Kabinet

Katarína Hrnčiarová

Introverti majú radi ľudí. V malých množstvách. Ako víno a kávu. Sú empatickí a radi sa s ľuďmi stretávajú v priateľskej atmosfére. Kameň úrazu nastáva, keď je tých ľudí priveľa a je nemožné zapojiť sa do náročnejších diskusií, alebo ak súťaživosť prevládne nad kolektívnou prácou. Analyzovať správanie a reakcie ostatných stojí introvertov veľa síl. Dokážu sa do ľudí vcítiť, no ich mysle spracúvajú oveľa viac podnetov a informácií naraz. Každá interakcia predstavuje multitasking na viacerých úrovniach. Kým extrovert sa sústredí len na správu, ktorú dostáva od toho, s kým hovorí, introvert podľa Cainovej analyzuje aj to, čo druhý človek cíti, ako sa správa, či mu možno pomôcť a čo od iných očakáva.

Laura Kladeková

Suvák, Vladislav: Bez priateľov nemôžeš byť šťastný. In: Ars vivendi alebo umenie žiť medzi Sókratom a Foucaultom. Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov 2020.

Woody Allen raz poznamenal, že sa smrti nebojí, len nechce byť pri tom, keď sa to stane. Vtip je v tom, že sa to veľmi nedá. Ak by poznal List Menoikeovi, možno by zistil, že sa vďaka svojmu zmyslu pre iróniu dotkol starej filozofickej koncepcie: „Smrti sa netreba báť, lebo keď sme tu my, nie je tu smrť a keď je tu smrť, nie sme tu my.“ Epikúrova veta nie je filozofická dogma, pomáha skôr ako meditačná formulka vo chvíľach, keď nás úvahy stáčajúce sa k smrti oberajú o pokoj, ktorý jediný by mal byť naším cieľom, lebo je zdrojom skutočného šťastia.

Dalfar

Martin Heidegger: Nietzscheho výrok „Bůh je mrtev“, Oikoymenh 2020, preklad Petra Maťová, Ivan Chvatík.

Karl Jaspers: Nietzsche a kresťanstvo, Petrus 2020, preklad Patrícia Elexová.

Premýšľať určité témy, zaujať k nim postoj, angažovať sa – to pre ľudský rozum nutne znamená aj potrebu sa k nim určitým spôsobom vzťahovať a hodnotiť ich. Na rozdiel od umelej inteligencie, nás, ľudí, premýšľanie musí „baviť“. Patrí k nemu zápal a osobná motivácia, vrátane súhlasu alebo nesúhlasu, pravdivosti a hry, sympatií a antipatií, závažnosti a tvorivosti. Myslenie nie je neutrálne, ako ním nie je nič ľudské.

Laura Kladeková

Ladislav Kvasz: Prostor mezi geometrií a malířstvím. Vývoj kategorie prostoru v geometrii a jeho reprezentace v malířství od renesance po 20. století. Slovart, 2020.

V Šulíkovom filme Záhrada Jakubov otec s formálnou zručnosťou krajčíra berie miery Panne Zázračnici a nakoniec si zasnene povzdychne: „Pekná je.“
Filozof matematiky Ladislav Kvasz postupuje obdobne. Prostredníctvom geometrie skúma zmyslové telo umenia. Poukazuje spätne aj na ušľachtilosť použitého nástroja. Ach, geometria: pekná je.
Ako to, že sme to dosiaľ nezbadali?

Dalfar
Stanislav Komárek: Sloupoví aneb Postila Dokořán 2008. Zápisky z pozdní doby. Academia 2020.

Esej si možno predstaviť ako druh prechádzky, voľne plynúci rozhovor v kulisách dobre známeho sveta, či už je ním mesto alebo neďaleký les. Rozhovor sa stáča k dianiu v spoločnosti alebo k naposledy čítanej knihe, k príbehom viažúcim sa na okolité domy a ich obyvateľov. Je to však rozhovor priateľský, pozvoľný, vedený v rytme pokojnej chôdze: parafrázuje sa v ňom voľne, používajú sa ilustratívne príklady z pamäti alebo paralely z vlastného života.

Viktor Suchý
Marlen Haushofer: Stena. Smena, Lidové nakladatelství, Mladá fronta a Naše vojsko 1989. Preložila Magda Takáčová.

Dnes mám už len starý budík z chatky, ale aj ten už dávno stojí. Držím sa podľa slnka a keď nesvieti, podľa príletu a odletu vrán či iných znamení. Som zvedavá, kde sa podel presný čas, keď niet ľudí. Zavše mi zíde na um, aké dôležité bolo kedysi nezmeškať náhodou päť minút. Pre mnohých mojich známych boli hodinky malým božstvom a ja som to tiež pokladala vždy za rozumné. Keď už človek žije v otroctve, dobre je držať sa predpisov a nerozladiť svojho pána.

Dalfar
David Foster Wallace: Krátké rozhovory s odpornými muži. Rubato 2018. Preložil Martin Pokorný.

V cykle textov sa stretávame s prepisom dialógov, z ktorých vypadol druhý (primárne ženský) hlas a v sérii takýchto monológov môžeme sledovať „odpornosť“ v celom jej spektre, spočívajúcu najmä v spôsobe, akým rozprávame a aj ako si uvedomujeme, ako rozprávame. Čitateľ dostáva na vlastné posúdenie vo forme rôznych prehovorov celú škálu mužského šovinizmu, narcizmu, vypočítavosti, manipulácie, utáranosti. V prvom pláne sú títo muži „vinníkmi“ – pri spätnom pohľade sú však zároveň obeťami a otázka znie, čo sa pokazilo, čo je zlé v dnešnej dobe, produkujúcej tieto typy.

Dalfar
Vilém Flusser: Postdějiny. Přestupní stanice. Mělník 2018. Preložil Petr Bláha.

Uniknúť z programu je ťažké, pretože všetky vzbury, protiakcie, avantgardy a revolúcie sú tiež súčasťou programu. Chcete zmeniť systém? Založíte si stranu, a ste súčasťou toho istého systému. Chcete sa obliekať inak? Vytvoríte novú módu antimódy. Revolúcia je Flusserovými slovami v skutočnosti tou najšpinavšou reakciou, pretože urýchľuje programy a realizovanie ich doposiaľ neuskutočnených možností. Dnes už nemôžeme byť revolucionármi, ale len sabotérmi, našou zbraňou je váhavosť, spomaľovanie programu, „sypanie piesku” do strojov.