Kabinet

Michal Hlatký

Niekedy, na hrane spánku a bdenia, zažívam kratučkú, no krutú epifániu: Zomriem! Jedno z najbežnejších slov nosím v mysli po celý život, jej tokom je vyhladené ako okruhliak. V prúde a iskrení rieky ho nevidieť, iba čo trochu ťaží. Obrastené riasami predstáv a očakávaní iba napovedá, aký asi môže byť jeho skutočný tvar. Ani v obdobiach sucha, keď hladina klesne a nad ňou sa vznáša pach uhynutých rýb a vodných rastlín, z vody nevytŕča.

S Tatianou Pirníkovou sa zhovára Laura Kladeková

V roku 2002 napísal blízkemu priateľovi Iljovi Zeljenkovi list. Spomenul v ňom priateľovo úsilie každodenne sústredene uvažovať o hudbe a zároveň ju tvoriť. Označil túto aktivitu za „askesis“ – čo vraj pôvodne znamenalo: „tréning koncentrácie pozornosti, tréning v životnej disciplíne.“ Berger v liste podotkol, že v prípade skladateľa je to tréning koncentrácie na tón, interval, súzvuk, na formu.

Lenka Šafranová

Písanie eseje si vyžaduje pristupovať k času inak. Esenciálnosť nespočíva v samotnom písaní, ale v hĺbke, s akou sa pristupuje k analyzovanému javu. Tá závisí od autorovej schopnosti zamýšľať sa nad problémom, od jeho miery informovanosti a schopnosti využiť vedomosti tak, aby tému svojím pohľadom zveľadil. Písanie eseje si podľa môjho názoru vyžaduje pristupovať k času lyricky, naladiť sa na tému gnómicky. Ak autor prijme analyzovaný problém za svoj, môže o ňom uvažovať bytostne a podať ho uveriteľne. Gnómickosť ponúka možnosť ponoriť sa do seba samého.

Dalfar

Stanislav Rakús: Ľútostivosť. KK Bagala, Levice 2021.

Stanislav Rakús nevytvára hrdinov blízkosti, ale približuje a skúma vzdialené postavy z okraja nášho zorného poľa, susedov a príbuzných, ľudí nepochádzajúcich z intelektuálnych alebo literárnych kruhov. Červenolíci, na ježka ostrihaný obchodník Alfonz Radimák je zástupcom samostatného živočíšneho druhu, a zblížiť sa s ním znamená skúmať ho, preklenúť vzdialenosť určitej svojráznosti, nezriedka sprevádzanú pocitom grotesknosti.

S Petrom Katinom sa zhovára Laura Kladeková

Zdeněk Svěrák v divadelnej hre o hudobnej tvorbe fiktívneho českého génia Járu Cimrmana hovorí, že základnými prvkami Cimrmanovej hudby sú „očekávání a zklamání“. Je to skvelá paralela so súčasnou hudbou. Ľudia idú na koncert a často majú očakávania, ktoré ostávajú nenaplnené, následne sú sklamaní. Alebo vidia album s titulom „izraelská hudba pre akordeón“ a v ich predstavách sa objaví spojenie s klezmerom – tanečnou ľudovou hudbou východoeurópskych Židov. Potom nemôžu uveriť vlastným ušiam, keď sa na nich z reproduktorov vyvalí táto desivá industriálna zvuková hmota, na ktorú sa tancovať nedá.

Anna Strachan

Teraz je les plný mín, hovoria Larisa s Ninou nad tanierom boršču v kuchyni mojich rodičov, sanatórium, v kotolni ktorého dlhé roky Larisa pracovala, medzitým obsadili aj opustili ruskí vojaci, jej psy Lajka a Archibald zmizli kdesi vo vojne, ale dom medzi stromami ďalej stojí. V polovici deväťdesiatych rokoch moji rodičia na niekoľko týždňov prijali jedenásťročnú Ninu z Kyjeva, dievča, ktoré sa prišlo nadýchať, tak ako iné ukrajinské deti v tom čase, slovenského vzduchu. Bolo to okolo Vianoc, u rodičov je jeden záber – spoločné stolovanie v obývačke zaliatej zimným poludňajším slnkom, Nina sedí za stolom vo svetlohnedých šatách s pohárom v ruke a jemne sa usmieva. Spomínam si na silný mráz, korčuľovanie na potoku a prechádzky po zasnežených poliach. Nina bola spestrením našich dní, bola novým príbehom, jej Kyjev bol pre mňa vtedy vzdialené rozprávkové mesto s kostolmi so zlatými kupolami, Kyjev znel majestátne, neporaziteľne, lebo archanjel Michal nad ním držal ochrannú ruku.

Dalfar

Pevný pôdorys domova v autorkiných prózach absentuje. Je v nich silne prítomný genius loci, ale ten prináleží nomádskej sieti, mestu a spoločenstvu, nie domu a rodine. Kaviarne, kníhkupectvá, ulice, byty známych, cesty po Európe – to všetko tvorí dôležitý priestor pre protagonistov a ich vzťahy. Zrkadlí sa to v názve i téme Plánu odprevádzania, a nie je ťažké zmapovať túto tekutosť domova aj v knihe Vandala.

S Antonom Vydrom sa zhovára Laura Kladeková

Dnes by sme sotva hľadali v prírode alebo v kozme nejaké Eriugenove najtajnejšie záhyby, no ten obraz čohosi skoncentrovaného do seba je silný. Môže nám pripomínať človeka schúleného do vlastných myšlienok, filozofický pojem, ktorý si vyžaduje objasnenie a výklad, alebo báseň, ktorá v sebe koncentruje to, čo musí čitateľ akoby „rozbaliť” alebo pred sebou „rozložiť” – prichádzajú mi na myseľ anglické slová enfold, unpack, unroll. Nemajte mi za zlé, že som začal takto zdĺhavo, no od toho sa odvíja aj moja odpoveď na vašu otázku: Preskúmavať záhyby je pre každého filozofa nepochybne plezírom. Je jedno, či sa venuje filozofii jazyka, teórii poznania, dejinám filozofie, estetike alebo umelej inteligencii, každý z nich sa ponára do svojich „nečasových úvah“, ako nazýval Friedrich Nietzsche úvahy o neaktuálnych témach, aké nikdy nezaujímajú žurnalistov, ktorí chcú žiť iba na tepe doby.

Martina Ivanová

Jednu z posledných intenzívnych chvíľ som zažila pri osamelom stúpaní zasneženou lesnou krajinou. V čerstvo napadnutom snehu nebola žiadna ľudská stopa. Kráčala som po lesnom chodníku v stave úplnej osamotenosti a ticha. Pri tejto činnosti som si veľmi zreteľne uvedomovala najmä semiotický pokoj tohto prostredia, ktorý sa tak veľmi líši od znakovej smršte, ktorú človek zažíva v mestských, ľuďmi poznamenaných priestoroch.

Daniela Burdová

Svetlo ako kryštálik v oku

v závejoch je tráva o hlavu kratšia.

Potľapkáš boky hrnca,

s rukami na bruchu akoby kopce pučali.

Uhlíky necháš vyhasnúť,

utrieš paru z okienka na dverách.

Keď pukne plechové vedro plné ľadu,

v peci sa mihnú ulity slimáčikov.

Adrián Demoč

Prvé zážitky, pocity a ponaučenie z procesu tvorby skladby, ktorá presiahla hodinu, sú spojené s huslistom Milanom Paľom. Ešte ako spolužiaci na brnianskej JAMU sme plánovali „celovečernú“ skladbu pre husle (2002). Prvé pokusy však ostali rozpracované len v námetoch, fragmentoch a kresbách. Túžil som popri huslistovi na pódium umiestniť aj dve veľké ikony a skladbu formovo a náladovo stavať tak trochu ako Andrej Tarkovskij film Andrej Rubľov, teda v dlhých blokoch pripomínajúcich epizódy. Mal som vtedy ako inšpiráciu požičanú aj hŕbu kníh o ikonografii. K statickým obrazom som sa snažil komponovať kontrastne pôsobiace bloky hudby plnej dramatických zmien. Tie malo oddeľovať ticho. Skladbu som nedokončil.

Lenka Šafranová

Neviem, kedy sa to stalo prvýkrát, no bolo to na prvom stupni základnej školy. Zastrčené priestory školskej knižnice, v ktorých som sa musela správať podľa prísnych zákonov inštitúcie, ma odstrašovali od prvej návštevy. Nejesť, nepiť, predložiť nedotrhaný a ukážkovo čistý preukaz, nezdržiavať sa dnu pridlho, ani prikrátko, držať silencium a pred vstupom do tmavej, zaprášenej kobky prehltnúť poslednú žuvačku bolo pre mňa odjakživa stresujúce. Rovnako ako nemôcť si vybrať knihu len tak, poprezerať si ju bez toho, aby som si ju musela požičať alebo požiadať knihovníčku unavenú knižničným životom, aby mi ju vybrala z police a podala.

Laura Kladeková

Úzkosť z protipandemických opatrení a sploštenie života na pobyt v dystopickom stroji nazvanom Covid automat ma znova vracali k otázke, čo všetko možno v mojom živote obmedziť, aby som sa ešte cítila slobodná. Podvedome som si začala v knižnici požičiavať také knihy, ktoré by sa do môjho užšieho výberu v slobodných časoch nedostali. Zistila som, že čítam o väzňoch, vyberám si diela autorov, ktorí prežili koncentračný tábor.

M.

Nebude ľahké preprogramovať hlavu, dnes budem iba spať. Izba je maličká, už som si ju celú ohmatal. Viem si predstaviť, že na tretí štvrtý deň sa na mňa začne rúcať. Oči sa snažia nájsť nejaké svetlo. Usilujem sa ich zavrieť, ale stále hľadajú. Nutkanie zapáliť ho bude určite veľké.

Viktor Suchý

Na konečnej na jednom z mestských návrší vystúpim a vojdem hlavnou bránou do ticha prázdneho cintorína, rozľahlého mesta krýpt a mauzóleí, ktorému dali zakladatelia meno Prazeres – Potešenie. Premýšľam, či všetko potešenie nie je neresť, keďže všetci v živote hľadajú potešenie, a robiť to, čo všetci, je tá najhoršia neresť zo všetkých.

Laura Kladeková

„Nech zhyniem, ak pre toho, kto sa pohrúžil do štúdia, je ticho také potrebné, ako sa zdá,“ s vášňou píše Seneca sám doma so svojou filozofiou. V liste sa zdôveruje Luciliovi, akým rozličným zvukom musia dennodenne čeliť jeho uši, býva predsa neďaleko kúpeľov. Bizarný výpočet plne zodpovedá tomu, ako asi mohol vyzerať hluk v antickom Grécku.

Juraj Briškár

Návšteva predajne pre akvaristov ponúka nezvyčajný zážitok. Miestnosť je tichá, jemne šumivá, pripomína knižnicu. Presklené nádoby sú umiestnené v radoch nad sebou od zeme až po strop ako hrubé zväzky v čitárňach. Rozdiel je v tom, že tieto netreba brať do rúk, namáhavo v nich listovať. Osvetlené zvnútra, plné bublín zaručene živého vysielania sa podobajú na chladné obrazovky v predajniach s elektronikou. Ryby v nich plávajú najprv spoločne, no odrazu sa rozpŕchnu na všetky strany.

Viktor Suchý

Josef Kroutvor: Pomalu na cestě k Betlému aneb Malá vánoční četba. Archa, Zlín 2020.

Vo Vianočnej knihe odkazujúcej názvom na Mozartovu Malú nočnú hudbu odkrýva Kroutvor čaro starých českých a tiež moravských, rakúskych i slovenských Vianoc so špeciálnym zreteľom na pamäť, poetiku a genia loci Novohradských hôr. Presne dávkuje symboliku, spomienky, staromilstvo a nostalgiu so štipkou sentimentu. V krátkych kapitolách Kroutvor píše o význame sakrálneho času, svetla, skromnosti, pokory, snehu, sviatočných rituálov a pokrmov. Za dôležitú považuje schopnosť detí a pastierov čudovať sa.

Xénia Činčurová

Vzdelávanie je u nás synonymom akademických vedomostí, teoretických poznatkov vied izolovaných od toku života. Problém však nie je v samotných teóriách, definíciách či systémoch. Teoretické modely a zákonitosti sveta sú nevyhnutné pre intelektuálne uchopenie sveta, pre rozvoj myslenia, pochopenie prírodných či spoločenských javov. Ak však učiteľ odboru ostane len pritom, bez vzťahu ku konkrétnym životným skúsenostiam, redukuje svet na jeho schematický obraz a škola produkuje, podľa počtu predmetov, približne desatoro takýchto do seba uzavretých teoretických celkov bez vzájomných súvislostí a spojenia s osobným i spoločenským životom.

Silvia Rosivalová Baučeková

Slovak Poetry in English Book Translations is a thought-provoking book that raises many questions. One of them is the question of the reception of translations of Slovak poetry in the target culture: is there a real interest in our poetry in the English-speaking world? Is this interest growing? Is the choice of authors whose poems are translated a response to the demand of English and American readers, or does it arise from Slovak effort to promote ourselves abroad? Another thing that I noticed was the relatively small number of female poets compared to their male counterparts. Is this a reflection of the position of female writers in Slovak literature in general, or rather a decision on the part of translators?