Dalfar
Karl Jaspers: Svetodejinné osobnosti. Petrus 2023. Preložila Patrícia Elexová.
Nemecký filozof Karl Jaspers napísal sériu textov o osobnostiach, ktoré nazýva svetodejinné. Zaujímavý nie je len obsah týchto textov, teda to, čo o štyroch postavách píše, ale otázky v nás môže vyvolať aj forma, akou to robí. Pristaviť sa môžeme už pri výbere: Sokrates, Buddha, Konfucius, Ježiš. A teda Sokrates, nie Platón; Konfucius, a nie napríklad Lao-c´. Takisto sa môžeme pýtať, prečo v dvadsiatom storočí písať a v dvadsiatom prvom čítať o postavách, o ktorých už bolo toľko povedané. A najmä: Prečo si Jaspers zvolil spôsob a štýl, s akým sa v tomto zväzku stretneme?
Pre európskeho čitateľa bude najpodnetnejšie uvažovať o týchto otázkach nad textom venovaným Ježišovi. Karl Jaspers si zvolil filozofický štýl, ktorý môžeme považovať za najtypickejší prinajmenšom pre posledné tri storočia, hoci zrejme už nie pre posledné dekády. Takýto štýl prezentuje objektivizáciu myslenia, nezaujaté skúmanie formou kladenia otázok a hľadania odpovedí. Usiluje sa teda o nezávislé poznanie a nezaujatý úsudok, v ktorom nezáleží primárne ani na osobe autora, ani prijímateľa. Hoci nám takýto štýl môže pripadať prirodzený, nie je tomu tak, čo si možno uvedomiť práve pri osobe Ježiša a pri porovnaní textov, aké o ňom vznikali dve tisícročia. Už evanjeliá sú špecifickým žánrom, v ktorom sa napríklad ani jediným slovom nespomenie Ježišov vzhľad. Podobne, na čo upozorní aj Jaspers, v niektorých momentoch evanjelisti spomínajú udalosti, ktorých svedkami nemohli byť – napríklad pokúšanie Ježiša na púšti –, tieto udalosti predsa nemali žiadneho ľudského pozorovateľa. Neskôr vznikali legendy a podobenstvá, modlitby a vyznania viery, teologické traktáty a apokryfné rozprávania, básne a kázne, ale aj romány a eseje. Tak ako by prístup stredovekých autorov neuspokojil dnešného väčšinového čitateľa, nemohol by ani Jaspersov text vzniknúť v stredoveku. V prvom rade preto, lebo nezaujatým štýlom by pobúril každého pravoverného kresťana. Na druhej strane si možno všimnúť, že spomenutým abstrahovaním od vlastnej osoby má aj filozofická esej svoje prázdne miesta – nikde sa napríklad nedočítame o postojoch samotného Jaspersa. Každý žáner má žlté i slepé škvrny, zorné pole a predmet záujmu.
Jaspers začína rekapituláciou faktov o Ježišovom živote a učení. Keď bez zaváhania uvedie, že vyrastal v Nazarete so štyrmi bratmi a niekoľkými sestrami, môžeme si uvedomiť zásadný rozdiel v pozíciách hovoriacich – takúto vetu by nikdy nepovedal katolík, pre protestanta bude akceptovaným a dobre známym tvrdením, a pre mnohých neveriacich čitateľov bude táto veta nedôveryhodná alebo úplne nepodstatná. Jaspers nevystupuje ako veriaci, premýšľa o viere; nehlása hodnoty, ale skúma ich; nie je aktér, ale spravodajca. To zároveň ukazuje veľký rozdiel medzi pozíciou filozofa a veriaceho kresťana, a to už aj v prístupe k zdanlivo nevinnej vete o Ježišových súrodencoch. Veriaci pridáva k rozumovo posúditeľným tvrdeniam celé portfólio výrokov, dogiem, tradícií a zvyklostí, ktoré tvoria obsah viery a ktoré nemôže ani dokázať, ani v pravom zmysle racionálne posúdiť. V texte o Buddhovi preto môže Jaspers uviesť, že buddhizmus najviac zo všetkých náboženstiev vytvára súlad medzi vierou a rozumom, medzi teológiou a bežnou životnou praxou; v buddhizme akoby sme nemuseli prijať obsahy nad rámec racionálnej úvahy, nič, čo by nebolo univerzálne prístupné a zrozumiteľné, a aj preto je buddhizmus náboženstvom bez kacírov a inkvizície, bez vnútorných alebo vonkajších vojen, donucovaní a konfliktov. Niet v ňom nič, o čom by bolo treba presviedčať inak ako rozhovorom a argumentovaním.
Viera by tak z pohľadu filozofie mohla znamenať schopnosť lepšie vidieť. Je tomu tak vtedy, keď vďaka nej vnímame viac a lepšie. V niektorých prípadoch nám viera sprístupňuje obsahy, ktoré sú inak nedostupné. A naopak, viera zaťažená predsudkami a dogmatizmom môže znamenať vidieť menej a horšie. V takých prípadoch odmietame poznávať niečo, čo je pre vedu a rozum viditeľné. Na príkladoch evolúcie alebo veľkého tresku možno vidieť, že po istom čase ich veriaci akceptovali ako vedecké modely, ktoré nie sú v konflikte s vierou, ale naopak, spoločne nám umožňujú komplexnejšie a poctivejšie skúmať realitu.
Spočiatku sa zdá, že Jaspersovi unikajú Ježišove dôležité vlastnosti, kľúčové pre kresťanov. Po predstavení Ježiša a jeho učenia však predstaví aj Krista, ktorého chápe už ako predmet kultu. Kým Ježiš pôsobil vo svete a nezaložil nijaké náboženstvo, zmŕtvychvstalý Kristus ako postava viery, teológie a večných právd je ústredným bodom nového náboženstva, ktoré ustanovila prvotná Cirkev a najmä svätý Pavol. Jaspers do veľkej miery akcentuje Ježišovo učenie o skorom príchode Božieho kráľovstva, teda v podstate apokalyptickú radikalitu, pred ktorou nič pozemské neobstojí. Cirkev sa musela vyrovnať s tým, že táto udalosť nenastala, a jej úlohou sa tak okrem iného stalo prispôsobiť Ježišovo učenie pozemskej kontinuite. Snaží sa spútať Ježišov oheň, ktorým z času na čas vzbĺknu radikáli – revolucionári a heretici. Jaspers hovorí, že Ježiš s nami zostáva dvetisíc rokov, pretože inšpiratívne pôsobí radikálnosťou, ktorá si ponecháva zmysluplnosť. Je zdrojom, z ktorého dynamicky povstáva západná kultúra vo všetkých podobách, v podobe cirkví, veriacich, ateistov, heretikov, popieračov. Ježiš je stále, dvetisíc rokov, živým a aktívnym impulzom. Jeho radikálna viera, teda popretie všetkého v mene blízkosti Boha, je závratná, vystupujúca zo sveta, nachádzajúca oporu v sebe. Jeho radikálne utrpenie definuje pevný bod, v ktorom vytvára spásu. Spochybňuje všetko, aby našlo oporu samo v sebe. Kristus je pre Jaspersa a prostredníctvom jeho analýzy niečím nevyvrátiteľným, svojbytným, dvetisíc rokov pôsobiacim.
Jaspersov prístup teda racionálne a nezaujato triedi materiál, ktorý o Ježišovi máme k dispozícii, a rozlišuje v ňom svedectvá, mýty, dodatočné interpretácie, dejinné skutočnosti a teologické obsahy. Preosiaty kritickým pohľadom zostáva význam, ten, ktorý obstál a o to hodnotnejší je. Azda najčastejšie sa dnes s Ježišom stretávame v žánri kázne, ktorá nám opakujúco, motivačne pripomína definované hodnoty. Kázeň nás udržiava v stave existenciálnej pozornosti, ale pre nezaujatého čitateľa bez utilitárnych zámerov môže prinášať repetitívnosť bez objavnosti, úžitkovosť bez originality, spornosť z hľadiska racionálnej logiky alebo etickej nezaujatosti. Prostredníctvom kázne presvedčený prehovára k presvedčeným. Jaspersov text má zrejmú čitateľskú výhodu: v 21. storočí prináša v pohľade na Krista niečo originálne a svieže. Neupadá do klišé, floskúl a opakovania. Prihovára sa súčasným čitateľom ich vlastným jazykom, sprostredkúva im významy nezaujatým kritickým skúmaním, prezentuje pohľad na vieru bez toho, aby sa prejavoval ako veriaci. Prináša originálny text vďaka tomu, že sa usiluje o pravdu. Upozorňuje preto aj na hranice, na ktoré pri takýchto podujatiach narážame. Napríklad pri dôsledne kritickom skúmaní nezostane zo zachovaných informácií o živote dávnych osobností takmer nič, a niečo podobné možno skonštatovať o ich textoch – sme odkázaní na zápisy a teda aj interpretácie ich žiakov a nasledovníkov. V texte o Buddhovi konštatuje, že hoci je našou úlohou zaujímať sa o dosiahnuté poznanie kdekoľvek v čase a priestore, buddhizmus nám vinou kultúrnych hraníc zostane vždy do istej miery cudzí a nemali by sme sa uspokojiť s lacným iluzórnym zblížením.
Jaspers nám v tejto knihe približuje štyri osobnosti dodnes ovplyvňujúce ľudský svet, ktorý by bez nich nebol tým, čím je. Vzbudzuje v nás otázky, ako písať a čítať o viere a o možných prístupoch k životu. A dospieva k povzbudzujúcej, vonkoncom nie skeptickej „veľkej otáznosti ľudského bytia,“ spočívajúcej v tom, že „človek nie je výlučne tým, čím je, ale je otvorený. Nepozná nijaké jediné správne riešenie, nijaké jediné správne uskutočnenie.“ (s. 72) Táto kniha ukazuje, ako pri výbere vlastnej cesty skúmať ponúkajúce sa možnosti, a aj to, ako sme pri takomto výbere determinovaní kultúrou, v ktorej žijeme. Spôsob uvažovania, ktorý Karl Jaspers využil pri štyroch konkrétnych osobnostiach, možno uplatniť aj na iné myšlienkové či náboženské smery. Nie je to jediný možný prístup, okrem kritickej filozofie je tu napríklad náboženské myslenie, a aj žánrovo sa dnes presúvame od filozofických textov skôr k iným, dokonca netextovým formám. Ak však budeme viesť s druhými dialóg, budeme veľmi blízko spôsobu, akým kriticky uvažuje Karl Jaspers.
