímali. Keď sám čítavam o rituáloch mojich obľúbených autorov, beriem to ako kuriozitu, ktorá nie veľmi súvisí s kvalitou ich diela.
Na začiatok uvádzam, že píšem/kreslím/tvorím niekoľko opusov naraz, ktoré sú v rôznom štádiu spracúvania. Niektoré sú iba v inkubátore mojej hlavy, kde čakajú na ďalšie liahnutie. Je to iba nápadík, predstava, napríklad čo by sa stalo, keby nejaký vírus nadobudol gigantické rozmery a zmaterializoval sa, takže by visel vo vzduchu ako obrovská guľa. Takýchto náčrtov mám uskladnených desiatky a väčšina z nich prirodzene zahynie. Niektoré koncepty začínam realizovať: napríklad teraz prerozprávavam Gilgameša, nie ako prózu, ale ako poéziu, ktorou je. Keďže som veľmi nesústredený a rozbiehavý, knižiek, ktoré píšem, je niekoľko, pričom striedam žánre i adresáta (horor, zbierka básní, dospelí, deti…). A potom sú knihy, ktoré buď najprv kreslím, alebo súbežne píšem a ilustrujem (takto robím teraz komiks o Mariánovi Vargovi a bilderbuch o starých ľuďoch.) No a permanentne si robím rešerše, zázemie, zbieram materiál na ďalšie knihy, ktoré sa už stávajú viac projektami (napríklad slovník neologizmov v modernej slovenskej poézii – sú ich stovky! Čudáci, Kniha otázok, Odtiene modrej farby atď.)
Disciplinovanosť nie je moja obľúbená disciplína. Píšem rozhárane, chaoticky, v časovom tlaku, strese. Inak neviem, hocako sa o to celý život usilujem. Môj denný rituál obsahuje tri postupnosti: ranná káva, odšťavená zelenina a partička šachu s počítačovým partnerom (chess.com). Ale vypozoroval som, že musím mať čistý stôl. Nielen v prenesenom, ale aj hygienickom zmysle slova.
Máš teda veľa nenapísaných kníh, alebo si každý tvoj knižný zámer napokon skôr či neskôr nájde svoje zhmotnenie?
Na otázku na besedách, koľko kníh som napísal, odpovedám, že dva razy toľko, ako som vydal. Ďalšia stovka nevydaných kníh ostáva na harddiskoch, pokiaľ neodišli so spáleným harddiskom, niektoré ešte na disketách, navždy nedostupné, iné len v podobe rukopisu či strojopisu. Ďalšie by sa dali zostaviť z mojich príspevkov na webe, facebooku, novinách, časopisoch… Nehovoriac o výberoch, čo je najpohodlnejšia cesta, ako urobiť novú knižku zo starých vecí. Väčšinu nápadov z môjho inkubátora však už nestihnem realizovať, prichádzajú ako invázia z neznáma. Potreboval by som jednotku ghostwriterov, ako mali Balzac či ďalší autori, ale to by moja samoľúbosť nezniesla.
A čo Daniel Hevier čitateľ, ako zvládaš tú nezvládnuteľnú presilu dobrých kníh? Alebo máš pocit, že po prečítaní určitého kvanta kníh je literatúra v čitateľovi natoľko prepojená, že v sebe obsahuje už aj tie neprečítané či dokonca nenapísané texty?
Ako hovorí psychiater Chocholoušek: „Vy nás ale zásobujete, pane Karfík!“ Okolo mňa/nás je naozaj presila kníh. Ale aj prasila! Mal som roky, keď som sa pohoršoval nad vyjadreniami kolegov, že umelecká literatúra, fikcia, im už nič nehovorí, že čítajú iba literatúru faktu, ktorú som ja nazýval príručkami. A rokmi som ich dobehol a čítam rovnaký druh kníh. Je to spojené s tým, že sa najviac sústreďujem na vzdelávanie a sledujem odbornú literatúru každého druhu, od didaktík až po kvantovú fyziku. Mnohí máme pocit, že fikcia už nestačí za realitou, ktorá je taká „fantasy“, že pôsobí ako post- alebo predapokalyptický triler. Otvorím v kníhkupectve zbierku básní, aj skvelého básnika, a mám neodbytný pocit, že toto som už čítal mnohokrát u iných alebo aj u seba. Prečítam si pár riadkov zo súčasnej prózy, nič nové, aj keď, pravda, literatúra nemusí byť obligátne novátorská. Napriek tomu ma vždy dokáže niečo uchvátiť, takže sa opäť ponáram do bludísk textov a fabulácií. Teraz mám na stole napríklad zbierku hororových próz Písně mrtvého snivce istého Thomasa Ligottiho, o ktorom málo vieme nielen u nás, ale aj v jeho domovine. V súvislosti s Mariánom Vargom som vyhrabal staré poviedky Germána Rozenmachera v českej Světovke, najmä Nesmírný smutek hotelového pokoje. „Čítam“ aj seriály na Netflixe a čítam aj ušami, takmer výlučne psychedéliu 60. rokov. A pravdaže, stále čítam vravu všedných dní.
Dobre, teraz keď sme po literatúre a výtvarnom umení spomenuli ešte aj filmy a hudbu, spýtam sa trochu provokatívne – máš svoje témy a záujmy aj v oblasti čuchu, hmatu a chuti?
Tak tieto tri zmysly používam ako každý človek, sú spojené s mojou dennodennou životnou prevádzkou. Ak by sme ich preniesli do metaforickej roviny, tak mi niečo vonia a niečo páchne, niečo cítim vo vzduchu, niečo mi chutí, a niečo okolo seba hmatám v prítmí.
Spomenul si, že si autor ustálený, ktorý sa najbezpečnejšie cíti za stolom. Predpokladám však, že ako dieťa si túžil po diaľkach a cestovaní. Naplnil si si tieto túžby, alebo s vekom postupne vymizli a stačia ti objavy v tvojom bezprostrednom okolí?
Neviem, či som ako dieťa sníval o diaľkach. Asi som netúžil cestovať, skôr putovať a túlať sa. Mojimi súputníkmi boli najprv Tarzan, Rýchle šípy, deti z Verneho Dvoch rokov prázdnin, neskôr Kerouacovi tuláci. Najmä v dospievaní som mal v nohách stovky kilometrov po všetkých chotároch Hornej Nitry, peši i na bicykli. Tým sa moja saturácia premiestňovania nadlho naplnila. Áno, navštívil som viaceré krajiny, ale vždy mi musel niekto vtisnúť do ruky letenku alebo ma posadiť na vlak. Keď sme po rokoch boli so ženou v Paríži, ani sa mi nežiadalo vidieť Eiffelovku a ani sme ju nevideli. Moje ciele v zahraničí sú kníhkupectvá a galérie. Nijaké hrady, nijaká príroda. Celkom rozumiem Rudovi Slobodovi, ktorý sa raz za dlhý čas vybral povedzme do Prahy a bol to preňho taký silný zážitok, že ho musel vypovedať v próze. Keď mi niekto hovorí, že bol tam a tam, v duchu – alebo aj nahlas – hovorím s úľavou: ako dobre, že to bolo bezo mňa. Nikdy som neprečítal nijaký cestopis, ak to len nie je niečo ako Hemingwayov Pohyblivý sviatok.
A ešte jedna retrospektívna: dnes ťa všetci poznáme ako prajného, skromného a pokorného autora. Mal si ako mladý básnik svoje bohémske obdobie? Navyše si začal publikovať veľmi mladý, nestúpla ti ani vtedy sláva do hlavy?
Občas hovorievam žene: Never všetkému, čo ľudia hovoria o sebe, ako sa prezentujú v médiách, ako sa javia navonok. Takže to platí aj o mne. Ale neskromne si myslím, že som pomerne skromný. Viem totiž, čo viem, ale aj to, čo neviem, poznám svoju hodnotu. Som sebavedomý, čiže vedomý seba. Áno, som aj žičlivý a prajný. Dospel som totiž k poznaniu, že nie som pre nikoho konkurenciou, tak ako nikto nie je konkurenciou pre mňa. Každý máme svoje cesty, svoje publikum, svoje zadania. Spolupracujeme na jednom diele, aj keď sa navzájom neznášame. Nikomu nezavadziam, nikomu nezaberám miesto, a to isté vnímam od iných voči sebe. Jasné, že aj ja som bol neznesiteľný, najviac asi v čase Nonstopu, teda mojej štvrtej knižky básní. Vtedy som predvádzal niečo, čo by sa dalo nazvať bohémskym obdobím, alkohol, nočné túlačky, vymetanie kaviarní, opilecké táraniny, krčmové priateľstvá i nevraživosti, flámy a žúry… Našťastie tam bolo (po)pritom aj niečo viac: stretnutia so skutočnými majstrami, cibrenie vlastných názorov, živý internet informácií a inšpirácií, podpora zo strany starších…
Bol pre teba niekto zo slovenských básnikov ak nie priamo vzor, tak povedzme výrazná inšpirácia, a nemyslím tým len tvorbou, ale skôr celou osobnosťou?
Na túto otázku som čakal! Áno, mal som veľa inšpirantov, a nielen slovenských, a nielen v literatúre. Ale poďme k tým slovenským: ako dieťa som bol prilepený ku knihe Majster pästiarskych rukavíc od Ruda Morica. Pod jej vplyvom som začal boxovať. Potom som dlho čítal športové a dobrodružné knihy, až som objavil Ľubomíra Feldeka, vtedy mladého, nekonvenčného a moderného autora. Z detskej literatúry ma ovplyvnili Miroslav Válek, Libuša Friedová, Ján Navrátil, Milan Ferko. Prvou iniciačnou knihou, ktorá ma vrhla do dospelej poézie, boli Zimoviská Jozefa Mihalkoviča. No a potom som absolvoval celú vtedajšiu poéziu, Jána Ondruša, Miroslava Válka, Jána Šimonoviča, Osamelých bežcov, Františka Andraščíka, Blažeja Beláka, Vojtecha Kondróta, Vlastimila Kovalčíka, Jána Stacha, Štefana Strážaya, Milana Krausa, Ivana Mojíka, Jána Štrassera, Jána Buzássyho, Tomáša Janovica, Kamila Peteraja, Lýdiu Vadkertiovú a najmä Štefana Moravčíka, ktorý bol nadlho mojím najsilnejším inšpirátorom a učiteľom.
Ale čítaval som aj básnikov druhého sledu Dezidera Bangu, Petra Gregora, Boženu Trilecovú, Maju Gáboríkovú, Pavla Valenta…
Dovoľ mi pokračovať v tejto rozkoši vymenúvať ďalších mojich autorov, tých, ktorí písali prózu. Iniciačnú úlohu zohrali okrem rovesníkov aj autori o generáciu starší (Dušan Dušek, Dušan Mitana, Vlado Bednár), alebo elity modernej slovenskej prózy (Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Andrej P. Mráz, Ján Johanides, Dušan Kužel, Vincent Šikula, Pavel Vilikovský, Milan Zelinka, Ján Lenčo). K nim by som pridal psychologickú novelu Železné ruky Barča-Ivana, prózy Dobroslava Chrobáka, Margity Figuli a novely Františka Švantnera pod názvom Malka.
Samozrejme, do tejto plejády patrili aj kritici, najmä Milan Hamada, Oskár Čepan, Milan Šútovec, Peter Zajac, Július Vanovič a jeho Antidialógy. A nad všetky kategórie Lasica a Satinský v hovorenom, vizuálnom aj papierovom prevedení.
S radosťou si uvedomujem, že takmer so všetkými vymenovanými autormi som mal aj osobný kontakt, často veľmi neformálny a priateľský (veľká väčšina z nich mi veľkoryso navrhla tykanie hneď pri prvom stretnutí).
Ale k okruhu mojich učiteľov a podnecovateľov patrili výtvarníci, hudobníci, filmári, filozofi, vedci, divadelníci…
Chceš aj českých a zahraničných inšpirantov?
Samozrejme, pokračuj.
Svoju lektúru rozdeľujem na gymnaziálne (prievidzské) obdobie a vysokoškolské (bratislavské) obdobie. Ako 13-14-ročný som sa musel spoliehať iba na informácie z časopisov (Mladá tvorba, Slovenské pohľady, česká Světovka, Revue svetovej literatúry) a na vlastnú intuíciu pri návštevách knižníc, kníhkupectiev či antikvariátov. Dôležitú úlohu zohrala aj knižnica mojich rodičov, kde som objavil Balzaca, Flauberta, ale pred nimi všetkými Dostojevského. Bola to relatívne neznáma próza Dvojník, ale mňa tak prefackala, že už nič v mojom vnútornom univerze nezostalo na svojom mieste. Veď som mohol mať tých 13-14 rokov, pomaly som odrastal z dobrodružných príbehov, aj keď knihy pre deti a mládež som vlastne nikdy neprestal čítať. Po Dvojníkovi som sa vrhol na Idiota, Bratov Karamazovcov, Zločin a trest, ale podobná elektrina už mnou neprešla. (Z nostalgie som potom ako HEVI vydal reedíciu tohto románu s doslovom Jána Johanidesa.)
Už na gymnáziu som mal lepší prehľad o literatúre ako moji pedagógovia a učebnice. Už som absolvoval Kafku, Faulknera, Abeho Ženu z dún, Updika, Eliota, Rimbauda, beatnikov, Camusa, Kerouaca, Hesseho, Hemingwaya, Londona, Saroyana, Salingera, Dylana Thomasa, Hrabala, Holana, Diviša, Kainara, Hraběho, Ortena, Wericha, Suchého so Šlitrom… A mnohých ďalších. Prešiel som ich dielami a tie prešli mnou a zanechali mnohé stopy a vplyvy, ktoré by usilovný doktorand hravo identifikoval.
Vtedy (hovoríme o konci 60. a priebehu 70. rokov) boli živým internetom moji priatelia. Len čo niektorý z nich v liste alebo v kaviarni spomenul nejaké meno, zúrivo som hľadal odporúčané knihy. Spoľahlivým zdrojom boli skvelé české, ale aj slovenské edície. Človek si mohol naslepo kúpiť hocijakú odeonovku, a nepomýlil sa. A tak som k uvedenému zoznamu pridával Barthelmeho, Belého, Handkeho, Bulgakova, Bernharda, Borgesa, Boulangera, Brocha, Burroughsa, Butora, Calvina, Camusa, Casaresa, Cortázara, Fowlesa, Lewisa a Jonathana Carrollovcov, Ernesta Sabata, Paula Austera, Chinu Miévilla, Mandiarguesa, Viana, Michauxa, Morgensterna, Šklovského, Mrożeka, Musila, Sarrautovú, Nabokova, Popu, Jabèsa, Woolfovú, Wolfa, Pilňaka, Pessou, Pavića, Pereca, Tourniera, Vonneguta, Pynchona, Queneaua, Chlebnikova, Hughesa, Plathovú… Moravčíkove esá boli starí i mladší Česi (Deml, Durych, Reynek, Weiner, Linhartová), môj miláčik bol zas Jan Skácel či Milan Nápravník…
Dodnes ma vie rozžiariť nejaký objav, ktorý sa mi zjaví z ničoho nič, ako to bolo pri Ernestovi Sabatovi, Paulovi Austerovi, Murakamim, Alasdairovi Grayovi, Johnovi Crowleyovi. Takmer každý týždeň mi vkĺzne do ruky kniha, ktorá čakala práve na mňa. Som si však vedomý, že tento môj zoznam môže dokonale znechutiť prípadného čitateľa tohto rozhovoru, pretože nie je nič odpudzujúcejšie, ako keď ti niekto povie: „Túto knihu si musíš prečítať.“ Vyžarovanie kníh je do veľkej miery neprenosné, a to, čo niekomu zvráti život, je pre iného nuda či banalita. Takto som nikdy neprišiel na chuť (a ani nedočítal) napríklad Hlave XXII, Atwoodovej alebo Babeľovi, ktorým sa nadchýna Dušan Dušek.
Viem presne, o čom hovoríš. Naposledy som výstižnú analýzu tejto choroby čítal v spomienkach Stefana Zweiga. Už si to spomenul, takáto literárna fascinácia si pýta niekoho, s kým sa o knihách, autoroch a objavoch môžeš zasvätene rozprávať. Kto boli tvoji hlavní knižní spoludiskutéri?
Práveže nie. Nikdy sa mi veľmi nežiadalo dišputovať o knihách s inými. Akoby to bolo moje výsostné územie. Je pravda, že občas som si neodpustil nátlak, keď som niekomu nieže o obľúbenej knihe rozprával, ale rovno som mu ju daroval. Ale rád počúvam iných, ako sa rozplývajú nad nejakým autorom alebo dielom. Boris Filan má absolútnu pamäť, a keď sa stretneme nad pultami v Artfore, povie: Pamätáš, ako v ten jarný podvečer išli z toho podniku (ešte povie aj meno) a stretli toho (ďalšie meno), ktorý bol nevlastný brat tej (opäť meno). Keď Rudo Sloboda rozprával alebo písal o knižke, ktorá ho zaujala, bolo to často zaujímavejšie ako samotná predloha. Ja sa vlastne o knihách ani veľmi nedokážem porozprávať, pretože vzápätí po prečítaní ju celkom vygumujem z pamäti. Asi je to nejaká sebaobrana mozgu, aby neexplodoval.
Na Slovensku sa často vyhlasujeme za kresťanský národ, ale pri pohľade na umeleckú tvorbu, literatúru, hudbu, film, to veľmi nevidieť. Máš stručné vysvetlenie, prečo je to tak?
Fíha, po vcelku neškodných otázkach takáto pecka. A prvá, s ktorou musím polemizovať. Prvá polomietka (polemická námietka): vyhlasujeme sa za kresťanský národ? Nuž, keď má spoločenstvo tisícročné kresťanské pozadie, keď sa značná časť society hlási ku kresťanstvu (aspoň štatisticky), asi to nie je nejaké subjektívne „pocitovanie“, vyhlasovanie seba, ale reálny fakt. Samotné sloveso „vyhlasovať sa za“ v sebe obsahuje pozitívne sebahodnotenie, nikto sa nevyhlasuje za darebáka, vraha, zlodeja, vyhlasuje sa za obeť, za nevinného…
Floskula „vyhlasuje sa“ k sebe vzápätí priťahuje výčitku „ale…“ Slováci sa vyhlasujú za kresťanský národ, ALE: kradnú, klamú, podvádzajú, ohovárajú, sú nežičliví, na ich morálke to nevidno apod. Ani v tvojej otázke „ale“ nechýba, hoci mne sa žiada dodať: No a? A ako by to malo byť vidieť? V počte sakrálnych sôch, obrazov svätých, duchovnej poézie, náboženskej literatúry? Alebo ide o hlbšiu kvalitu, prejavujúcu sa v akejsi spiritualite? Alebo nám postačí, keď je umelecké dielo hodnotné samo o sebe, a nemusíme pátrať po jeho ideologickom podloží? (Ako čítaš, nedarí sa mi podať stručné vysvetlenie.) Tvoja otázka vo mne roztočila vír ďalších úvah: čo je to kresťanské umenie? Ako a čím sa líši od nekresťanského? Je to otázka témy, námetu alebo spracovania? Téma má byť morálna, alebo aspoň nie nemravná, a spracovanie skôr tradičné, klasické, konzervatívne (a konzervujúce)? Ako vidíš, zamotávam sa, sám nie som spokojný s mojimi formuláciami, ale ospravedlňujem to tým, že ma táto zdanlivá dilema vlastne nezaujíma. Vnímali sme množstvo diel, ktorých autormi boli ateisti, ba až antiteisti, a boli geniálni. A potom záplavu opusov, ktoré vytvorili veriaci, kresťania, dobrí ľudkovia, ale ich výtvory boli mizerné. Aj v kresťanskom umení bujnie gýčizmus a schematizmus, klišé, banalizmus, úpadok…
Ale vraciam sa k tvojej požiadavke podať stručné vysvetlenie. Uvedomujúc si hmlistosť a neúplnosť mojej formulácie: Nie, my sa nevyhlasujeme za kresťanský národ, my ním (napriek rozvrstvenosti society) sme. Tvoje druhé konštatovanie, že na umeleckej tvorbe to nevidno, vo mne vyvoláva dve protiotázky: Máš na toto svoje subjektívne tvrdenie nejaké fakty? Štatistiky? Dáta? Údaje? A druhá otázka: A prečo by to malo byť vidno na prvý pohľad?
(Ja som vedel, že sa do tejto tematiky nemám púšťať. Ale tak nám – obom – treba.)
Štatistiky a dáta by boli, pekne ich zhrnula napríklad Simona Dvorská, ktorá zmapovala knižnú aj filmovú tvorbu (a vyslovila pri tom aj myšlienku o možnom protiargumente: existuje vôbec stanovisko nejakej autority, ktorá by bola spokojná so stavom kresťanského umenia na Slovensku, alebo so vzťahom katolíkov k umeniu?) Spomeniem aj časopis Verbum, ktorý sa téme nelichotivého stavu kresťanského umenia venoval v čísle 2/2022, alebo text Ladislava Hanusa z roku 1943, v ktorom konštatuje, že slovenský katolicizmus „už oddávna opanúva hlboká nedôvera k umeniu.“
Zachytím sa ešte citátu Ladislava Hanusa, že slovenský katolicizmus „už oddávna opanúva hlboká nedôvera k umeniu.“ V prvom rade ja mám hlbokú nedôveru k pojmu „katolicizmus“. Čo to je? Masa všetkých katolíkov na Slovensku? Koho uznáme za katolíka? Každého pokrsteného? Praktizujúceho? Vlažného? Jednoročáka? (Podľa Dušan Mitana z Patagónie sú to kresťania, ktorí prídu na polnočnú omšu raz do roka.) A aká je táto masa? Zrejme nie jednoliata, ale bohato diferencovaná. Vágnosť Hanusovej premisy vyvstane, keď ju mierne pozmeníme: Slovenský národ opanúva hlboká nedôvera k umeniu. Alebo: mládež na Slovensku… Alebo: učiteľský stav na Slovensku… Alebo: slovenských politikov… Alebo: slovenskú elitu… Alebo… alebo… S týmto výrokom sa dá absolútne súhlasiť i rezolútne nesúhlasiť. Ja som kresťan-katolík a rozhodne ma neopanúva hlboká nedôvera k umeniu. A poznám ďalších, je tam Paľo, Dušan, Janko, Iveta… Budeme teraz vyťahovať kalkulačky a robiť smiešne štatistiky? Pán Hanus sa teda v tomto, chvalabohu, mýli.
Trochu by som sa posunul, ale možno nie o veľa. Posledné roky všetci žijeme v tieni, alebo vo svetle, dvoch globálnych udalostí: prvou bol vírus zvaný covid, druhou vojna na Ukrajine. Skeptik by povedal, že na Slovensku to viedlo predovšetkým k vyplaveniu množstva zla a negativizmu. Čo v tom ešte čítaš ty?
Hovoríš o dvoch globálnych udalostiach, ktoré sa nami prehnali a preháňajú. Ja by som doplnil ešte ďalšie, niektoré sú menej viditeľné (aspoň zatiaľ), ale dosah budú mať rovnako globálny a rovnako zatrasú našou zemeguľou: sú to napríklad génové manipulácie (prebiehajú úžasné i údesné deje, niektoré zatiaľ ilegálne, ale každá možnosť sa napokon zrealizuje), nastáva rezistentnosť ľudstva na antibiotiká, odohrávajú sa prevratné objavy v astrofyzike, buduje sa možnosť masovejších ciest do vesmíru, do toho umelá inteligencia, prívrat demokratických spoločností k autoritárskym režimom, diskusia o pohlaviach, novodobé sťahovanie národov, virtuálne meny… Určite som nevymenoval všetky revolúcie, ktoré sú v pohybe, alebo sa iba rozbehli.
Ako sledovateľ konšpirácií som si vytvoril jednu vlastnú: vesmír si pripravuje nové ľudstvo. A udalosti, ktoré sa na nás valia (a bude čoraz viac talebovských čiernych labutí) sú trenažérom, ktorý nás má pripraviť na nový evolučný skok do budúcnosti, ktorá, ako vieme, sa začala už včera.
Nožnice sa roztvárajú, aj nožnice medzi dobrom a zlom, hoci zlo má zbabeleckú vlastnosť vydávať sa za dobro. A udržiavať neustále falošnú tvár akéhosi zlobra (nič nie je dobré, ani zlé a podobné bláboly.) To, že medzi čiernou a bielou existuje celá škála farieb, že je aj sivočierna a šedá, ešte neznamená, že neexistuje oná čierna a biela.
Keďže som notorický a nevyliečiteľný optimista, presvedčený, že všetko v konečnom dôsledku smeruje k dobru, tak vnímam tieto otrasy ľudskej civilizácie ako normálne, prirodzené, očakávané, logické. Ľudstvo podstúpilo iné tortúry, a sme tu. To len táto civilizácia je trochu zdegenerovaná a zmľandravená.
Mimochodom mám dojem, že sme sa zaujímavou okľukou dostali k prvej otázke a zodpovedali ju.
Posledné roky sa výrazne angažuješ v slovenskom školstve. Vyzerá to prekvapujúco, ako Don Quijote v boji so sústavou veterných mlynov. Máš pomenované, čo by znamenalo, ak by si uspel? Ľudia v školstve, ktorých inšpiruješ, žiaci, ktorých zaujmeš a nadchneš, alebo zmena metód v školstve? Inými slovami: darí sa ti v tejto pozoruhodnej misii? A podotázka: vieš povedať, či školstvo, o aké sa usiluješ, už niekde existuje, možno niekde vo Fínsku?
Ako syn učiteľky som nikdy nechcel byť učiteľom. Napriek tomu od 14 rokov učím rôznych klientov a v rôznych systémoch (spolužiaci na základnej škole, Rómovia na vojenčine, vysokoškoláci na FFUK, stredoškoláci na viacerých školách vrátane odborných, seniori v univerzite 3. veku, podnikatelia, itečkári, právnici, kreatívci na kreatívnych workshopoch, stovky základných i stredných škôl online, učitelia v projekte O2 Radostná škola s Danielom Hevierom a iné a ďalšie). Okrem toho som za takmer 50 rokov svojho spisovateľstva niekoľkokrát prebrázdil celé Slovensko a mal živý kontakt so stovkami škôl a tisíckami žiakov, študentov, učiteľov… Vyzerá to tak, že to robím iba posledné roky, ale v skutočnosti sa pedagogická misia prelína celým mojím dospelým životom. Robím to individuálne i v odborných tímoch a expertných skupinách, bol som pri poslednej reforme, ale mojou cestou je asi partizánčina (a nielen preto, že teraz sa zúčastňujem zakladania strednej odbornej školy PRONEA v Partizánskom). Rezignoval som na zmeny zhora, od vlády, ministra… Robím to, čo vládzem, jednak naživo učím vo viacerých školách, robím si rešerše, zbieram dáta, štatistiky, vnímam pulz živého trojuholníka: žiak/študent – učiteľ – rodič. Robím prednášky, workshopy, zúčastňujem sa konferencií, diskusií, publikujem knihy, statusy, vytváram metodiky a didaktiky…
Nie som v tomto úsilí sám, sú nás stovky, roztrieštených, ale spoločne vytvárajúcich jednu synergiu. Nemám ambície ani trúfalosť zmeniť celé naše školstvo, stačí mi, keď moje aktivity vyvolajú ďalšiu dynamiku, keď môj úder do biliardovej gule nášho vzdelávania vyvolá ďalší pohyb.
Dobré školstvo existuje nielen vo Fínsku (podľa posledných správ práve tam začalo upadať), ale aj v blízkom i vzdialenejšom okolí, dokonca aj na Slovensku.
Ideš písať román? Ako tento proces vyzerá v tvojom prípade?
Román s názvom Narkolepsia som začal písať hádam pred desiatimi rokmi. V istom bode som sa zase- zase- zasekol alebo som musel riešiť iné veci alebo ma to prestalo baviť alebo som prestal príbeh baviť ja. Už ani neviem. Jednoducho, rozpísanú látku som odložil a obávam sa, že sa stratila v kryptách počítača. Viem presne, o čom to bude, a možno to je tá príčina. Pri písaní potrebujem istú nevedomosť toho, čo má prísť. Nie som rutinovaný sprievodca, ktorý odrapkáva vopred naučený text. Naopak, text si ma formuje a vedie ma tam, kam chce. Bude to príbeh muža, ktorý dostane nezvyklé dedičstvo – narkolepsiu. Intenzívne sa pohybujem v spánkových labyrintoch, takže je to pre mňa dôverne známy terén. Inak ten proces, ako to nazývaš, u mňa prebieha pri každej knihe rovnako. Látka dlho ako ponorná rieka vo mne prúdi, niekedy to trvá celé roky, až raz vytryskne. Ale potom to už napíšem za niekoľko dní alebo týždňov, takmer načisto, bez opravovania. Aj teraz si robím maketu, demo verziu, formát, rozvrhnutie kapitol. Už dnes viem, že román bude mať 444 strán ako jedna iná kniha.
Všetko, čo máš rád a čo sleduješ, aj sám vytváraš – knihy, maľby, hudbu, komiks. Oprav ma, ak sa mýlim, ale neviem o žiadnom tvojom filmovom projekte, hoci si aj filmový a seriálový divák a znalec. Máš v sebe aj filmovú ponornú rieku?
Dnes už nikto nevie, ale bol som v tíme, ktorý svojho času s Nemcami (vtedy západnými) robil nemecko-slovenské rozprávky. Z nich najznámejšou sa stala Perinbaba. Ja som mal s Vladom Balcom robiť Andersenovu predlohu Ole Zatvoročká. Napokon z toho nič nebolo, najmä pre moju scenáristickú neskúsenosť. Potom som s fotografkou Ľubou Lauffovou chystal televízny film Ako sa chodí do sna, ale ani to sme nedotiahli. Teraz dávam do televízie námet na televízny muzikál.
V divadle som pomerne aktívny, robím muzikály, rozbiehal som Modrý salón v SND, vyhral som anonymnú súťaž o naj drámu s hrou Smrť si vás pridala do svojich kruhov… Ale film sa nedá robiť do šuplíka. Mám nejaké námety, aj ponuky by sa našli, ale zatiaľ to iba tlie. Ale písanie scenára a následných verzií je žrút času, a ten si šetrím na iné projekty.
