Kabinet

Viktor Suchý

Josef Kroutvor: Pomalu na cestě k Betlému aneb Malá vánoční četba. Archa, Zlín 2020.

Vo Vianočnej knihe odkazujúcej názvom na Mozartovu Malú nočnú hudbu odkrýva Kroutvor čaro starých českých a tiež moravských, rakúskych i slovenských Vianoc so špeciálnym zreteľom na pamäť, poetiku a genia loci Novohradských hôr. Presne dávkuje symboliku, spomienky, staromilstvo a nostalgiu so štipkou sentimentu. V krátkych kapitolách Kroutvor píše o význame sakrálneho času, svetla, skromnosti, pokory, snehu, sviatočných rituálov a pokrmov. Za dôležitú považuje schopnosť detí a pastierov čudovať sa.

Xénia Činčurová

Vzdelávanie je u nás synonymom akademických vedomostí, teoretických poznatkov vied izolovaných od toku života. Problém však nie je v samotných teóriách, definíciách či systémoch. Teoretické modely a zákonitosti sveta sú nevyhnutné pre intelektuálne uchopenie sveta, pre rozvoj myslenia, pochopenie prírodných či spoločenských javov. Ak však učiteľ odboru ostane len pritom, bez vzťahu ku konkrétnym životným skúsenostiam, redukuje svet na jeho schematický obraz a škola produkuje, podľa počtu predmetov, približne desatoro takýchto do seba uzavretých teoretických celkov bez vzájomných súvislostí a spojenia s osobným i spoločenským životom.

Silvia Rosivalová Baučeková

Slovak Poetry in English Book Translations is a thought-provoking book that raises many questions. One of them is the question of the reception of translations of Slovak poetry in the target culture: is there a real interest in our poetry in the English-speaking world? Is this interest growing? Is the choice of authors whose poems are translated a response to the demand of English and American readers, or does it arise from Slovak effort to promote ourselves abroad? Another thing that I noticed was the relatively small number of female poets compared to their male counterparts. Is this a reflection of the position of female writers in Slovak literature in general, or rather a decision on the part of translators?

Laura Kladeková

„Jakoby je maliar, o ktorom sa nič nevie. A teraz sa pozrime na jeho obrazy,“ čítam v úvode knihy Jakoby. Retrospektíva a ako v nej listujem a obzerám si reprodukcie malieb, vidím ich autora, ako sa holí, sedí na záchode, ako mu umiera otec, ako pofajčieva, porciuje kačku, vidím ho hore bez v ateliéri a v posteli po opici, raz v neistom zamyslení, inokedy s dôstojne vypnutou hruďou, a nadobúdam dojem, že o ňom viem pomerne veľa, že som ho spoznala možno lepšie, ako sa mi to kedy podarí s niekým iným.

Ľuboš Bendzák

Dopoludnie som strávil vo vani

hýčkal som svoje lenivé telo

a čítal Danteho Peklo

Zdalo sa že už i tento deň

je stratený a vtedy náhle

v svojich predstavách

som vztýčil veľkolepú vežu

Nik nepostavil väčšiu

Dalfar

Jan Němec, Petr Vizina: Znamení neznámého. Host, Brno 2021.

V knihe opakovane zaznie aj to, že duchovný život máme všetci a že duch je koniec koncov vo všetkom, čo robíme a prežívame. Otázkou je, čo s tým každý z nás spraví a ako tento skrytý dar využije. Nie je to vlastne žiadna idyla – v príbehu Alice Koubovej sa súkolesie duchovnosti neprestajne ostro zarýva do matérie osobnosti, ťažiskom príbehu Markéty Crowe je smrť manžela v okamihu, keď sa im narodil piaty syn, a aj mníška a teologička Denisa Červenková hovorí o svojej noci duše – a ďakuje za ňu.

Anna Strachan

Unavené tváre dcér, sedia medzi ponožkami, knižkami, fľašami s vodou a omrvinkami, otvárajú okná a prihovárajú sa vykŕmenej mačke oddychujúcej pod kríkom, dohadujú sa, ktorú kapitolu Anny zo zeleného domu budeme počúvať. Kosec menom smrť alebo tú, áno, tú, kde sa Diana opije. Jedna z dcér sa vrtí, tam je ten hostinec, kde spala kráľovná, ukazuje na rokokový meštiansky dom za nami. Hovorí sa mu aj Dom Márie Terézie a podľa povesti v ňom ešte pred korunováciou prenocovala mladá budúca cisárovná, keď obchádzala stredoslovenské banské mestá. Teraz je na dome otvorené biele plastové okno, počuť búchanie tanierov a vzdialené hlasy, do nosa sa derie vôňa jedla a moje dcéry si rozprávajú, aké asi mala tá slávna kráľovná šaty, ako nočnú košeľu, aký plášť a aké vlasy.

Juraj Briškár

more nechce byť veľké

dieťa nechce byť milé

kvet nechce byť krásny

a žiaden jesenný list

nechce lietať

noc čo nechcela byť

tmavá ani hlboká

učí ľudí zaspávať

keď nechcú

Katarína Hrnčiarová

Denne žijeme s čímsi, čo si možno bežne nevšímame, a predsa je našou neoddeliteľnou súčasťou. Tak, ako komunikujeme s ostatnými ľuďmi vo vonkajšom svete, existuje aj istý druh vnútorného vnímania, ktorý nesmerujeme von, ale dovnútra – k sebe. Môžeme polemizovať o tom, nakoľko je u koho toto vnímanie rozvinuté a do akej miery si ho vedome všímame, ale je nám vlastné ako ľudskému druhu. Introspekcia je nielen ponorenie do seba, spoznávanie a vnímanie vlastného ja, ale aj komunikácia s ním – otvorená, obojstranná a – ak sa jej venujeme – aj vedomá a zvedomiteľná. Ak sa snažíme k svojmu ja hovoriť, postupne sa nám odkryjú myšlienkové pochody aj z nevedomej úrovne.

S Ľubomírom Badiarom sa zhovára Laura Kladeková

A tak som koncipoval celú expozíciu ako SMETISKO – bol tam rebrík, z ktorého viseli šnúry a na nich boli štipcami na prádlo zavesené fotografie. Rebrík bol nasvietený zospodu a vrhal na stenu strašidelný tieň. Stoličky boli navrstvené na seba a pomedzi ich nohy sme nastrkali obrazy. Kopa zeme pri soche spútaného klauna mala vyvolať ilúziu, že je osadený v parku. Zdrapy s básňami boli voľne pohodené na kope a „poletovali“ náhodne nalepené na stenách ako motýle… V celom tom usporiadanom a prísne regulovanom komunistickom systéme sme chceli provokovať úplným opakom – chaosom, neformálnosťou, originalitou, slobodou. Aj to určite rozhnevalo súdruhov tam hore.

Lenka Šafranová

Nazbierané igelitové vrecúška autorka rozstrihala na menšie obdĺžniky a zabalila do nich zeminu z očisteného prostredia. Jednotlivé plastové guľôčky viazaním, ktoré pripomína cukríky, navzájom spojila, v mieste spojov vznikli mašličky. Plast sa tak spojil do nepretržitej celistvej reťaze, v ktorej je zem uväznená.
Šperk zvýznamňuje materiály, s ktorými sa denne stretávame. Ich použitím v neočakávanom kontexte umeleckého šperku sa zdôrazňuje dôležitosť zeme a negatívne vplyvy plastu v našom živote. Z účelových materiálov sa stávajú pomocou umeleckého pretvárania nepragmatické, estetické objekty.

Vajó, Kladeková

Peter Katina: Hudba inak. Hevhetia, Košice 2019.

Základnou hodnotou textu je čítavosť. Prístupnosť a zároveň odbornosť ju radí k publikáciám, ako je The Rest is Noise Alexa Rossa (v češtine vyšla pod názvom Zbývá jen hluk). Čitateľ, či už modelový alebo empirický, si v nej má z čoho vybrať. Bude to ako u Umberta Eca? Alebo naopak? Profesionálny hudobník možno bude, paradoxne, skôr empirickým čitateľom diela („Tá hanba, čo všetko nepoznám… Rýchlo vyhľadávam na Youtube!“) a nehudobník skôr modelovým – prečíta si, premedituje…

Jozef Palaščák

Lístie hnije, voda premiešaná s prachom

mrzne do obrazcov, koža na hánkoch puká mrazom, v suchej tráve

môžem ležať prv než v nej stuhne srieň, trnky mrznú, z ich jadierok

zlupujem zubami tenkú dužinu.

Sneh prichádza každý rok neskôr,

aby to všetko prikryl.

Juraj Briškár

Pozorovanie hráčov biliardu je krásne a poučné zároveň. Osobitne v prípade, ak k nemu dochádza v prítmí poloprázdneho baru s narastajúcou tmou za oknami a hracím stolom zhora zaliatym svetlom. Ich počínanie má vtedy takmer laboratórny charakter. Podobne ako iní odborníci konajú mlčky. Je zrejmé, že sú už dobre oboznámení so zvolenou pracovnou metódou, svojou rolou, poznajú jej pravidlá i nepísané zvyklosti a nemusia preto jeden druhému povedať ani slovo. K pokojnému priebehu udalosti prispievajú aj presne nacvičené pohyby, chvíle zamysleného sústredenia, ktoré neodkazujú na športové zápasy, snáď s výnimkou šachu, ale skôr na akúsi vážnu, systematickú, bližšie nešpecifikovanú výskumnú aktivitu.

Lenka Šafranová

Keby som bol morským vánkom,

ušil by som moru volány.

Uháčkoval z vody čipku,

život mu tak sladko oslanil.

Na tú krásu by som pri tom

ani halier neminul.

Stačí počkať správny vietor

nech rozčerí hladinu.

S Andreou Čepiššákovou sa zhovára Laura Kladeková

V chápaní dnešnej modernej spoločnosti akoby tieto dva pojmy – obyčajný a dôstojný – boli nezlučiteľné. A predsa, zakaždým nachádzam jazyk, ktorým môžem vo svojej práci, ale aj v osobnom živote poukazovať na ich vzájomnú príťažlivosť. Kus šamotovej hliny – môže byť niečo ešte viac banálne ? Nesie v sebe všednosť. Šamot je však pre mňa symbolom služby. Teplo, ktoré dostane, uchováva a šíri.

Dalfar

Domáce spotrebiče si neuvedomujeme, pokiaľ sa nepokazia, nôž nevezmeme na vedomie, pokiaľ mu nepraskne rúčka a nezačne nás omínať v ruke, a dokonca aj neporiadok zvyčajne zaregistrujeme až vtedy, keď čakáme návštevu a na okamih sa po svojom byte rozhliadneme cudzími očami návštevníka. Domov je aj táto nenápadnosť vecí, ich tiché a nemenné jestvovanie odolné voči zmenám a degradácii, potreba nebrať na vedomie veci a javy a vďaka tomu uvoľniť pozornosť a zaujať ju inak, hoci aj tým, že ju necháme bežať na voľnobeh spolu s nenúteným, voľne sa túlajúcim myslením.

Peter Laučík

Na lúke pod Suchým vrchom, kde stál salaš, vidím iba veľké prázdno označené štyrmi skalami, ale tiež dažďami i mrazmi sprhnutá tabuľka informujúca o tom, čo ma sem priviedlo. Samozrejme, je tu ešte prameň s vodou, bez ktorej je život na salaši nemysliteľný. Ten zostal a je autentický. Nezmenil sa horizont krajiny, rastliny, farby, hmyz, tvary rozpadnutých stromov. Aj tá stará jedľa pod Homôlkou, ktorá je už na odchode a rastie na okraji lúky, kde bol salaš, si Hroboňa ešte môže pamätať. Ľudskú dočasnosť tu teda nahradila o niečo trvalejšia prírodná, ale v zásade rovnaká ako za čias básnika.

Juraj Briškár

Všetko možno vidieť už v jednom. Platí to o organických štruktúrach, aj o umeleckých textoch, keď sa prejavujú ako úplné už vo fragmente, vo vete, verši alebo v poznámke a vznikajú z textového minima ako zo zrnka alebo z bunky. Potvrdzujú to i Temporálne poznámky Stanislava Rakúsa, ktorých prvá veta tento text charakterizuje do tej miery, že je v nej hneď od začiatku celý prítomný. V rámci niekoľkých slov tak možno sledovať pre túto prózu príznačný paradox: zatiaľ čo ústredná postava je pod tlakom, v zajatí neosobných okolností, mešká na hodinu a nemá čas, ten, kto o jej náhlení referuje, má času, koľko len chce.

Michal Hlatký

Znovuobjavil som krajinu. Nie konkrétnu, viac styčných bodov má s časom a pamäťou ako s konkrétnym geografickým priestorom.

Pamäť má vlastnosť zbavovať sa prebytočností. Je však faktom, že rané pamäťové stopy nemiznú úplne, zlučujú sa, a v takejto skreslenej podobe prežívajú v našom osobnom dianí a vnímaní. Nežijú plným životom, sú príliš slabé a neostré na to, aby sme ich mohli obkresliť slovami. Sú základom súkromných mýtov. Lenže mýtus potrebuje zovšeobecnenie, pevný bod, niečo, od čoho sa bude odvíjať, vyžaduje si potvrdenie a ukotvenie.