Kabinet

Dalfar

Katarína Kucbelová: Modrosleposť, Slovart 2023

Teória modrosleposti sa objavila v 19. storočí v súvislosti s prácou Williama Gladstonea, ktorý si všimol, že Homér v Iliade a Odysei nepoužíva pojem modrej farby, a to ani v spojení s morom či oblohou. Samotný Gladstone nemal na mysli to, že by Gréci trpeli formou farbosleposti, a považoval túto interpretáciu za nedorozumenie; táto teória sa však od svojho nevedomého pôvodcu osamostatnila a Kataríne Kucbelovej poslúžila ako funkčná metafora. Oswald Spengler, ktorého autorka nespomína, sa symbolike farieb a ich súvislostiam s kultúrami venoval v knihe Zánik Západu, kde takisto dementuje modrosleposť ako anatomickú indispozíciu, ale vníma jej metafyzickú podstatu. Antickí Gréci boli podľa neho naviazaní na farby bezprostrednej prítomnosti, teda na žltú a červenú, farby telesnosti a prítomného okamihu. Modrá a zelená sú naopak farbami európskej faustovskej kultúry diaľok, toho neprítomného, na čo tak túžobne hľadíme do nedosiahnuteľnej minulosti a budúcnosti. Grékov definovalo to, čo stálo priamo pred nimi, kým súmračných Európanov definuje práve to, čo tu nie je, čo nedostižne spočíva v diaľke a k čomu sa vzťahujeme iracionálnou túžbou.

Dalfar

Hilma af Klint: Garden of Eden, Rub Gallery Olomouc, 14. 4. – 15. 12. 2023

Ako Hilma af Klint konštatovala v zápisníkoch, maľovala isto a bez opráv, s presnými inštrukciami pre výber tvarov a farieb. Vytvorila stovky obrazov, ktoré nikde nevystavovala, a neskôr intenzívne skúmala a rozvíjala energiu zdroja, ktorého prostredníkom sa stala. Farby a tvary predstavovali svojbytný jazyk, znakový a symbolický systém, v ktorom napríklad žltá farba predstavovala mužský a modrá ženský princíp. Obrazy smerujú ku geometrickým zjednodušeniam, aké neskôr vidíme na Malevičových maľbách, využívajú intenzívne farby a opakovane sa na nich objavujú napríklad tvary špirály, kríža a rastlinné motívy.

Peter Katina

Ted Gioia. Hudba. Podvratné dějiny. Host 2021.
Preložil Marek Sečkař.

Podľa indiánskych mýtov legendárne bytosti stvorili svet pomocou spevu a Gioia nachádza stopy hudby aj v kozmických astrálnych zvukoch, vo vibráciách atómov, v mikrovlnnom žiarení vesmíru. Skúma organické zvukové prejavy rastlín, zvierat a podrobne analyzuje zvuky, ktoré vydávajú rozličné druhy stromov. Je to pozoruhodná hypotéza, pretože hudobní vedci väčšinou prísne definujú hudbu ako vyložene ľudskú činnosť, alebo ako „organizáciu tónových výšok a dĺžok v čase“.

Dalfar

Karl Jaspers: Svetodejinné osobnosti. Petrus 2023. Preložila Patrícia Elexová.

Nemecký filozof Karl Jaspers napísal sériu textov o osobnostiach, ktoré nazýva svetodejinné. Zaujímavý nie je len obsah týchto textov, teda to, čo o štyroch postavách píše, ale otázky v nás môže vyvolať aj forma, akou to robí. Pristaviť sa môžeme už pri výbere: Sokrates, Buddha, Konfucius, Ježiš. A teda Sokrates, nie Platón; Konfucius, a nie napríklad Lao-c´. Takisto sa môžeme pýtať, prečo v dvadsiatom storočí písať a v dvadsiatom prvom čítať o postavách, o ktorých už bolo toľko povedané. A najmä: Prečo si Jaspers zvolil spôsob a štýl, s akým sa v tomto zväzku stretneme?

Róbert Šedivý

Günter Grass: Lokální umrtvení. Atlantis, Brno 2012. Preložil Jiří Stromšík.

Autor drží čitateľa na vôdzke, ako toho bezbranného psíka, o ktorom skôr či neskôr (možno) rozhodne, či bude, alebo nebude rituálne upálený. Čitateľ sa zúčastňuje hry, ale tá mu nedáva šancu – je vystavovaný situáciám, ktoré ťažko precítiť, a priestorom, ktoré ťažko pochodiť. Inými slovami: neprichádza k jeho spomaleniu. Konkrétne miestečko, v ktorom sa dá uvelebiť či aspoň oddýchnuť si, určitý záchytný bod, ktorý mu pošepne, či je tá alebo oná postava taká či onaká, alebo niekam smerujúca, prípadne aspoň bojujúca za akýkoľvek iný atribút, neexistuje.

Dalfar

Ernst Jünger: O bolesti, Mier, preložil Rastislav Nemec, Minor, Kapucíni na Slovensku 2023

Jünger píše predovšetkým ako nestranný pozorovateľ, ktorý konštatuje javy a tendencie doby, no morálne ich neodsudzuje a nevnáša do textu vlastné presvedčenia. Predsa len však konštatuje, čo považuje za adekvátny postoj k bolesti, a pomáha si pri tom príkladmi z minulosti. Bolesť nemáme vytesňovať, ale čeliť jej: „vo svete kultu a héroov je dôležité bolesť do života integrovať, usporiadať život tak, aby bol človek každú chvíľu vyzbrojený proti nej.“ (s. 24) Takúto integráciu bolesti do života nazývame disciplínou.

Miroslav Činčár

Aj keď sa vo filme komunikujú ťaživé témy, priestor, kde k tomu dochádza, neprestáva byť čistý, pôsobí príjemne, pozitívne a optimisticky. Túžbu vytvoriť zmätok v postavách vzbudzuje práve bezpečné vonkajšie prostredie. Nevedomky využívajú existujúci poriadok a v podstate rutinu, aby mohli spokojne a bezpečne revoltovať. Nedajme sa pomýliť – potrebujú bezpečie. Aj keď rebelantsky narúšajú okolie, niekde hlboko v sebe vedia, že tam kdesi je upratujúci školník. Táto istota je dôležitá. Možnosť sa z hazardnej „výpravy“ vrátiť na miesta, kde pravidlá a zákony fungujú, kde to postavy poznajú, je pre ne dôležitá ako spánok. Nastáva metanoia.

Alexander Eckerdt, Laura Kladeková

Spamäti som nedokázal nakresliť ani hlavu, ani ruku, ani ucho, vonkoncom nič.

Večer som nevedel zaspať. Stále som o tom premýšľal. Zdalo sa mi, že nemám prečo žiť.

Ale kreslil som ďalej.

A po roku som už dokázal obstojne nakresliť všetko, čo som vôkol seba videl. Ale nič viac. Akoby moja fantázia ležala zadlávená obrovskou skalou.

Dalfar

Bianca Bellová: Ostrov. Host. Brno 2022.

Izar, Núrit a Chlapec sú tri hlavné postavy, rozvíjajúce hlavné a vedľajšie príbehy, ale za hlavného protagonistu knihy môžeme považovať Príbeh. Ten generuje vášeň rozprávača aj poslucháča, zväzuje dokopy postavy a deje, interpretuje a dezinterpretuje skutočnosť, vrhá svetlo – nezriedka falošné – na minulosť a budúcnosť, prideľuje zmysel a význam ľuďom a ich skutkom.

Peter Katina

Alessandro Baricco: Hegelova duša a kravy z Wisconsinu. Artforum a Konvergencie, Bratislava 2022.

Baricco začínal ako hudobný kritik v denníkoch La Stampa a La Repubblica. Kniha Hegelova duša a kravy z Wisconsinu (1992) prináša v slovenskom preklade štyri eseje o hodnotách klasickej hudby, jej vnímaní a ďalšom smerovaní i o vzťahoch medzi hudbou minulosti a súčasnosti. Eseje pôvodne vychádzali v časopisoch Hranica tieňa a Živá hudba a autor ich prirovnáva k akýmsi rozsiahlym aforizmom, pričom podľa jeho slov v nich chce „rozvrátiť nehybné myslenie pomocou sily intuície.“ Baricco v knihe zavádza pojem musica colta – osvietená hudba, ktorým nahrádza termíny klasická či vážna hudba. Zároveň rozširuje význam pojmu modernosť. Kľúčovou otázkou knihy je, ako zareagovali idea a prax osvietenej hudby na stret s modernosťou.

Dalfar

Stanislav Rakús: Ľútostivosť. KK Bagala, Levice 2021.

Stanislav Rakús nevytvára hrdinov blízkosti, ale približuje a skúma vzdialené postavy z okraja nášho zorného poľa, susedov a príbuzných, ľudí nepochádzajúcich z intelektuálnych alebo literárnych kruhov. Červenolíci, na ježka ostrihaný obchodník Alfonz Radimák je zástupcom samostatného živočíšneho druhu, a zblížiť sa s ním znamená skúmať ho, preklenúť vzdialenosť určitej svojráznosti, nezriedka sprevádzanú pocitom grotesknosti.

Dalfar

Pevný pôdorys domova v autorkiných prózach absentuje. Je v nich silne prítomný genius loci, ale ten prináleží nomádskej sieti, mestu a spoločenstvu, nie domu a rodine. Kaviarne, kníhkupectvá, ulice, byty známych, cesty po Európe – to všetko tvorí dôležitý priestor pre protagonistov a ich vzťahy. Zrkadlí sa to v názve i téme Plánu odprevádzania, a nie je ťažké zmapovať túto tekutosť domova aj v knihe Vandala.

Viktor Suchý

Josef Kroutvor: Pomalu na cestě k Betlému aneb Malá vánoční četba. Archa, Zlín 2020.

Vo Vianočnej knihe odkazujúcej názvom na Mozartovu Malú nočnú hudbu odkrýva Kroutvor čaro starých českých a tiež moravských, rakúskych i slovenských Vianoc so špeciálnym zreteľom na pamäť, poetiku a genia loci Novohradských hôr. Presne dávkuje symboliku, spomienky, staromilstvo a nostalgiu so štipkou sentimentu. V krátkych kapitolách Kroutvor píše o význame sakrálneho času, svetla, skromnosti, pokory, snehu, sviatočných rituálov a pokrmov. Za dôležitú považuje schopnosť detí a pastierov čudovať sa.

Dalfar

Jan Němec, Petr Vizina: Znamení neznámého. Host, Brno 2021.

V knihe opakovane zaznie aj to, že duchovný život máme všetci a že duch je koniec koncov vo všetkom, čo robíme a prežívame. Otázkou je, čo s tým každý z nás spraví a ako tento skrytý dar využije. Nie je to vlastne žiadna idyla – v príbehu Alice Koubovej sa súkolesie duchovnosti neprestajne ostro zarýva do matérie osobnosti, ťažiskom príbehu Markéty Crowe je smrť manžela v okamihu, keď sa im narodil piaty syn, a aj mníška a teologička Denisa Červenková hovorí o svojej noci duše – a ďakuje za ňu.

Vajó, Kladeková

Peter Katina: Hudba inak. Hevhetia, Košice 2019.

Základnou hodnotou textu je čítavosť. Prístupnosť a zároveň odbornosť ju radí k publikáciám, ako je The Rest is Noise Alexa Rossa (v češtine vyšla pod názvom Zbývá jen hluk). Čitateľ, či už modelový alebo empirický, si v nej má z čoho vybrať. Bude to ako u Umberta Eca? Alebo naopak? Profesionálny hudobník možno bude, paradoxne, skôr empirickým čitateľom diela („Tá hanba, čo všetko nepoznám… Rýchlo vyhľadávam na Youtube!“) a nehudobník skôr modelovým – prečíta si, premedituje…

Tatiana Pirníková

Hidden forms. Multimediálna kompozícia Juraja Vajóa (1971). Koncertná premiéra sa uskutočnila 10. novembra 2020 na Prehliadke slovenskej hudobnej tvorby v Bratislave.

Na koncerte účinkovali štyria hudobníci: hráč na vibrafóne, violončele, basgitare, čembale a klavíri. Klavirista a čembalista boli zároveň aj vokalistami, spievali a deklamovali texty. Interpreti sledovali graficko-notovaný zápis skladieb na samostatných listových hárkoch. Tie po odohraní demonštratívnym gestom voľne odhadzovali do priestoru. Súčasťou produkcie bola videoprojekcia mixovaných obrazov hrajúcich interpretov a rôznych neznámych prostredí – veľkomiest, priemyselných oblastí, starých budov.

Dalfar

Kazuo Ishiguro: Nocturnes. Five Stories of Music and Nightfall, 2009.

Nokturna. Pět příběhů o hudbě a soumraku, preložil Ladislav Nagy, Plus 2010, Argo 2021.

Hudba v Nokturnách nevystupuje ako duchovný svet abstraktných ideí, romantický koncept do seba uzavretého mikrokozmu tvorcu, ale ako spoločenský fenomén – pre niekoho je pragmatickým prostriedkom obživy, pre iného cestou k sláve a uznaniu. V každom prípade je to niečo, čím sa vzťahujeme k iným – k tým, od ktorých závisí naša akceptácia, kariéra, náš zajtrajší úspech alebo dnešný zárobok, či už sú to spoluhráči, manažéri, médiá alebo publikum. Hudba je priestorom, v ktorom protagonisti hľadajú svoj postoj medzi sebavyhranením a akceptovaním systému. Ishiguro nemoralizuje, postavy predstavuje v šere súmraku – nasledujúci deň im môže priniesť úspech alebo sklamanie a vedomie tejto neurčitosti vytvára melancholické prítmie neistoty.

Katarína Hrnčiarová

Susan Cainová: Ticho. Síla introvertů ve světě, který nikdy nepřestává mluvit. Preklad Petr Miklica. Jan Melvil Publishing, Brno 2012

Introverti majú radi ľudí. V malých množstvách. Ako víno a kávu. Sú empatickí a radi sa s ľuďmi stretávajú v priateľskej atmosfére. Kameň úrazu nastáva, keď je tých ľudí priveľa a je nemožné zapojiť sa do náročnejších diskusií, alebo ak súťaživosť prevládne nad kolektívnou prácou. Analyzovať správanie a reakcie ostatných stojí introvertov veľa síl. Dokážu sa do ľudí vcítiť, no ich mysle spracúvajú oveľa viac podnetov a informácií naraz. Každá interakcia predstavuje multitasking na viacerých úrovniach. Kým extrovert sa sústredí len na správu, ktorú dostáva od toho, s kým hovorí, introvert podľa Cainovej analyzuje aj to, čo druhý človek cíti, ako sa správa, či mu možno pomôcť a čo od iných očakáva.

Laura Kladeková

Suvák, Vladislav: Bez priateľov nemôžeš byť šťastný. In: Ars vivendi alebo umenie žiť medzi Sókratom a Foucaultom. Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 2020.

Woody Allen raz poznamenal, že sa smrti nebojí, len nechce byť pri tom, keď sa to stane. Vtip je v tom, že sa to veľmi nedá. Ak by poznal List Menoikeovi, možno by zistil, že sa vďaka svojmu zmyslu pre iróniu dotkol starej filozofickej koncepcie: „Smrti sa netreba báť, lebo keď sme tu my, nie je tu smrť a keď je tu smrť, nie sme tu my.“ Epikúrova veta nie je filozofická dogma, pomáha skôr ako meditačná formulka vo chvíľach, keď nás úvahy stáčajúce sa k smrti oberajú o pokoj, ktorý jediný by mal byť naším cieľom, lebo je zdrojom skutočného šťastia.

Dalfar

Martin Heidegger: Nietzscheho výrok „Bůh je mrtev“, Oikoymenh 2020, preklad Petra Maťová, Ivan Chvatík.

Karl Jaspers: Nietzsche a kresťanstvo, Petrus 2020, preklad Patrícia Elexová.

Premýšľať určité témy, zaujať k nim postoj, angažovať sa – to pre ľudský rozum nutne znamená aj potrebu sa k nim určitým spôsobom vzťahovať a hodnotiť ich. Na rozdiel od umelej inteligencie, nás, ľudí, premýšľanie musí „baviť“. Patrí k nemu zápal a osobná motivácia, vrátane súhlasu alebo nesúhlasu, pravdivosti a hry, sympatií a antipatií, závažnosti a tvorivosti. Myslenie nie je neutrálne, ako ním nie je nič ľudské.